Nekrológy

 

 Sestra M. Alcantára Terézia Posch

Milosrdná sestra sv. Vincenta - satmárka

Prvé sestry boli pochovávané v krypte, ktorá sa nachádza pod kostolom. Tu je umiestnená i urna so srdcom biskupa Jána Háma, zakladateľa. Z malého dvora vedú schody do krypty. Na bielej mramorovej tabuli blízko vchodu čítame nápis:

TU ODPOČÍVA SESTRA POSCH M. ALCANTÁRA
1855 - 1942
novismajstrova, sestra so železnými sľubmi,
vychovávateľka pokolení, srdce rehole,
sestra vzorného života - ktorá sa modlí za nás u Pána.
R.I.P.

viac informácií  ››› 

 

 s. M. FILOMÉNA Mária Zvrteľová

Sestrička M. Filoména Zvrteľová sa narodila 3. mája 1929 v Beňadove rodičom Jozefovi a Márii. Ešte v ten istý deň prijala sviatosť krstu vo farskom kostole v Mútnom. Rodičia jej dali meno Mária. Vyrastala spolu   s dvoma sestrami a bratom. Ešte počas vojny, ako mladé dievča začala uvažovať o živote v kláštore. V r. 1945 sa spolu s viacerými dievčatami z rodnej obce vybrala peši do Ružomberka na obliečku svojej príbuznej sr. Gertrúdy. Mamka šla na voze. Domov sa vrátila už bez dcéry. Prečo? Sestrička ešte krátko pred smrťou pripomenula túto udalosť: „Páter pri slávnostnej sv. omši povedal, že tieto mladé dievčatá sú odteraz ako sviece na oltári, ktoré budú v obetovaní života pomaly zhárať. A ja som vtedy zatúžila byť ako ony - zhárať ako svieca pre Krista." Mladá Mária vedela, že otec by s jej rozhodnutím nesúhlasil, preto sa rozhodla hneď ostať  v Ružomberku ako kandidátka v Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Otec sa veľmi hneval. Po niekoľkých dňoch poslal za ňou jej brata. Najprv ju mal prehovárať, aby sa vrátila domov, a ak nezmení svoje rozhodnutie, mal jej nechať výbavu. Aj on sa vrátil domov bez sestry. Keďže bola ešte veľmi mladá, na obliečku musela dva roky čakať. Dovtedy pracovala ako kuchárka v Banskej Štiavnici. Rehoľné rúcho a meno sr. M. Filoména prijala v r. 1947 a vrátila sa opäť na čas do Banskej Štiavnice, kde pracovala ako ošetrovateľka. Po dvojročnom novicáte zložila v r. 1949 v Rožňave prvé sľuby a predstavení ju poslali do Bánoviec nad Bebravou, kde opäť pracovala v kuchyni. V tejto komunite ju zastihol 29. august 1950. Spolu s ostatnými spolusestrami bola prevezená do sústreďovacieho kláštora v Rožňave. Opäť pracovala ako kuchárka, tentokrát v závodnej kuchyni. Keď po niekoľkých mesiacoch štátna moc rozdeľovala sestry do textilnej fabriky do Varnsdorfu alebo do Ústavu sociálnej starostlivosti do Slatinky, ju nezaradili ani do jednej skupiny. Mala ísť variť na faru do Jelšavy. Nechcela sa však odlúčiť od spolusestier, lebo vedela, že v spoločenstve bude mať oporu na ceste svojho povolania. Po mesiaci pobytu v Jelšave jej sestrička provinciálna prostredníctvom spoľahlivej osoby doručila list, v ktorom jej dala možnosť potajomky odísť k rodičom, aby sa po čase, keď sa situácia trochu ukľudní, pripojila k sestrám, ktoré pracovali v Slatinke. Sestrička túto možnosť využila a z fary s pomocou osoby, ktorá jej doručila list, ušla. Po niekoľkých mesiacoch nastúpila ako kuchárka v Slatinke, kde potom pracovala až do svojho odchodu na dôchodok v r. 1988. Prvé dva roky strávila sestrička vo Vrícku, kde vypomáhala v kuchyni. „Bože, ďakujem ti, že si ma udržal v povolaní, že si ma viedol, ďakujem ti, že som tu," týmito slovami zakončila sestrička Filoména svoje spomienky na neľahké časy totality.

Potom ju predstavení prosili, či by nebola ochotná ísť na faru do Vrútok. Bála sa toho. Najprv veľmi plakala, ale potom sa uspokojila a prijala túto novú úlohu. Čo jej dalo k tomu silu? Slová modlitby, veľkej prosby: „Bože, obetujem to všetko za kňazov. Povolaj si kňazov z našej rodiny i z našej dediny." Všetku prácu počas trinástich rokov na fare vo Vrútkach sestrička Filoména obetovala na tento úmysel. Pán jej dožičil vidieť ovocie jej modlitieb a obetí. Povolal si do kňazskej služby viacerých z blízkej i vzdialenejšej rodiny aj z rodnej farnosti a z Vrútok. Tento úmysel sprevádzal sestričku až do posledného dychu jej života. Prosila, aby každý z povolaných vytrval až do konca.

Po ukončení dlhoročnej služby vo Vrútkach sa sestrička Filoména vrátila do Vrícka. Posledné roky života boli poznačené chorobami, utrpením a bolesťou. V tom všetkom sa snažila napĺňať slová zo Svätého písma, ktoré jej vždy dávali silu: „Láska je trpezlivá." Vo veľkej odovzdanosti do Božej vôle prijímala každú slabosť svojho tela. Veľmi veľa sa modlila. Každé ráno ešte pred začiatkom spoločných modlitieb sa modlievala krížovú cestu, ktorú obetovala za zomierajúcich, pretože, ako hovorila: „Denne zomiera veľa ľudí, preto chcem na nich pamätať a takto im pomáhať. A vlastne aj ja som už zomierajúca." Okrem súkromných a spoločných modlitieb  v kaplnke sa veľa modlila aj vo svojej izbe pri spolusestre, ktorá je už niekoľko rokov úplne pripútaná na lôžko. Denne jej čítala myšlienky na rozjímanie, modlila sa pri nej nahlas ruženec, litánie či iné modlitby. Do poslednej chvíle tejto spolusestre preukazovala drobné služby, ktoré ešte vládala.

Myšlienka na smrť jej nenaháňala strach, ale skôr ju povzbudzovala ku konaniu dobra a k modlitbe za šťastnú hodinu smrti. Ak dostala ako darček peniaze na sv. omše, zväčša nechýbal úmysel za jej šťastnú hodinu smrti. Často pristupovala k sviatosti zmierenia. Dôvod? Aby bola pripravená, keď príde Pán. Napriek tomu, že v posledných rokoch čoraz slabšie počula, vždy sa zaujímala o život v spoločenstve. Chcela vedieť, za koho je obetovaná svätá omša, za koho obetujeme spoločnú modlitbu, kto nás prosil o duchovnú pomoc... Nezabúdala ani na svojich príbuzných. Oni by najlepšie vedeli povedať, čo všetko im vyprosila. Vždy sa potešila ich návšteve. V čase pandémie sa tieto návštevy nemohli uskutočniť, a tak sa potešila aspoň telefonátu. V poslednom z nich jej neter oznámila, že ju v nedeľu navštívia. Povedala im, aby naozaj prišli, lebo je už veľmi chorá a dlho tu už nebude. Cítila, že jej odchod do Otcovho domu sa blíži? V nedeľu ráno povedala spolusestre: „Ešte dočkám túto návštevu, a potom už môžem zomrieť." Príbuzní v nedeľu naozaj prišli. Nikto vtedy netušil, že je to ich posledné stretnutie. V pondelok sa jej zdravotný stav náhle zhoršil. V utorok vystúpila teplota, zväčšili sa bolesti. Pri vedomí prijala sviatosť pomazania chorých. V stredu ráno počas svätej omše v kaplnke sestier prijala na lôžku sväté prijímanie - bola to pre ňu posila pre posledné hodiny života na tejto zemi. Len niekoľko hodín pred smrťou sa pri jej lôžku modlil jeden z kňazov z príbuzenstva a udelil jej požehnanie. Predpoludním sa pri nej modlili spolusestry ruženec. Hoci už nevládala hovoriť, modlila sa spolu s nimi, o čom svedčili jej pohybujúce sa pery. Krátko po obede v prítomnosti spolusestry, ktorá ju sprevádzala tichou modlitbou, celkom ticho, skoro nebadane, odovzdala svoju dušu Bohu. Jej život dohorel ako svieca na oltári, tak ako po tom zatúžila v deň, keď sa definitívne rozhodla opustiť svet a nasledovať hlas Božieho volania k zasvätenému životu. Sestrička Filoména zomrela v Roku sv. Jozefa, v stredu, v deň, ktorý je zasvätený jeho úcte. Tohto svätca a Pannu Máriu si zvlášť uctievala. Každý večer, keď dávala spolusestre krížik na čelo, tento úkon sprevádzala slovami: „Nech vás žehná Pán Ježiš, sv. Jozef a Panna Mária nech vás sprevádzajú a ochraňujú." 

Jej odkaz pre každého z nás, nech už žijeme v ktoromkoľvek povolaní, je: Odovzdajte sa do Božej vôle a milujte Pána Ježiša.

Sestrička Filoména, vďaka vám za príklad vášho života. Nech je vám odmenou ten, ktorému ste tak veľmi dôverovali.

 

 

s. M. BEATA Mária Gavulová

Sestrička M. Beáta Gavulová sa narodila 12. apríla 1928 v Husáku (okr. Humenné) rodičom Michalovi a Anne ako piate dieťa. Sviatosť krstu prijala 18. apríla v Onokovciach. Rodičia jej dali meno Mária. Keď mala iba rok, zomrel jej otec. Všetka starostlivosť o zabezpečenie rodiny a výchovu detí pripadala na starostlivú mamku. Ako sestrička spomínala, v rodine nažívali v pokoji a vieru prežívali veľmi prakticky. Spolu s mamou chodievala do neďalekého Užhorodu, kde pôsobili sestry satmárky. Stretnutie s týmito sestrami jej pomohlo odhaliť v sebe povolanie k zasvätenému životu. Čoraz väčšmi túžila byť ako tieto sestry, chcela raz patriť do ich spoločenstva.

Jej túžba sa premenila na skutočnosť. Začiatkom r. 1947 prišla ako kandidátka do Ružomberka. Už po troch týždňoch ju predstavení poslali do Banskej Štiavnice a ešte v tom istom roku nastupuje do nemocnice v Komárne, kde absolvuje zdravotnícky kurz a začína pracovať na chirurgickom oddelení. V auguste r. 1948 prijala sestrička rehoľné rúcho a s ním aj nové meno - Mária Beáta. Začiatok noviciátu prežíva v komunite sestier v Banskej Štiavnici a pracuje v nemocnici, opäť na chirurgii. Po roku je preložená do nemocnice v Brezne, kde ju zastihne neslávny r. 1950. Svoje prvé rehoľné sľuby v r. 1951 už sestrička Beáta skladá v tajnosti. Hoci rehoľné sestry, ktoré pôsobili ako učiteľky, museli zo školstva odísť už v r. 1950, sestry v nemocnici mohli ešte istý čas ostať. V r. 1953 nastupuje sestrička Beáta so spolusestrami do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši. Ústav, v ktorom boli spočiatku umiestnení chronickí chorí, neskôr len deti, našli sestry vo veľmi zlom stave. Pacienti boli zanedbaní, žili v hrozných podmienkach. Napriek tomu si sestrička Beáta práve na toto miesto najradšej spomínala. Prečo? Sestrička to vyjadrila slovami: „Maša mi bola zvlášť milá pre lásku a porozumenie, ktoré tam vládlo, hoci to tam pri našom príchode vyzeralo ako na ostrove Molokai." Popri obetavej službe pacientom si dopĺňa vzdelanie a stáva sa kvalifikovanou zdravotnou sestrou. Po sedemnásťročnom pôsobení v tomto ústave je preložená do nemocnice v Trstenej. Už po troch rokoch museli všetky sestry z rozhodnutia štátnej správy nemocnicu opustiť. Celá komunita sestier odišla na česko-nemecké pohraničie - do Šluknova, kde ich zamestnali v domove dôchodcov. Sestrička Beáta pristupovala ku chorým a starým ľuďom s veľkou citlivosťou a obetavo a dôsledne im súžila. Po šestnástich rokoch sa už ako dôchodkyňa vracia na Slovensko, do Charitného domova v Slovenskej Ľupči. Po roku prichádza do Vrícka. Ani na dôchodku neoddychuje. Pohotovo a s veľkou obetavosťou sa dáva do služieb tam, kde je to práve potrebné. Opatruje choré spolusestry v Jiřetíne, potom dva roky slúži chorým na ťažkom oddelení v Domove dôchodcov v Likavke. Po krátkom pobyte vo Vrícku odchádza slúžiť do kňazského domova v Turčianskych Tepliciach, a potom sa opäť vracia do Vrícka.

Posledné roky jej života boli poznačené viacerými vážnymi ochoreniami, bolesťou a utrpením. O tom, že posledné roky neboli ľahké, svedčia aj slová, ktoré niekoľko mesiacov pred smrťou povedala jednej zo spolusestier: „Staroba je pekná, ale ťažká!" S pribúdajúcimi zdravotnými ťažkosťami sestričke ubúdali sily. Už sa nemohla venovať aktívnej službe blížnym a spolusestrám, nemohla robiť ručné práce, ktorým sa kedysi rada venovala, ale mohla sa modliť a obetovať svoje utrpenie. Pokiaľ vládala, rada prichádzala do kaplnky. Sama nám raz prezradila: „Kedysi som si oddýchla napr. aj pri ručných prácach, dnes si oddýchnem v kaplnke. Modlitba pred bohostánkom bola pre mňa vždy vzpruhou. Čas strávený pred Pánom v Eucharistii mi prinášal útechu."

Odkaz, ktorý sestrička zanechala mladým znie: „S odvahou odpovedajte na Božie volanie!" Povzbudením pre nás môže byť aj jej postoj, ktorý sa snažila prejaviť pri preložení na nové miesto: „Nikdy som nepovedala ´nie´- pokiaľ išlo o preloženie. Ani vtedy, keď som si myslela, že je nad moje sily to, čo ma čaká... Vždy som prosila Pannu Máriu alebo sv. Terezku, aby moja práca bola vykonávaná ich rukami." Okrem Panny Márie a sv. Terezky jej obľúbeným svätým bol sv. Jozef.

Prežívané utrpenie ju postupne očisťovalo a pripravovalo na prechod do večnosti. Spolusestry, ktoré boli v posledných týždňoch pri nej najbližšie, to vnímali tak, že pri odchode do večnosti bola očisteným dieťaťom, pripraveným na odchod do Otcovho domu. Deň pred týmto odchodom sestrička prijala sviatosť pomazania chorých a poprosila o odpustenie. Aj keď bola pripútaná na lôžko a nemohla už ísť do kaplnky, rada sa modlila, najmä ruženec a korunku k Božiemu milosrdenstvu. Snažila sa zapojiť do spoločnej modlitby. Aj keď to už nevládala urobiť hlasom, o tom, že sa modlí, svedčili jej pohybujúce sa pery. Často vyjadrila svoju túžbu, aby ju už Pán Ježiš vzal do Otcovho domu. Čoraz viac po tom túžila.

Ráno v deň slávnosti Božského Srdca Ježišovho pri plnom vedomí počas svätej omše slávenej v kaplnke prijala na svojom lôžku sväté prijímanie. Po krátkom čase v prítomnosti miestneho duchovného otca a niekoľkých spolusestier počas modlitby korunky k Božiemu milosrdenstvu sa sestričke Beáte splnila jej veľká túžba - odišla do domu nebeského Otca. 

 

 

s. M. JUVENTIA Emília Nováková

Sestrička M. Juventia Nováková sa narodila 20. apríla 1928 rodičom Jánovi a Cecílii v Podvlku, na území dnešného Poľska. Pri sviatosti krstu, ktorú prijala 23. apríla, dostala meno Emília. Vyrastala vo viacdetnej rodine. Vo svojom rodisku absolvovala osem tried ľudovej školy. Podľa jej spomienok už ako mladé dievča odchádza za prácou do Nemecka. Po návrare sa ako 17-ročná zamestnala v Trstenej, najpr ako pomocná kuchárka v stredoškolskom internáte a potom v nemocnici. Tu zachytila Boží hlas, ktorý ju volal k zasvätenému životu. V roku 1948 sa stáva kandidátkou v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok v Ružomerku. Ako kandidátka si dopĺňa vzdelanie, absolvuje tri roky maštianky a ošetrovatwľský kurz. Od r. 1949 pracuje na detskom oddelení nemocnice v Komárne.

Keď v r. 1951 po násilnom odchode rehoľných sestier zo škôl hrozí, že sestry budú musieť opustiť aj nemocnice, spolu s ďalšími ôsmymi kandidátkami o polnoci v nemocničnej kaplnke prijíma rehoľné rúcho a po roku, opäť v noci, skladá svoje prvé rehoľné sľuby. Keďže sestry vytrvalo odolávali ponukám zo strany štátnej správy, ktorých naplnenie bolo podmienené zrieknutím sa rehoľného rúcha i života v spoločenstve, boli v r. 1953 vyvezené do Dolných Voderád, kde spolu so sestrami ďalších kongregácii pracovali na štátnom majetku. Od r. 1955 do r. 1969 pracuje s. Juventia ako ošetrovateľka v Ústave sociálnej starostlivosti v Kirti. Popri zamestnaní študuje na Strednej zdravotnej škole v Lučenci, ktorú ukončila maturitou. V r. 1969 sa opäť vracia do nemocnice v Trstenej a pracuje ako zdravotná sestra na detskom oddelení. Už v r. 1972 musí spolu s ostatnými spolusestrami opustiť nielen nepocnicu vTrstenej, ale aj Slovensko. Až do odchodu na dôchodok v r. 1987 slúži chorým a starým ľuďom v Ústave sociálnej starostlivosti v Šluknove neďaleko nemeckých hraníc. Určite si je vedomá toho, že svojou službou tým, ktorí sú na ňu odkázaní, slúži samému Kristovi. Preto sa snaží slúžiť obetavo a nezištne. Silu k náročnej službe čerpá nie len so spoločnej, ale aj zo súkromnej modlitby.

Už ako dôchodkyňa prichádza v r. 1987 na Slovensko do Charitného domova na hrade v Slovenskej Ľupči, kde boli sústredené sestry dôchodkyne z viacerých rehoľných spoločenstiev. Po dokončení CHD vo Vrícku prichádza spolu s ostatnými spolusestrami do tohto krásneho prostredia. Rok pracuje v kuchyni, a potom spolu s ďalšími staršími i mladšími spolusestrami preberajú ťažké a veľmi zanedbané oddelenie v Domove dôchodcov v Likavke. Spoločnými silami a s veľký úsilím sa im podarí vytvoriť pre týchto ľudí omnoho lepšie podmienky. S. Juventia aj tu prejavila svoju obetavosť a dôslednosť v službe. Po roku sa opäť na krátky čas vracia do Vrícka, a potom s veľkou láskou vykonáva všetky potrebné práce v malej komunite sestier v Bratislave, ktorá sa stará o potreby pátrou jezuitov. Istý čas v tejto komunite vykonáva službu predstavenej. Spolusestry, ale aj otcovia jezuiti si na ňu spomínajú ako na sestru, ktorá mala vždy otvorené oči i srdce na to, aby videla potreby druhých a dokázala na ne pohotovo reagovať. Bola nilen obetavá, ale aj radostná a nechýbal jej humor. Po osemročnej službe v Bratislave prichádza do komunity sestier v Ružomberku, kde sa podľa svoji síl ochotne zapája do práce všade tam, kde je to potrebné.

V auguste r. 2003 prichádza už natrvalo do komunity sestier vo Vrícku. Jej hlavným poslaním v tomto období jej života je modlitba a obeta, ale podľa svojich síl sa zapája aj do bežných prác. Veľmi rada sa zúčstňuje pútí či odpustových svätých omší v okolí. Veľkým darom bola pre ňu účasť na jednej z vlakových pútí chorých z Rodiny Nepoškvrnenej do Lúrd, ktorú prežívala s veľkým dojatím.

Počas rokov strávených vo Vríckusa jej zdravotný stav niekoľkokrát veľmi zhoršil a zdalo sa, že prechod do večnosti je už veľmi blízko. Božie cesty a plány sú však iné, ako naše ľudské predstavy a prognózy. Pán jej zaiste aj na príhovor Panny Márie, ku ktorej sa s. Juventiavždy s dôverou utiekala, vrátil zdravie natoľko, že bola viac-menej sebestačná.

Určite veľkou skúškou pre ňu bola mozgová príhoda v lete r. 2016, ktorá ju natrvalo pripútala na lôžko. Sestrička sa snažila prijať tento stav s odovzdanosťou do Božej vôle. Znášala to trpezlivo a najmä v poslednom období bola ponorená do mlčania. Napriek všetkému ju neopúšťal humor. V decembri 2020 veľmi zoslabla, nechutilo jej jesť a k zdravotným problémom, ktoré mala, sa pridružili ďalšie. 29. decembra prijala sviatosť pomazania chorých. Stav sa stále zhoršoval. 2. januára 2021 jej páter udelil apoštolské požehnanie spojené s úplnými odpustkami. V deň spomienky sv. Alžbety Anny Setonovej, ktorá sa slávi vo vincentskej rodine 4. januára, v skorých ranných hodinách si Pán povolal s. Juventiu k sebe. Práve táto svätica je v tomto roku patrónkou sestier satmárok vo Vrícku.

Milosrdný Bože, ďakujeme ti za všetky dary a milosti, ktoré si udelil našej s. Juventii. Vďaka za jej príklad vernosti a vytrvalosti v povolaní. Snažila sa vidieť tvoju tvár v bratoch a sestrách, ktorým slúžila. Na príhovor Panny Márie, sv. Jozefa a sv. Vincenta jej čo najskôr dopraj vidieť ťa z tváre do tváre.

Po napísaní nekrológu s. Juventie sa "objavil" záznam krátkeho rozhovoru, ktorý s ňou urobila jedna zo spolusestier v čase, keď už bola sestrička po mozgovej príhode pripútaná na lôžko.

- Aká je tá staroba?

- Ako ju kto berie.

- A ako ju beriete vy?

- Ako Boží dar.

- Ako?? Veď vám zobrala nohy, zuby, silu, oči, ľudí, jezuitov, ktorým ste s láskou slúžili... Aj tak je to Boží dar? Ako to?

- Treba to prijať tak, že je to z Božích rúk, Boh pri narodení dal, Boh berie!

 

 

 s. M. JUDITA Agnesa Jandeková

Sestrička M. Judita Agnesa Jandeková sa narodila rodičom Ondrejovi a Zuzane 19. júla 1929 v Bzinách na Orave ako tretie z ôsmich detí. Jedna sestrička jej zomrela len niekoľko dní po narodení a brat ako dvanásťročný. Sviatosť krstu prijala 21. júla 1929. Do školy začala chodiť v rodnej obci, a potom pokračovala v štúdiu na meštianskej škole a gymnáziu v Dolnom Kubíne. Do ich obce niekoľkokrát zavítali milosrdné sestry sv. Vincenta - Satmárky a ona sa po čase rozhodla vstúpiť do ich kongregácie. Prestúpila na gymnázium do Ružomberka a tam v r. 1950 maturovala. Keďže sa provinciálna predstavená dozvedela, že všetky novicky a kandidátky budú musieť z rozhodnutia štátnej moci prepustiť a poslať domov, kandidátky, ktoré boli rozhodnuté stať sa rehoľnými sestrami hneď prijali rehoľné rúcho. Medzi nimi bola aj maturantka Agnesa, ktorá dostala meno M. Judita. Krátko na to, 29. augusta 1950, bola spolu s ostatnými spolusestrami odvezená do sústreďovacieho kláštora v Rožňave. V ten istý deň zložila sestrička svoje prvé sľuby a po roku ich skladala znovu. Sestry v Rožňave šili pracovné odevy. Po roku, vďaka nariadeniu štátnej moci, je spolu s ostatnými sestrami z Rožňavy vyvezená na česko-nemecké pohraničie, do Varnsdorfu, kde sestry z viacerých kongregácii pracovali v textilnej továrni. V roku 1955 ju provinciálna predstavená posiela na Slovensko, do komunity sestier v Pohorelskej Maši, kde získa kvalifikáciu zdravotnej sestry. Po čase sa musí opäť vrátiť do Varnsdorfu. Napokon tam s ňou rozviazali pracovný pomer a na Slovensku bol vydaný zákaz prijať ju niekde, kde pracovali naše sestry. Istý čas bola v komunite sestier v Bytčici, kde sa vlastne skrývala.

Ďalšími zastávkami na ceste jej zasväteného života bola Rožňava, charitný domov, najprv na hrade v Slovenskej Ľupči a potom v Piešťanoch. Počas krátkeho uvoľnenia náboženského útlaku bola sestrička Judita rok katechétkou v Ružomberku. Potom nasledovalo chirurgické oddelenie nemocnice v Trstenej, odkiaľ spolu s ostatnými spolusestrami musí odísť do domova dôchodcov v Šluknove v okrese Děčín, kde obetavo vykonávala službu zdravotnej sestry. Na Slovensko sa vracia už ako dôchodkyňa do Charitného domova v Slovenskej Ľupči a v roku 1988 prichádza do Vrícka. Po zmene politickej situácie ju predstavení v roku 1990 posielajú do komunity sestier v Starej Ľubovni, kde je istý čas katechétkou, potom pomáha na fare, stará sa o kostol, zdobí oltáre a vedie modlitbové spoločenstvá. Po šiestich rokoch sa vracia na miesto, kde začala svoj rehoľný život - do Ružomberka. Posledné štyri roky svojho života prežila sestrička Judita v Charitnom domove vo Vrícku. Napriek tomu, že jej telesné sily veľmi ubúdali, celé hodiny strávila v kaplnke.

Kostol a kaplnka boli vždy jej obľúbenými miestami. Všade, kde pôsobila starala sa o výzdobu kostola, v Ružomberku dlhé roky denne chodievala k soche Panny Márie, ktorá je pred Mestským úradom. Zapaľovala svetlo, upravovala kríčky, starala sa o kvietky, modlila sa... za všetkých.

Na otázku, čo jej pomáhalo v ťažkých chvíľach života, odpovedala: „Modlitba, Oltárna sviatosť a spoločenstvo sestier." Svojím životom nám ukázala, ako milovať Pána i jeho Matku. Bola plná lásky a milosrdenstva, vyhľadávali ju pútnici, s ktorými sa spoznala počas pútí, ktorých sa veľmi rada zúčastňovala, najmä na prvé soboty. Bola veľmi hlboká a modliaca sa sestra, čo sa prejavovalo vo vzťahoch k iným. Vždy dokázala hovoriť o Bohu a vedela s inými „strácať čas". Zaujímala sa o ich radosti i starosti, asi aj preto ju ľudia vyhľadávali.

Pre svoje mladšie spolusestry bola príkladom v pokore, jednoduchosti, službe a láske. Mala vždy pre každého nejaké povzbudivé slovko a úsmev. Sestry si veľmi rady spomínajú na jej úsmevné príbehy zo života, ktoré im rozprávala, a tak vnášala radosť do spoločenstva. Bola sestrou, ktorá sa nikdy na svoje sestry nesťažovala, vedela ich ospravedlniť, alebo vedela mlčať. Sestrička Judita bola pre nás nádherným príkladom sestry sv. Vincenta, ktorá vedela, komu patrí a kam smeruje. Sme vďačné za jej svedectvo obetavej, láskavej sestry plnej ľudskosti.

Sestrička Judita zanechala svoj odkaz aj mladým: „Držte sa sviatostného Ježiša a Panny Márie, tým sa udržíte v každej situácii. Úprimne sa rozprávajte s Ježišom, ktorý vás upevní v povolaní. Ako Božie deti nemáte nikdy dôvod k smútku. V každej situácii môžete byť radostní, veď ste predsa Božie deti!"

Posledné mesiace sa zdravotný stav sestričky Judity výrazne zhoršil. Niekoľko dní strávila aj v nemocnici a napokon ostala pripútaná na lôžko. Viackrát pri zhoršení stavu prijala sviatosť pomazania chorých. Všetko nasvedčovalo tomu, že pomaly spomedzi nás odchádza. Slablo telo i myseľ. Napriek všetkým ťažkostiam bola vďačná za každú službu, ktorú jej sestry preukázali. Spolusestre, ktorá sa k nej chodievala o 15. hodine modlievať korunku Božieho milosrdenstva, pár dní pred odchodom do večnosti povedala: „Budem vás čakať pri nebeskej bráne!" Aj tieto slová svedčia o tom, že sa pripravovala na skorý prechod z časnosti do večnosti. 

V piatok 31. januára v popoludňajších hodinách sestra zdravotníčka, ktorá bola práve pri nej, zbadala, že sestrička Judita zomiera. Okamžite zavolala sestru predstavenú a v okamihu sa pri jej lôžku stretli viaceré spolusestry, aby ju svojou modlitbou sprevádzali v tomto dôležitom okamihu ľudského života. O pár minút celkom ticho odovzdala dušu svojmu nebeskému Ženíchovi.

Veríme a dúfame, že teraz už bude navždy prebývať s Pánom Ježišom, ktorý si ju vyvolil, a ktorému obetovala celý svoj život, a spolu s Pannou Máriou, ktorú tak veľmi milovala, bude kontemplovať jeho tvár.

Nech jej milosrdný Boh odpustí všetko, čoho sa dopustila z ľudskej krehkosti, a nech ju na orodovanie Panny Márie prijme do radosti svojho kráľovstva.

 

 s. M. ALEXIA Jarmila Bányaiová

Sestrička M. Alexia Jarmila Bányaiová sa narodila 17. júna 1947 v Prahe. Ešte toho istého dňa prijala sviatosť krstu v Kostole sv. Apolynára. Do svojich šiestich rokov vyrastala v detskom domove na Slovensku. Ako sama uviedla vo svojom životopise, poznala iba meno svojej matky - volala sa Helena. Otec bol pre ňu neznámy. Neskôr mu dala meno Jozef, aby sa mohla za neho aj menovite modliť. Po skončení prvej triedy základnej školy si ju adoptovali starší bezdetný manželia Rozália a Štefan Bányaovci, ktorých si veľmi obľúbila, hoci spočiatku bola medzi nimi aj jazyková bariéra, pretože rodičia hovorili maďarsky. Bývali v Leviciach. Dostala od nich dobrú nielen ľudskú ale aj náboženskú výchovu. Napriek láske svojich adoptívnych rodičov dlho túžila spoznať svoju biologickú mamu a stretnúť sa s ňou.

Po skončení základnej školy chcela pracovať v zdravotníctve alebo študovať na pedagogickej škole, ale tieto jej plány sa vtedy nesplnili. Vyučila sa za predavačku a popri zamestnaní začala študovať na strednej ekonomickej škole. V r. 1967 odišla s túžbou stať sa rehoľnou sestrou, alebo aspoň pracovať v zdravotníctve, do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši, kde pracovali sestričky satmárky. Spoznala ich prostredníctvom jednej zo sestier, ktorá chodievala na dovolenku do Levíc ku svojej rodnej sestre. Život sestier tejto komunity ju veľmi oslovil. Jej túžba stať sa rehoľnou sestrou sa začala napĺňať v r. 1969, keď nastúpila do noviciátu v Dolnom Smokovci. Prvé rehoľné sľuby zložila v Dolnom Smokovci v r. 1970 a doživotné už tajne v Kežmarku v r. 1982.

Od r. 1971 vykonávala sestrička Alexia službu opatrovateľky v Rožňave a v polovici r. 1972 nastúpila do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti. Už v nasledujúcom roku musela tak ako ostatné spolusestry, ktoré vstúpili do kongregácie po r. 1968, nútene odísť do civilného života. Istý čas pracovala ako plánovačka vo vtedajšom Tatramate a aj naďalej sa snažila žiť svoje zasvätenie. Po dvoch rokoch sa dostala opäť do zdravotníctva a pracovala ako sanitárka na internom oddelení v Poprade. Neskôr bola preložená do malej tajnej komunity sestier v Žiline, kde bola najprv opatrovateľkou a potom pracovala ako technička a neskôr ako pokladníčka vo Výskumnom ústave dopravy. Po nežnej revolúcii sa aj jej situácia zmenila. Ako napísala: „S radosťou som sa vracala medzi kláštorné múry, a to do Vrícka, kde som pobudla až do r. 1997." Istý čas vykonávala službu provinciálnej ekonómky. Potom bola preložená do Ružomberka a v r. 2002 odchádza s novou provinciálnou predstavenou maďarskej provincie sr. Caritas do Ostrihomu, aby jej pomáhala v jej službe. Obetavo vykonávala všetko, čo bolo potrebné. Mala rada poriadok a čistotu.

Jej obľúbenými svätcami, ku ktorým sa často utiekala, bola Panna Mária a sv. Jozef. A jej obľúbený citát alebo motto? „Pán Boh a Boh môj!" a „Bez práce nie sú koláče." V ťažkostiach života jej bola vzpruhou dôvera v Pána Boha.

Posledné dva roky života zápasila s ťažkou chorobu. Vedela o závažnosti svojho zdravotného stavu, ale nepoddávala sa. Tak, ako jej to sily dovoľovali, dávala sa do služby. Chcela byť ešte užitočná. Nespoliehala sa na svoje sily. Od začiatku ťažkej choroby prosila spolusestry o modlitby, aby mala dostatok trpezlivosti a síl niesť tento kríž.

Už o niekoľko mesiacov mala spolu s veľkou skupinou svojich spolusestier osláviť 50. výročie sľubov. Jej Ženích, ktorému zasvätila svoj život, mal však iné plány. Choroba sa začala rapídne zhoršovať a sestrička sa už nemohla vrátiť na Slovensko, ako to pôvodne chcela. Jej posledné dni života sme, hoci na diaľku, sprevádzali svojimi modlitbami. Do domu nebeského Otca odišla v prítomnosti sestier z generalátu a sestričky Caritas 9. októbra 2019.

Na záver svojho životopisu uviedla: „Boh je nekonečne milosrdný Otec! Ďakujem mu za jeho vzácne dary. Nech je oslávený Boh - Láska!" Modlime sa, aby táto naša spolusestra mohla v plnej miere prežívať túto skutočnosť, v ktorú počas svojho života verila, a v ktorej naplnenie dúfala.

 

s. M. METODIA Alžbeta Gavulová

Sestrička M. Metodia Gavulová sa narodila 26. mája 1927 rodičom Jánovi a Anne v obci Husák na východnom Slovensku. Sviatosť krstu prijala 30. mája a dostala meno Alžbeta. Vyrastala v rodnej obci spolu so svojou o šesť rokov staršou sestrou. So sestrami z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárkami sa pravdepodobne prvýkrát stretla v Užhorode. Keď sa vo februári r. 1947 rozhodla vstúpiť do tejto kongregácie, podľa jej vlastných slov, ju rodičia najprv odhovárali od tohto kroku, ale príliš jej nebránili. 

Ako kandidátka pôsobila sestrička v sirotinci v Banskej Štiavnici a v nemocnici v Komárne. Tu sa po prvýkrát dostáva do blízkosti chorých a trpiacich, ktorým bude počas svojho rehoľného života ochotne a obetavo slúžiť. Rehoľné rúcho a s ním aj meno Mária Metodia prijala sestrička v Ružomberku v r. 1949. Hneď po obliečke odchádza do nemocnice v Trstenej, kde pracuje v práčovni. Práve v tomto období, už v tajnosti, 15. augusta 1951 skladá svoje prvé rehoľné sľuby, ktorým vďaka spolupráci s Božou milosťou, ostala verná až do konca svojho života. V r. 1953 museli všetky rehoľné sestry opustiť trstenskú nemocnicu a nastúpili do novozriadenej liečebne v Bytčici, kde sa starali o psychicky chorých pacientov. V tomto období sestrička Metodia získala kvalifikáciu zdravotnej sestry. V r. 1962 odchádza na krátky čas do Charitného domova v Slovenskej Ľupči, a potom sa šesť rokov spolu s ďalšími spolusestrami stará o postihnuté deti v Ústave sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši. Sestrička, ktorá v tom čase ešte ako civilná zamestnankyňa pracovala v tomto ústave, si dodnes spomína na to, že sestrička Metodia sa o tieto deti starala ako obetavá mama. Potom sa na tri roky opäť vracia do nemocnice v Trstenej a pracuje ako zdravotná sestra na detskom oddelení. Pretože sa sestričky nechceli vzdať svojho rehoľného rúcha, museli v r. 1972 z Trstenej opäť odísť - tentokrát až na české pohraničie do Šluknova, kde pracovali v domove dôchodcov. Keď sme sa jej pýtali, či popri svojej práci mohli aj nejako verejne apoštolovať, povedala: „Áno, svojím životom. S odstupom času vnímam, že Pán na nás dopustil tieto roky, ale vždy nás sprevádzala jeho ochrana."

Na Slovensko sa sestrička vrátila až v r. 1990. Najprv bola v komunite mladých sestier v Kežmarku a potom v Ružomberku. V júli 2006 prichádza do komunity sestier vo Vrícku. Podľa svojich síl sa zapája do služieb v komunite a dlhší čas je miestom jej služby vrátnica. Mladšia spolusestra, ktorá po nej prebrala túto službu, si s vďakou spomína na jej ochotu zastúpiť ju, kedykoľvek to bolo potrebné.

S pribúdajúcimi rokmi sestričke Metodii ubúdalo síl a pribúdalo zdravotných ťažkostí. Posledné roky a mesiace jej života neboli ľahké. Ako raz povedala: „Prosím o silu a pomoc Pannu Máriu všetko prijímať a ďakovať za všetko, čo mi ešte Pán chystá v tomto živote a prosím o šťastnú hodinu smrti." Keď aj v dôsledku choroby ako človek zlyhala, prosila o odpustenie. Povzbudením pre jednu z mladších sestier, ktoré sa o ňu starali, boli slová požehnania, ktoré zvykla vysloviť večer pred spaním, keď jej dávala krížik na čelo: „Nech vás žehná Pán Ježiš a Matička a nech vám dá radosť zo života!"

Pokiaľ sestrička Metodia vládala, snažila sa byť v kaplnke na svätej omši, súkromnej adorácii a na spoločnej modlitbe, do ktorej sa vždy chcela aktívne zapojiť. Vo svojich modlitbách pamätala aj na svojich príbuzných a vždy sa tešila z ich návštevy. Často prijímala sviatosť zmierenia. V posledných rokoch sa viackrát jej zdravotný stav zhoršil a vždy s veľkou dôverou prijala sviatosť pomazania chorých. Niekoľko týždňov bola pripútaná na lôžko a vo všetkom odkázaná na pomoc spolusestier. Blížila sa slávnosť svätého Jozefa, patróna Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok a patróna šťastnej smrti. Zdravotný stav sestričky sa veľmi zhoršil a spolusestry sa cez deň i v noci striedali pri jej lôžku a sprevádzali ju svojimi modlitbami. Na slávnosť sv. Jozefa nemohla prijať sv. prijímanie, ale kňaz jej udelil apoštolské požehnanie spojené s úplnými odpustkami. V stredu ráno opäť prijala sviatostného Spasiteľa a na druhý deň v skorých ranných hodinách odovzdala svoju dušu do rúk nebeského Otca.

Na záver si pripomeňme jej odkaz, ktorý pred niekoľkými rokmi odovzdala mladým: „Vždy sa spoliehajte na Pána Boha, odovzdajte mu celý svoj život a nasledujte ho v láske, poslušnosti a pokore."

Zverujeme ti, Pane, dušu tvojej služobnice sr. M. Metodie, ktorá už opustila tento svet. Pre svoje láskavé milosrdenstvo odpusť jej viny, ktorých sa dopustila z ľudskej krehkosti. Pane Ježišu Kriste, Spasiteľ sveta, ty si z lásky k nej zostúpil z neba na zem, láskavo ju prijmi do radosti svojho kráľovstva. Amen.

 

 s. M. KONZOLÁTA Mária Valigurská

Sestrička M. Konzoláta Valigurská sa narodila 3. decembra 1946 v Nižných Ružbachoch rodičom Jozefovi a Júlii, ako druhá zo štyroch detí. Sviatosť krstu prijala 8. decembra, na sviatok Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, a pri ňom dostala meno Mária.

Po ukončení základnej školy pokračovala v štúdiu na Strednej ekonomickej škole v Poprade, ktorú ukončila maturitou. Pred vstupom do rehoľného spoločenstva tri roky pracovala ako účtovníčka v Komunálnych službách v Starej Ľubovni.

Do Kongregácie Milosrdných sestier vstúpila 29. augusta 1969 ako 22 ročná v Dolnom Smokovci. Tu o dva mesiace neskôr, 9. novembra, prijala rehoľné rúcho. Jej najbližší prijali toto jej rozhodnutie s vierou, ako sama raz povedala: „Mamka sa rozplakala, ale otec ju povzbudzoval, aby mi nebránila."

Prvé roky rehoľného života pracovala v Ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti v Slatinke, kde 15. septembra 1970 zložila svoje prvé rehoľné sľuby. Popri zamestnaní externe študovala na Strednej zdravotníckej škole v Lučenci. V tomto ústave sestrička pracovala až do roku 1973, kedy mladé sestry museli odísť do civilného života a medzi nimi i s. Konzoláta. Nebola to ľahká situácia, ale sestry sa i v týchto časoch komunistického režimu držali pospolu a po 2 - 3 bývali v bytoch a odtiaľ dochádzali do svojich civilných zamestnaní. Sestrička až do roku 1985 pracovala v podniku Tatramat v Poprade na konečnej montáži elektrických rúr a pračiek ako plánovačka. V týchto rokoch bývala určitý čas na priváte v Strážoch, na slobodárke v Matejovciach, či v bytovke na sídlisku Sever v Kežmarku. V Kežmarku, 15. augusta 1982, zložila i svoje doživotné sľuby. Vždy nové sily počas tohto „robotníckeho života" čerpala práve z toho, že i napriek nepriazni politického režimu, sestry sa vždy spoločne stretávali a povzbudzovali. Na tieto roky sestrička Konzoláta nikdy nespomínala so zatrpknutosťou, videla v nich možnosť pre svoj duchovný rast. Tu sa mohla učiť s vierou prijímať ťažkosti a problémy, ktoré človeku posiela do cesty Božia prozreteľnosť.

Do rehoľného spoločenstva sa vrátila až po 12. rokoch odpracovaných vo fabrike, kedy si ju predstavení našej Kongregácie vyžiadali pre prácu účtovníčky do Charitného domova v Slovenskej Ľupči, kde boli na ľupčianskom hrade sústredené naše staršie spolusestry. Tu sa znovu mohla obliecť do rehoľného rúcha. Po dostavaní Charitného domu vo Vrícku sa 1. decembra 1988 spoločne s ostatnými sestrami z Ľupče presťahovala do Vrícka, kde ešte rok pracovala v kancelárii. Po revolúcii až do roku 1991 pracovala tiež ako účtovníčka na Ústrednej charite na Slovensku (ÚCHS) v Bratislave. Z Bratislavy bola preložená do Starej Ľubovne, kde do roku 2002 pôsobila ako katechétka na štátnych školách. V tomto čase si diaľkovo dopĺňala teologické vzdelanie na teologickej fakulte v Spišskom Podhradí. Ako katechétka pôsobila i v Žarnovici (v rokoch 2002 až 2004) a istý čas i v Ružomberku, kde bola do roku 2007. Niekoľko rokov (v komunite v Starej Ľubovni a v Ružomberku) vykonávala i službu domovej predstavenej.

Sestrička bola pokojnej a miernej povahy. Blízke jej bolo zlaté pravidlo života: „Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im a čo nechcete, aby ľudia robili vám, nerobte ani vy im." K ľuďom vedela pristupovať s ochotou, záujmom a veľmi prirodzene, s určitou jednoduchosťou.

Obdivuhodná bola jej disponovanosť pre požiadavky a potreby rehoľnej spoločnosti. Keď bolo potrebné starať sa o postihnuté deti, doplnila si vzdelanie a starala sa o postihnuté deti; keď bolo potrebné pracovať ako robotníčka v továrni, pracovala v továrni; keď bolo potrebné vrátiť sa k svojej pôvodnej profesii a účtovať, vrátila sa k nej a pracovala ako účtovníčka; keď bolo potrebné vyučovať, doplnila si i toto vzdelanie a vyučovala. Túto jej disponovanosť sme mohli vidieť i v jej dôchodkovom veku. Keď bola oslovená, či by nešla ako dôchodkyňa vypomôcť do niektorej z komunít, nikdy neodmietla, hoci bolo vidieť, že nie vždy to bolo pre ňu ľahké. Takto vypomáhala šesť rokov v komunite sestier v Trenčíne (r. 2008-2014), viac ako rok v Užhorode na Ukrajine (r. 2014-2016), necelý rok v Košiciach-Šaci (r. 2016). 1. septembra 2016 sa znova vrátila do komunity v Trenčíne, kde až do chvíle, kedy bolo sestričke diagnostikované onkologické ochorenie, vypomáhala ako vrátnička v Hospici Milosrdných sestier. Z jej života v komunite bolo cítiť, že spoločenstvo sestier je pre ňu veľmi dôležité. Zvlášť mladé sestry, ktoré s ňou žili v trenčianskej komunite, si vážia a sú jej vďačné za pocit domova, ktorý pre ne vytvárala, keď čakala na ich príchod zo služby a nielen s pripravenou večerou, ale i so záujmom o to, aký mali deň. Aj sestrička sa rada delila s tým, čo cez deň robila, čo pekné čítala, počula v rádiu alebo len tak, čo sa deje vo svete. Udalosti okolo nej sa jej dotýkali, často ich vkladala i do spoločných úmyslov modlitieb komunity.

Raz pri jednej ankete sestričke Konzoláte položili otázku, či mala niekedy strach o svoj život. Na to ona odpovedala: „Kto má vieru a dôveru v Boha nemá strach o svoj život." Otázka prišla v čase, keď ešte nemohla ani tušiť, čo bude Pán od nej žiadať. Choroba preverí všetky naše postoje a predsavzatia. Dôkazom toho, že týmto svojím slovám skutočne verila, bolo jej pokojné odovzdanie svojej duše do Božích rúk.

Sestrička zomrela 14. januára 2019 v kruhu svojich spolusestier v komunite v Trenčíne.

 

  s. M. BENEDICTA Mária Raškovská

Sestrička M. Benedicta Raškovská sa narodila 2. januára 1930 v Sennom ako prvé dieťa rodičom Márii a Michalovi. Sviatosť krstu prijala 11. januára. Pri krste dostala meno Mária. Svoje detstvo prežívala spolu s mladším bratom a sestrou v Pavlovciach nad Uhom, kde bol aj kláštor Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. V tejto obci navštevovala ľudovú školu, a potom pokračovala v štúdiu na Odbornej škole pre ženské povolania v Michalovciach. Po jej absolvovaní vyučovala vo Veľkých Trakanoch.

Mladá učiteľka čoraz viac spoznávala, že ju Pán volá k rehoľnému životu. Rozhodla sa vstúpiť k sestrám, ktoré poznala z Pavloviec. Bol rok 1948 a na Slovensku začal prejavovať svoju tvár komunizmus. Napriek tomu, že mnohí jej radili, aby so vstupom do kongregácie počkala, kým bude náboženská sloboda, svoje rozhodnutie nezmenila. Vo svojich spomienkach napísala: „Na túto námietku som sa iba usmiala a na  dobre mienenú radu som odpovedala otázkou, či Pán Ježiš povedal - poď za mnou a nasleduj ma, ale keď bude ťažko, počkaj doma, a nasleduj ma, keď bude zase po ťažkostiach?"

Sestrička prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno - Mária Benedicta v roku 1949.  Svätú omšu a obrady obliečky mal spišský diecézny biskup Ján Vojtaššák, ktorého už o pár mesiacov uväznili. Svoj noviciát začala v Rožňave, ale po dvoch mesiacoch ju predstavení poslali vyučovať náboženstvo do Bánoviec nad Bebravou s tým, že kánonický rok noviciátu bude  mať v druhom roku. K tomu už však nedošlo, pretože 29. augusta 1950 komunistický režim sústredil všetky rehoľné učiteľky na jedno miesto, nedovolil im vyučovať na školách a sestry boli vyvezené do Čiech. Keďže sestrička Benedicta bola počas prázdnin vypomáhať v nemocnici v Trstenej, kde pracovali naše sestry, ostala na Slovensku. Sestry v nemocniciach mohli ešte istý čas ďalej pracovať. V takejto atmosfére sa začal druhý rok sestričkinho noviciátu. Prvé rehoľné sľuby skladala v r. 1951 počas jednej nečakanej návštevy provinciálnej predstavenej v Trstenej za zatvorenými dverami kaplnky. V Trstenej pracovala sestrička najprv v kuchyni a potom v nemocničnom laboratóriu. Keďže ani jedna zo sestier nechcela prijať ponuku ostať pracovať v nemocnici pod podmienkou, že sa zrieknu rehoľného rúcha a rehoľného života, sestry museli nemocnicu opustiť. Boli preradené do Bytčice, kde sa práve zriaďovala psychiatrická liečebňa. Nadriadení si totiž mysleli, že na psychicky chorých ľudí sestry nebudú môcť apoštolsky pôsobiť. Spočiatku pracovala sestrička v kuchynskej réžii, potom bolo vydané nariadenie, že rehoľné sestry nemôžu pracovať v kancelárii a sestrička Benedicta sa dostala do kuchyne. Napriek tomu, že sestry boli dané do Bytčice za trest, prácu si obľúbili, a vykonávali ju s veľkou láskou.

Po deviatich rokoch prišiel nový nátlak zo strany štátu, aby sa sestry zriekli rehoľného rúcha. Keďže ani teraz nepovolili vo svojom rozhodnutí, jedného dňa zavčasu ráno boli v ústave pristavené autobusy a sestry odviezli bez toho, aby vedeli, kde idú. Boli presvedčené, že ich vezú na Sibír. Skončili však na starom hrade v Slovenskej Ľupči. Sestrička Benedicta sa potom dostala do Charitného domova v Dolnom Smokovci, kde opäť pracovala v kuchyni. Koncom roku 1969 bola menovaná za predstavenú tejto komunity a 29. augusta 1970 bola zvolená za provinciálnu predstavenú. Túto službu vykonávala vo veľmi náročnej politickej situácii 18 rokov. V roku 1968 sa na istý čas politická situácia trochu uvoľnila a bolo možné prijímať rehoľný dorast. Už v roku 1970 vydalo Ministerstvo kultúry smernicu, podľa ktorej mali provinciálne predstavené prepustiť všetky sestry, ktoré vraj nezákonne prijali v roku 1968. Predstavené sa bránili a podarilo sa to presunúť až do roku 1973. Mladé sestry museli odísť nielen z charitného domova, ale aj z ústavov, v ktorých pracovali spolu so staršími spolusestrami. Museli sa vrátiť do civilného života. Sestrička Benedicta po odchode zo Smokovca odišla do komunity starších sestier v Ružomberku.Vo svojich spomienkach uviedla: „Takto sa začalo aj moje putovanie na všetky miesta, kde sa nachádzali naše mladé sestry, ktoré boli aj naďalej rehoľníčkami, a chceli nimi byť aj mimo tradičných kláštorov." Všetky sestry z tohto obdobia, aj tie, ktoré sa postupne k nim pridávali, sú veľmi vďačné sestričke Benedicte aj sr. Bernadete, ktorá bola vtedy magistrou noviciek, že obe neváhali každý mesiac na pár dní či hodín vymeniť rehoľné rúcho za civilný odev, aby tak mohli navštíviť mladé sestry, povzbudiť ich, vypočuť, poradiť, formovať i vzdelávať. Sestry sa schádzali vždy na inom mieste. Boli to naozaj radostné stretnutia, plné povzbudenia. Brali sme to vtedy ako samozrejmosť. Až neskôr sme si uvedomili, že to vlastne samozrejmosťou nebolo. Sestrička Benedicta sa vždy ochotne ponúkla variť počas duchovných cvičení, keď z nejakých vážnych dôvodov vypadla sestra, ktorá mala túto službu počas týchto dní vykonávať.

Sestry našej Kongregácie do roku 1982 skladali dočasné sľuby. Až potom sme z Ríma dostali súhlas na skladanie doživotných sľubov. Sestrička Benedicta bola v tom čase provinciálnou predstavenou. Nebola možnosť spojiť sa osobne s generálnou predstavenou v Satu - Mare, a tak sestrička skladala doživotné sľuby v kaplnke biskupského úradu v Trnave do rúk otca biskupa Júliusa Gábriša. Potom skladali doživotné sľuby do jej rúk sestry v ostatných komunitách.

V roku 1988 sa ukončila stavba Charitného domova vo Vrícku, kde našli svoj nový domov sestričky dôchodkyne a tam bolo zriadené aj sídlo provincie. Sestrička Benedicta teda prichádza do Vrícka. Po ukončení osemnásťročného úradu provinciálnej predstavenej bola v r. 1991 menovaná za magistru noviciek a po dvoch rokoch bola generálnou kapitulou zvolená za generálnu predstavenú. Na tejto kapitule bolo rozhodnuté, že sídlo generalátu sa prenesie zo Satu - Mare v Rumunsku na Slovensko do Ružomberka. Sestry maďarskej a rumunskej provincie boli počas 50. rokov štátom vyhnané z kláštorov a donútené žiť v civili. Nemohli bývať spolu, iba ak niekde dve-tri. Po roku 1989 začali aj v týchto krajinách rehole pomaly ožívať a dostali štátny súhlas na účinkovanie. Sestrička Benedicta sa snažila s pomocou ďalších sestier oživiť v týchto provinciách spoločný život a zabezpečiť vhodné podmienky pre jeho realizáciu. Sestričky týchto provincií  sú jej vďačné aj za to, že sa naučila maďarsky, aby ich vedela lepšie pochopiť a pomôcť im.

Od roku 2003 bola sestrička Benedicta šesť rokov generálnou radkyňou. Svoju službu predstavenej na ktorejkoľvek úrovni sa snažila vykonávať s veľkou zodpovednosťou, rozvahou a láskou. V každej situácii vedela zaujať stanovisko a jej rozhodnutia boli naplnené múdrosťou a láskou. Bola veľmi vnímavá na potreby sestier a zaujímala sa aj o ich rodiny.

V roku 2015 prichádza sestrička Benedicta medzi svoje spolusestry do Vrícka. Rada poslúži tam, kde jej to sily a zdravie dovolia. Mohli sme ju vidieť pri utieraní riadu, pri rozhovore so sestrami a najmä v kaplnke. Ochotne zopakovala slová kázne sestričkám, ktoré pre problémy so sluchom už všetko nepočuli alebo nerozumeli. Aj počas duchovných cvičení si písala podrobné poznámky, aby ich po každej prednáške dala sestričkám, ktoré dobre nepočuli.

Pred niekoľkými mesiacmi jej diagnostikovali ťažké ochorenie. Najprv o tom nechcela pred sestričkami hovoriť, ale po istom čase im sama oznámila svoju diagnózu a prosila o modlitby. Dni choroby sa snažila prežívať v modlitbe, s trpezlivosťou a odovzdanosťou do Božej vôle. Určite to pre ňu nebolo ľahké. Na jej nočnom stolíku sme našli pripevnený lístok, na ktorom bolo pár slov: ťažkosť, únava, bolesť, choroba - spájať a obetovať. Tieto slová v skratke vyjadrujú to, čo prežívala v posledných týždňoch. Nezastavila sa iba pri tých prvých štyroch slovách, ale vedome sa snažila spájať sa so svojím Ženíchom a obetovať sa spolu s ním za záchranu duší. Modlila sa za spolusestry, za Kongregáciu, Cirkev i svet a nezabúdala ani na svojich príbuzných.

Keď sa s ňou lúčili sestry, ktoré ju boli navštíviť, či už z iných komunít alebo aj z Vrícka, častejšie sa lúčila slovami: „Dovidenia v nebi!" Počas rozhovoru spomenula, že na stretnutie so Ženíchom sa treba pripraviť. V posledných dňoch niekoľkokrát zopakovala: „Nejdem do hrobu, nejdem do jamy, idem k svojmu Pánovi!" Do poslednej chvíle života prejavovala záujem o spoločenstvo. Na svätú omšu ju spolusestry doviezli na vozíčku, lebo už bola dosť slabá. Potom sa vrátila do svojej izby, ale prosila, aby ju zaviezli do jedálne na obed: „Bola som v kaplnke, kde sme vytvorili spoločenstvo s Pánom, teraz by som chcela ísť k stolu, lebo aj tam sa vytvára a upevňuje spoločenstvo sestier."  

V sobotu 10. novembra 2018 sa s veľkým záujmom a radosťou zúčastnila na prednáške o koreňoch rehoľného života - dejiny boli vždy jej obľúbenou témou. V nedeľu bola veľmi slabá a popoludní prejavila túžbu prijať sviatosť zmierenia a pomazania chorých. Keď sme jej ďakovali za všetko, čo pre nás, či už ako jednotlivé sestry alebo Kongregáciu, urobila, iba sa usmiala. Na našu prosbu o odpustenie reagovala slovami: „Nemám čo odpúšťať, pretože už som všetko všetkým odpustila." V pondelok ráno sa ešte chvíľu rozprávala s generálnou predstavenou sr. M. Pavlou Draganovou, ktorá ju prišla navštíviť. Pri plnom vedomí prijala počas svätej omše, do ktorej sa zapojila už len na svojom lôžku prostredníctvom domového rozhlasu, sväté prijímanie. Popoludní sa jej stav veľmi výrazne zhoršil. Pri jej lôžku sa neustále striedali spolusestry a modlili sa. Večer pred 21. hodinou bolo zjavné, že jej pozemská púť sa končí. Sestrička Benedicta akoby čakala na príchod sestričky provinciálnej s. M. Blažeji Kubánikovej, ktorá bola na cestách. Krátko po jej príchode k lôžku zomierajúcej a po skončení obnovy rehoľných sľubov, ktorú sme prečítali v jej mene, sestrička odišla do domu nebeského Otca.

Pán splnil jej túžbu, ktorú aj pár týždňov pred smrťou vyjadrila slovami: „Ako chce Pán Boh, ale ja by som už veľmi chcela ísť za ním do neba."

Nech Pán splní jej túžbu. Nech jej odpustí všetko, čoho sa dopustila z ľudskej krehkosti a nech jej udelí večnú odmenu v nebi. Sestrička Benedicta, ďakujeme za všetko!

 

  s. M. ANZELMA Anna Zaťkovičová

Sestrička M. Anzelma, krstným menom Anna, sa narodila 8. augusta 1923 v Jastrabej, rodičom Michalovi a Rozálii. Božím dieťaťom sa stala prijatím sviatosti krstu 12. augusta. Mala ešte ďalších štyroch súrodencov, troch z nich však sestrička ani nepoznala, pretože zomreli ako malé deti. Vyrastala spolu s bratom Michalom.

Pán sa na ňu s láskou pozrel a povolal ju, aby ho nasledovala ako rehoľná sestra v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Sestrička zachytila tento hlas a odhodlane vykročila za Pánom, napriek tomu, že vonkajšie okolnosti a politická situácia na Slovensku v r. 1947, keď prišla do Ružomberka ako kandidátka, naozaj neboli priaznivé. Po absolvovaní ošetrovateľského kurzu a kurzu pre zdravotné sestry, pracovala v nemocnici v Trstenej a Banskej Štiavnici. V r. 1949 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát. Prvé sľuby skladala už tajne v nemocnici v Brezne, kde pracovala na internom oddelení. Bola veľmi pozorná voči potrebám pacientov, ktorí ju mali pre jej obetavosť a citlivosť veľmi radi.

V r. 1958 prichádza do Charitného domova v Dolnom Smokovci, kde až do r. 1973, keď sestry museli z CHD odísť, pracuje v kuchyni. Najmä spočiatku boli podmienky veľmi ťažké. Sestrička napriek tomu obetavo slúžila a neštítila sa ani tej najposlednejšej a najťažšej práce. Svojou jednoduchosťou a nenápadným humorom dokázala nadľahčiť aj tie ťažie situácie.

Po rokoch práce v kuchyni sa v r. 1973 opäť vracia k lôžku chorých, tentokrát k ťažko postihnutým deťom do Ústavu sociálnej starostlivosti v Slatinke. Mnohé z týchto detí nikdy nezakúsili rodičovskú lásku. Sestrička ich mala veľmi rada a slúžila im s veľkou citlivosťou.

Prvých päť rokov dôchodku prežíva na hrade v Slovenskej Ľupči. Ani tu však neoddychuje. Modlí sa, ale aj nosí drevo, uhlie, pomáha všade tam, kde pomôcť môže. V r. 1989 s ostatnými spolusestrami so Slovenskej Ľupče prichádza do Charitného domova vo Vrícku. Rada sa zapojí do prác v dome, ochotne poradí mladým sestrám v kuchyni, utiera riad, žehlí...

Keď ju v r. 1994 predstavení požiadajú, aby šla vypomôcť do malej komunity sestier v Snine, ochotne poslúchne. Okrem bežných prác v domácnosti opatruje aj starého a chorého kňaza. Jedna zo sestier, ktorá bola s ňou vtedy v Snine, si po rokoch takto na ňu spomína: „Sestrička mala po sedemdesiatke, keď som s ňou bola v komunite. Bola vždy ochotná pomôcť, napríklad aj niekoľkokrát denne ísť do obchodu, ak to bolo potrebné. Ku každému bola vždy milá, úslužná. Bola veľmi skromná, nenáročná. Rada navštevovala starších, povzbudzovala ľudí k trpezlivému neseniu každodenného kríža. V pamäti mi ostala ako milá, pokojná, nenáročná, ochotná každému pomôcť."

Všetky sestričky, ktoré s ňou niekde pracovali a žili s ňou v komunite, ale aj jej neter, s ktorou sa stretávala počas svojej dovolenky, či veriaci v Snine, si na ňu dodnes spomínajú ako na veľmi dobrého človeka, ako na obetavú a pracovitú sestru, ktorá sa veľmi citlivo dokázala vžiť do situácie toho druhého, dokázala sa radovať s radujúcimi a plakať s plačúcimi, vedela sa prihovoriť starším i mladým, vypočuť ich, povzbudiť... a potom predložiť ich bolesti, ťažkosti i radosti Pánovi v modlitbe. Mala rada ľudí a každého si vážila.

V roku 2000 sa vracia do komunity sestier vo Vrícku. S pribúdajúcimi rokmi ubúda síl a hlásia sa aj zdravotné ťažkosti. Niekoľko posledných rokov sa nám už nemohla prihovoriť. Iba občas dokázala povedať pár slov, hoci vedela, čo sa okolo nej deje. Nemohla hovoriť o svojich radostiach a bolestiach, ale jej srdce neprestalo byť citlivé na potreby druhých. Veľmi ľahko spozorovala napríklad únavu sestry, ktorá jej poslúžila. Stalo sa, že sa posunula na posteli, aby urobila miesto a ukázala jej, aby si pri nech trochu oddýchla. Neraz dokázala zmobilizovať svoje sily, aby slúžiacim sestrám pri jej lôžku aspoň trochu uľahčila ich prácu.

Pri príležitosti 65-ročného jubilea sľubov jej už zdravotný stav nedovoľoval prísť do kaplnky, ale aj ju sviatočne obliekli. Keď jej sestrička na šaty pripínala pierko, tak ako ostatným jubilantkám, a pripomenula jej, že má jubileum sľubov, po tvári jej stekali slzy a s dojatím celkom zrozumiteľne povedala: „Viem, a za všetko Bohu ďakujem."

Posledné mesiace bola sestrička už celkom pripútaná na lôžko. V Knihe múdrosti čítame: Duše spravodlivých sú v Božích rukách, muka sa ich nedotkne... Lebo keď aj, podľa mienky ľudí, pretrpeli muky, jednako ich nádej bola plná nesmrteľnosti... prijmú veľké dobrodenie, pretože ich skúšal Boh a zistil, že sú ho hodní. Vyskúšal ich ako zlato v peci a prijal ich ako celopalnú obetu... (porov. Múdr 3, 1-6).

Tak ako obetavý život sestričky Anzelmy, tak aj záver jej pozemského života je pre nás veľkým povzbudením. Bola nedeľa. V komunite sestier vo Vrícku skončila trojdňová duchovná obnova pred slávnosťou Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Sestričkin zdravotný stav sa náhle zhoršil. Okolo jej lôžka sa zišli spolusestry a páter vincentín, ktorý viedol duchovnú obnovu, je udelil sviatosť pomazania chorých a spolu so sestrami sa modlil modlitby za zomierajúcich. Ešte počas sv. omše okolo poludnia sestrička Anzelma pri plnom vedomí prijala sväté prijímanie, počas ktorého sestry v kaplnke spievali slová antifóny: „Príď, Pane, príď..." Sestrička ich počúvala na svojom lôžku prostredníctvom domového rozhlasu. Už o krátky čas sa naplnili tieto slová a Pán si prišiel pre svoju vernú nevestu, aby ju vzal do svojho kráľovstva lásky a pokoja.

Nech jej Pán na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie, ku ktorej sa sestrička denne utiekala a prosila ju, aby jej vyprosila dar modlitby, dobrý život a dobrú smrť, udelí radosť večného života.

 

s. M. GAUDIOZA Vilma Bukoviczová

Sr. M. Gaudióza Bukoviczová sa narodila 24. apríla 1928 v obci Borka rodičom Petrovi a Márii rod. Sirotňákovej. Sviatosť krstu prijala 28. apríla vo svojom rodisku. Rodičia jej dali meno Vilma. Vyrastala spolu so sestrou a bratom.

Už ako 16-ročná v r. 1944, keď sa svet zmietal v hrôzach druhej svetovej vojny, vykročila za hlasom Pánovho volania a v Ružomberku sa stala kandidátkou v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Tu v r. 1947 prijala rehoľné rúcho a nové meno sr. M. Gaudióza. Po ukončení noviciátu        15. augusta 1949 zložila v Rožňave svoje prvé rehoľné sľuby.

Až do smutne známeho roku 1950 pracovala ako kuchárka v Banskej Štiavnici a v Rožňave.         V r. 1950 pracovala istý čas v Ústave sociálnej starostlivosti v Slatinke, potom nasledovala práca v textilnej továrni vo Varnsdorfe, neskôr v ústavoch sociálnej starostlivosti v Kadani, Ryžovišti a Lipovej. Po odchode na Slovensko v r. 1960 si doplnila kvalifikáciu a našla si zamestnanie ako zdravotná sestra na detskom odd. v rožňavskej nemocnici, kde pracovala až do odchodu na dôchodok v r. 1985. Túto službu vykonávala s veľkou láskou a starostlivosťou. Jej bývalé kolegyne a lekári si dodnes na ňu radi spomínajú.

Po rokoch života mimo spoločenstva sestier prejavila túžbu vrátiť sa do komunity. Najprv bola v komunite sestier v Rožňave a od r. 1994 vo Vrícku, kde 16. augusta 1997 zložila svoje doživotné sľuby. Po krátkom pôsobení v Turčianskych Tepliciach sa opäť vracia do Vrícka. V roku 1996 odchádza do komunity sestier v Užhorode. Práce bolo dosť, pretože okrem práce v domácnosti a v záhrade sestry varili aj pre viacerých kňazov. V r. 1998 sa opäť vracia do Vrícka. Sestrička sa snažila žiť a konať v rehoľnom duchu, tak, ako bola formovaná v noviciáte. Záležalo jej na pravdivosti, čestnosti aj dôslednosti a precíznosti v práci.

V tomto ruku si pripomíname sté výročie zjavení Panny Márie vo Fatime. Panna Mária trom fatimským deťom povedala: „Modlite sa, veľmi sa modlite a prinášajte obety za hriešnikov. Nezabúdajte, že mnoho duší je zatratených preto, lebo nemajú nikoho, kto by sa za ne modlil a obetoval." Sestrička Gaudióza akoby neustále počula túto výzvu Panny Márie. Celé hodiny venovala modlitbe v kaplnke. Do svojich modlitieb zahŕňala mnoho ľudí, záležitosti sveta a často sa modlievala aj za duše v očistci. Dlhé roky mala problém so sluchom, čo jej nedovoľovalo sledovať správy v médiách, ale vo svojom vnútri vždy vycítila, kedy a za čo sa treba modliť. Často sama hovorievala: „Treba sa veľmi veľa modliť!" A tejto výzve bola verná.

Posledné roky života sa jej zdravotný stav niekoľkokrát výrazne zhoršil. Po návrate z nemocnice ostala pripútaná na lôžko. Svoju chorobu sa snažila prežívať s trpezlivosťou. Bola vďačná za každú aj tú najmenšiu službu. Posilu čerpala v prijímaní sviatostí. Ešte v čase, keď mohla chodievať do kaplnky, často pristupovala ku sviatosti zmierenia. Ako ležiaca veľmi rada využila príležitosť, keď prišiel do Vrícka kňaz, ktorý vedel po maďarsky, aby sa mohla vyspovedať v jazyku, ktorý jej bol taký blízky.

V posledné dni sa jej zdravotný stav trochu zlepšil, čo jej umožnilo aj lepšiu komunikáciu so sestrami. Sestrička opäť požiadala o sviatosť zmierenia. V piatok ráno 29. septembra 2017, na sviatok archanjelov Michala, Gabriela a Rafaela, počas svätej omše pri plnom vedomí prijala na svojom lôžku sväté prijímanie. Počas dopoludnia prejavila vďačnosť za služby, ktoré jej tak ako inokedy poskytli spolusestry. Keď poprosila sestričku, aby odniesla vankúše, pretože ich už nebude potrebovať, lebo dnes odíde, nikto nemyslel na to, že sa tieto slová naplnia tak rýchlo. Sestrička Gaudióza celkom ticho a pokojne odišla z tejto zeme do kráľovstva lásky a pokoja, do domu nášho nebeského Otca.

Každý z nás kráča po tejto zemi k večnému cieľu svojou vlastnou cestou a so svojím vlastným krížom. Prosme Pána Ježiša, aby pripojil všetky bolesti a utrpenia sestričky Gaudiózy k svojej obete na kríži, aby vypočul jej mnohé modlitby, odpustil jej viny, ktorých sa dopustila z ľudskej krehkosti a na príhovor Panny Márie, sv. Jozefa, sv. Vincenta aj jej osobných patrónov jej udelil večnú radosť vo svojom kráľovstve.  

 

s. M. EMERIKA Rozália Kopcsányiová

Sestrička Emerika sa narodila 11. decembra 1927 v Kolároch rodičom Vincentovi a Rozálii. Ešte v ten istý deň sa prijatím sviatosti krstu stala Božím dieťaťom. Meno dostala po mame - Rozália. Ľudovú školu, v ktorej učili sestry z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok, navštevovala v Maďarsku. Tu sa začína v jej srdci rodiť povolanie k zasvätenému životu. Jej o štyri roky staršia sestra už bola rozhodnutá vstúpiť do istej kongregácie, ale Rozália ju presvedčila, aby svoje rozhodnutie zmenila a vstúpila k sestrám Satmárkam. V roku 1941, keď jej rodná sestra - sestra M. Cyrenea zložila v Satmári svoje prvé sľuby, prišla do Satmáru aj Rozália a prosila o prijatie do kongregácie. Predstavení jej žiadosť pre nedostatočný vek najprv zamietli. Ona sa však nedala ničím odradiť, a tak ju ešte v tom roku prijali za kandidátku. Noviciát však začala až v r. 1946, keď v Ružomberku prijala rehoľné rúcho a nové meno - s. M. Emerika. Jej rehoľným patrónom sa stal sv. Imrich, syn uhorského kráľa Štefana. Možno jej predstavení vybrali toto meno práve preto, že sestrička bola maďarskej národnosti. Prvé sľuby zložila v r. 1949 a doživotné v r. 1990.

Sestrička Emerika pracovala v nemocnici v Komárne, v Brezne a neskôr ako ošetrovateľka v Ústave sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši, kde si popri zamestnaní doplnila vzdelanie na zdravotnej škole. Pre vážne zdravotné problémy nemohla dlho pracovať v tomto ústave. Keďže rodičia boli už pokročilého veku, sestrička Emerika odchádza domov, aby sa o nich starala. Po smrti rodičov už ako dôchodkyňa pôsobí spolu so svojou rodnou sestrou s. M. Cyreneou na fare v Šávoli, a potom v Rožňave. Okrem toho, že varili a starali sa o domácnosť, veľmi obetavo ošetrovali ťažko chorého kňaza. Sestrička Emerika strávila pri jeho lôžku, či už doma alebo v nemocnici, dlhé hodiny nielen počas dňa, ale ak to bolo potrebné, aj v noci.

V roku 2004 prichádza do komunity sestier vo Vrícku. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, pomáhala pri menších domácich prácach. Veľkú pozornosť prejavovala ťažko chorým spolusestrám, najmä svojej rodnej sestre a spolusestre, s ktorou bývala na jednej izbe. Aj keď im už pre svoj vek a ubúdajúce fyzické sily nemohla poslúžiť, chcela byť aspoň v ich blízkosti.

Posledné roky bola sestrička čoraz viac odkázaná na pomoc spolusestier a zväčša pripútaná na lôžko. Určite jej nebolo ľahké prijať tento kríž, keďže predtým bola zvyknutá na činnosť. Postupne sa učila zamieňať skutky telesného milosrdenstva, ktoré vykonávala počas rokov služby chorým alebo na fare, za skutky duchovného milosrdenstva. Aj keď už nevládala prísť do kaplnky, snažila sa podľa toho, ako jej to jej fyzické i psychické sily dovoľovali, spájať sa so spoločenstvom modliacich sa sestier prostredníctvom domového rozhlasu. Denne prijímala sviatostného Spasiteľa a v poslednom čase častejšie vyjadrila svoju túžbu, aby už mohla odísť k nemu, stretnúť sa s ním. Zvlášť sa tešila, ako hovorila, aj na stretnutie so svojou mamičkou a sestričkou Cyreneou.

V sobotu 25. júna 2016, v deň keď si osobitne uctievame Pannu Máriu, ráno pri plnom vedomí prijala sväté prijímanie. Nič nenasvedčovalo tomu, že už o niekoľko hodín sa splní jej túžba prekročiť prah večnosti. Náhle sa jej veľmi sťažilo dýchanie. Sestra ošetrovateľka privolala spolusestry, ktoré ju v tejto rozhodujúcej chvíli života sprevádzali svojimi modlitbami. V priebehu niekoľkých minút sestrička Emerika v tichosti odišla spomedzi nás, aby mohla byť navždy s Trojjediným Bohom, s Pannou Máriou, svätými i svojimi drahými, na ktorých sa tak tešila.

Prežívame mimoriadny Svätý rok milosrdenstva. Prosme milosrdného Ježiša, aby našej sestričke Emerike na príhovor Panny Márie - Matky milosrdenstva odpustil všetky jej previnenia a štedro odmenil každý skutok telesného i duchovného milosrdenstva, ktorý preukázala svojim blížnym.

Milosrdný Ježiš, daj jej večné odpočinutie.

 

s. M. EUDOXIA Juliana Trabaliková

Sestrička Eudoxia sa narodila 8. februára 1930 v Námestove ako prvé dieťa rodičom Štefanovi a Elene. Sviatosť krstu prijala 10. februára a dostala meno Júlia. Mala iba tri mesiace, keď jej zomrela mamička. Ujala sa jej stará mama z otcovej strany, ktorá sa usilovala nahradiť malej sirote mamu. Bola to zbožná žena, ktorá často chodievala do kostola a vždy brávala so sebou aj malé nemluvňa. Po čase sa otec oženil a spolu s manželkou si vzali dieťa k sebe. V rodine postupne pribudlo ďalších deväť detí. Najmladší chlapec zomrel ešte ako dieťa. Sestrička dosť dlho nevedela, že mama, ktorá sa s toľkou obetavosťou stará o ňu a o jej súrodencov, nie je jej vlastnou mamou. Sestrička ani súrodenci nikdy necítili, že by rodičia robili medzi nimi nejaké rozdiely. Vždy sa všetci mali veľmi radi. Táto ich vzájomná láska, podporovaná modlitbami a obetami, trvá dodnes.

Zaujímavé bolo, ako sa mladá Júlia dostala k rehoľnému povolaniu. Sestrička si aj po rokoch na to veľmi dobre pamätala. Nikdy predtým nevidela žiadnu rehoľnú sestru. V ich farnosti pôsobil ako kaplán vdp. Pánči, ktorý sa horlivo venoval aj mládeži. Pri jednom stretnutí s mladými sa pýtal dievčat, či by niektorá nechcela byť rehoľnou sestrou. Júlia v duchu uvažovala, ktoré dievčatá by sa podľa nej na to hodili. Nehlásil sa však nikto. Bolo jej ľúto, že nikto nechce vykročiť na túto cestu. Napokon sa prihlásila ona. Dnes by sme možno povedali, že to bolo unáhlené rozhodnutie. Sestrička v tom však aj po rokoch videla vnuknutie Ducha Svätého.

Rodičia jej v tomto rozhodnutí neprekážali, a tak ako 18-ročná prichádza 17. decembra 1948 do  Ružomberka a stáva sa kandidátkou v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Už po 24 hodinách odchádza do komunity sestier v Brezne, aby slúžila v nemocnici pri lôžku chorých. V r. 1950 bola preložená do Banskej Štiavnice, kde prijala rehoľné rúcho a meno sr. Mária Eudoxia. Po roku zložila prvé rehoľné sľuby. Boli to neľahké časy, ktoré vyžadovali veľkú odvahu od všetkých, ktorí chceli ostať verní Bohu a Cirkvi. Počas jej pôsobenia v nemocnici v Banskej Štiavnici, tak ako mnohé iné rehoľné sestry, aj ju prehovárali, aby sa vzdala rehoľného rúcha i svojho povolania. Pritom jej sľubovali, že jej podajú pomocnú ruku, umožnia jej študovať na zdravotnej škole... Tri mesiace sa schovávala v byte sestier, a potom ju predstavení preložili do nemocnice v Brezne, kde pracovala do r. 1953. V tomto roku museli rehoľné sestry opustiť aj nemocnice, tak, ako niekoľko rokov predtým museli odísť zo škôl. Sestrička začala pracovať v Ústave sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši. Služba pri mentálne postihnutých deťoch bola veľmi náročná. Popri tom si doplnila vzdelanie zdravotnej sestry. Celých 25 rokov sa snažila v týchto chorých deťoch vidieť Kristovu tvár a slúžiť im ako samého Ježišovi. Sama nám raz povedala: „Čo mi dávalo silu udržať si nádej, vieru a slobodu ducha? Bola to Božia láska - môj Ženích. Príklad som si brala z ukrižovaného Pána Ježiša. Koľko trpel za mňa! Boli aj ťažkosti, ale s Božou pomocou prešli. Človek je človek, má všelijaké myšlienky, ale snažila som sa, aby som vždy vydržala pri Pánu Ježišovi. Keď som mala ťažkosti, išla som pod kríž, k nohám Pána Ježiša. Prosila som ho o silu a všetko prešlo."

V r. 1978 prichádza sestrička Eudoxia do Vrícka, aby tu spolu s malou skupinou spolusestier pomáhala pri výstavbe charitného domu. Obetavo slúžila v kuchyni a všade, kde bolo treba priložiť ruku k dielu. Nebála sa žiadnej, ani tej najťažšej práce. V tejto komunite zložila v r. 1982 svoje doživotné sľuby. V r. 1988, keď prišli prvé sestry do novopostaveného charitného domova, je sestrička Eudoxia preložená do komunity v Ružomberku, kde pracuje v kuchyni i v záhrade. Uplynulo ďalších desať rokov a sestrička sa opäť vracia do Vrícka. Podľa svojich síl pracuje v záhrade, neskôr pomáha pri čistení zeleniny. Napokon jej pribúdajúce roky i fyzické bolesti nedovoľujú vykonávať ani tieto práce. Všetky roky svojho zasväteného života napĺňala prácou a modlitbou. Teraz jej služba Bohu a blížnym má podobu modlitby a obety. Celé hodiny sme ju mohli vidieť v kaplnke, najčastejšie s ružencom v ruke. Rada sa modlila aj korunku k Božiemu milosrdenstvu. Napriek zdravotným ťažkostiam bola ešte dosť sebestačná. Iba posledný mesiac svojho pozemského života bola celkom pripútaná na lôžko. Nesťažovala sa na bolesti, pripustila, že ich má, iba vtedy, keď sme sa ju na to výslovne pýtali. Do poslednej chvíle života bola pri vedomí. Prostredníctvom domového rozhlasu sa zapájala do slávenia sv. omše a spoločných modlitieb. Pri jej lôžku sa s ňou i za ňu modlili jej spolusestry. Posilou jej bola sviatosť pomazania chorých a denné prijímanie Eucharistie. So sviatostným Kristom sa spojila ešte aj v piatok, deň pred svojou smrťou.

Ešte ako mladá sestra prijala škapuliar Panny Márie. Panna Mária prisľúbila tým, ktorí ho budú nábožne nosiť, ochranu pre dušu i telo v tomto živote a mimoriadnu pomoc v hodine smrti. Ďalším prisľúbením je, že v prvú sobotu po smrti budú tieto duše vyslobodené z očistca. Dúfame, že tieto prisľúbenia sa splnili aj na sestričke Eudoxii. V prvú sobotu - 7. mája v mimoriadnom Svätom roku milosrdenstva privítala sestrička Eudoxia spolusestru, ktorá jej prišla ráno poslúžiť, s mimoriadnym úsmevom na tvári. Zakrátko sa jej zhoršilo dýchanie. Niekoľko spolusestier sa začalo pri nej nahlas modliť modlitby odporúčania, počas ktorých sestrička Eudoxia odovzdala dušu svojmu Ženíchovi, Milosrdnému Ježišovi, s ktorým sa tak často spájala aj v posledných dňoch svojho života. Svoje bolesti a utrpenie vedome pripájala k jeho vykupiteľskej obeti a prinášala ich, ako nám prezradila len niekoľko dní pred svojou smrťou, ako obetu za celý svet. Vo svojich modlitbách pamätala aj na svojich príbuzných a tešila sa z každej ich návštevy, aj z tej, na ktorú prišli iba niekoľko dní pred jej smrťou.

Modlime sa za ňu a prosme, aby jej Pán odpustil všetko, čoho sa dopustila z ľudskej krehkosti. Sestrička Eudoxia nosila vo svojom srdci jednu zvláštnu túžbu. Chcela aspoň na chvíľu zazrieť tvár svojej mamy, ktorú počas svojho života nikdy nevidela ani len na fotografii. Veríme, že Pán ju prijme do svojho kráľovstva, v ktorom bude neustále hľadieť na Božiu tvár, na tvár Panny Márie, i svojej pozemskej mamy.

 

   s. M. DANIELA Zuzana Stašeková

Sestrička Daniela sa narodila 21. marca 1922 vo Veličnej ako tretie z ôsmych detí, ktorými Boh obdaroval rodičov Jána a Johanu. Sviatosť krstu prijala 25 marca, na slávnosť Zvestovania Pána a dostala meno Zuzana. Mala iba pätnásť rokov, keď jej zomrel otecko. Keďže bola najstaršia z dievčat, určite najviac pomáhala v domácnosti a s mladšími súrodencami. Pre všetkých bolo veľkým prekvapením, keď vo svojich devätnástich rokoch oznámila, že chce ísť do kláštora.

V r. 1941 vstúpila ako kandidátka do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok.            V r. 1943 prijala rehoľné rúcho, ktoré si až do svojej smrti veľmi vážila, a s ním dostala aj nové meno sr. M. Daniela. Už počas noviciátu si celá skupina - 7 noviciek postupne vytvárala dnes by sme povedali „projekt" svojho zasväteného života, ktorý si sformulovali a naplno začali realizovať od prvých sľubov. Sestričky sa celé roky modlievali jedna za druhú, vyprosovali si milosť vytrvalosti v povolaní. K modlitbám pridávali malé skutky odriekania. S veľkou úctou sa utiekali aj k sv. Jozefovi, patrónovi dobrej smrti. Ani jedna z týchto sestier neopustila Kongregáciu a všetky spoločne, spolu s dvoma sestričkami, ktoré k nim pribudli zo Satmáru, oslávili aj svoje 50-ročné jubileum sľubov. Až po oslávení tohto jubilea ich Pán postupne povolával k sebe. Sestrička Daniela bola posledná z tejto skupiny sestier.

Po zložení prvých svätých sľubov v r. 1945 až do r. 1949 pracovala sestrička Daniela v nemocnici v Banskej Štiavnici. Tu absolvovala ošetrovateľský kurz. Potom bola preložená do nemocnice v Brezne, kde sa zúčastnila kurzu pre prácu na transfúznej stanici. Počas rokov, ktoré prežívala v komunite v Brezne, sa objavili počiatky ťažkej choroby, ktorá ju sprevádzala až do konca života. Určite nebolo ľahké prijať tento kríž, ktorý jej už nedovoľoval slúžiť pri lôžku chorých. V rokoch 1961 až 1969 je spolu so staršími spolusestrami sústredená v Charitnom domove na hrade v Slovenskej Ľupči, kde podľa toho, ako jej to zdravotný stav dovoľuje, vykonáva manuálne práce: vypomáha v kuchyni, kúri a pomáha pri starostlivosti o naše choré sestričky. V r. 1969 prichádza na dôchodok do znovu vzniknutej komunity sestier v Ružomberku a odtiaľ v r. 1994 odchádza do Rožňavy. S pribúdajúcimi rokmi sa jej zdravotný stav postupne zhoršoval. Sestrička Daniela sa snažila pomáhať podľa svojich síl a momentálneho zdravotného stavu najmä v kuchyni pri čistení zeleniny a spočiatku aj pri iných pomocných prácach. V Ružomberku aj v Rožňave sme ju mohli často vidieť v kaplnke. Mala pred sebou otvorený breviár či inú modlitebnú knižku alebo sa modlila ruženec. S veľkou úctou a bázňou pristupovala ku všetkému posvätnému - k modlitbe, sviatostiam...  Predstavení boli pre ňu vždy autoritou a snažila sa im prejavovať úctu a poslušnosť. Ak sa stalo, že niečo neurobila tak, ako bolo potrebné a uvedomila si to, alebo ju na to upozornili, prosila o odpustenie.

V r. 2014 sa jej zdravotný stav zhoršil, pribudli ďalšie zdravotné problémy a v podmienkach v budove kláštora v Rožňave bolo ťažšie zvládnuť jej opatrovanie. Z toho dôvodu bola preložená do komunity sestier v Charitnom domove vo Vrícku. Vždy sa tešila, keď mohla ísť na vozíčku na sv. omšu do kaplnky. Rada sa zapájala do spevu piesní či žalmov, ktoré poznala naspamäť. Mala úprimnú radosť, keď sme jej prečítali pozdrav či list od príbuzných. Tešila sa aj ich návšteve, aj tej poslednej z príležitosti jej 93. narodenín. Posledné týždne už bola pripútaná na lôžko. Nemohla ísť na sv. omšu do kaplnky, ale sledovala ju prostredníctvom domového rozhlasu a s veľkou nábožnosťou až do posledného dňa života na tejto zemi prijímala na svojom lôžku sviatostného Spasiteľa. Vo štvrtok veľkonočného týždňa  v podvečer bol stav sestričky Daniely veľmi vážny. Opätovne prijala sviatosť pomazania chorých. Spolusestry sa zhromaždili pri jej lôžku a sprevádzali ju modlitbami. Ráno bol stav zlepšený natoľko, že mohla pri plnom vedomí prijať sväté prijímanie. V piatok večer sa zopakovala situácia z predchádzajúceho dňa. V sobotu ráno 11. apríla s nezvyčajnou sústredenosťou opäť prijala sv. prijímanie. Počas posledných dní mala v rukách kríž, ktorý s úctou bozkávala a častejšie sa prežehnávala. Aj napriek slabosti mala krásne zložené ruky, čo sme najmä v posledných rokoch jej života neraz u nej pri modlitbe a sv. omši obdivovali. Sestry sa striedali pri jej lôžku a modlili sa. Okolo 16. hodiny ju navštívila aj provinciálna predstavená. Sestrička bola pri vedomí a vedela, kto je pri nej. Stav bol stále rovnaký. Sestričku sme odporúčali Pánovi a jeho Matke a vzývali sme o pomoc aj sv. Jozefa, patróna našej Kongregácie i šťastnej smrti. Po krátkom čase sa jej srdce náhle zastavilo a sestrička Daniela prešla z časnosti do večnosti. Bol predvečer sviatku Božieho milosrdenstva. Vo svojich, už meravých rukách, stále pevne držala kríž, znamenie Božej lásky a nekonečného milosrdenstva. 

Prosme milosrdného Ježiša, aby ju na orodovanie svojej i našej Matky, Matky milosrdenstva, prijal do svojho kráľovstva lásky a večného pokoja.

 

  s. M. BERNADETA Aurélia-Štefánia Pánčiová

Sestrička Bernadeta sa narodila 12. júna 1924 rodičom Štefanovi a Zuzane v Mužli pri Štúrove. Sviatosť krstu prijala 23. júna. V krstnom liste má uvedené dve mená Aurélia a Štefánia, ale všetci ju volali Štefka. Mala ešte osem súrodencov, traja z nich zomreli ešte ako malé deti. Jeden z bratov sa stal kňazom. Svoje detstvo prežívala v Ružomberku, kde sa rodičia presťahovali, keď mala dva roky. Za najväčší dar svojho života vždy považovala rehoľné povolanie, za ktoré sa modlila už od svojich dvanástich rokov. Vtedy si do svojho denníčka napísala: „Žiť s Kristom a pre Krista!" Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila ako kandidátka v r. 1940. Po skončení Učiteľskej akadémie v Bratislave v r. 1945 prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno - sestra Mária Bernadeta. Po dvoch rokoch formácie v noviciáte zložila na sviatok sv. Vincenta, ktorý sa vtedy slávil 19. júla, svoje prvé rehoľné sľuby. Ešte ako kandidátka utrpela v škole na telocviku úraz a musela sa podrobiť náročnej operácii. To bol začiatok jej zdravotných ťažkostí. Od septembra 1947 do mája 1950 sestrička Bernadeta pôsobila ako učiteľka v Pavlovciach nad Uhom. Tu utrpela ďalší úraz. Previezli ju do martinskej nemocnice, kde podstúpila dve operácie bedrového kĺbu a kolena. 29. augusta 1950 bola spolu s ostatnými spolusestrami prepustená zo školstva. Rok bola v sústreďovacom kláštore v Rožňave, potom boli sestry vyvezené do Čiech do Varnsdorfu. Práve počas týchto ťažkých rokov bola provinciálnou predstavenou menovaná za magistru noviciek. Túto službu plnila v kongregácii až do r. 1989, potom jej až do r. 1999 boli  zverené kandidátky. V r. 1958 sa sestrička vracia na Slovensko a až do r. 1973 pracuje ako účtovníčka v Charitnom domove v Dolnom Smokovci. V r. 1973 prichádza do Ružomberka. Zdravotné problémy stále narastajú a sestrička sa musí viackrát podrobiť ťažkým operáciám. Práve počas hospitalizácie v martinskej nemocnici v r. 1975, keď Cirkev prežívala jubilejný rok, bolo zasiate malé semienko Rodiny Nepoškvrnenej. Práve vďaka svojej chorobe bola sestrička Bernadeta veľmi blízko chorým a mohla im pomáhať. Mnohým pomohla prijať ich osobný kríž a pochopiť zmysel a cenu utrpenia, ktoré je spojené s Kristovou obetou. Ako sama hovorievala, Veliteľkou tejto dnes už veľkej armády členov Rodiny Nepoškvrnenej, je Nepoškvrnená. Koľkí ľudia, a to nielen chorí, si veľmi dobre pamätajú na jej láskavé slová, plné záujmu o každého človeka, na jej povzbudenia a starostlivosť, keď bol niekto v núdzi, na duchovné slovo, ktoré prinášala každému, s kým sa stretla.

Sestrám, ktoré jej boli počas tých mnohých rokov zverené na formáciu, slovom i príkladom vlastného života odovzdávala charizmu sv. Vincenta, ktorý sa s veľkou láskou a obetavosťou staral o chorých, chudobných, o výchovu kňazov i o väzňov. Sestrička Bernadeta aj počas totality, napriek riziku, ktoré tu bolo, písala mnoho listov, posielala balíčky, viedla duchovné cvičenia a obnovy pre chorých i dievčatá a spolu so spolusestrami, ktoré ju sprevádzali, navštevovala chorých. Povzbudzovala ich, prosila o modlitby a obety aj za kňazov a bohoslovcov, ktorí sa na ňu obracali s prosbou o duchovnú pomoc. Tak sa v r. 1979 zrodila myšlienka duchovnej adopcie novokňazov. V roku 1988 prichádza sestrička Bernadeta do Charitného domova vo Vrícku, kde sa aj naďalej popri formácii sestier venuje chorým. Po zmene politickej situácie sa jej činnosť, ku ktorej povzbudzovala aj mladšie spolusestry, ešte zväčšila. Začala písať listy aj do väzníc a pred Vianocami i Veľkou nocou vždy spolu s niektorým otcom biskupom alebo kňazom niekoľko z nich aj osobne navštívila.

Rehoľnou  patrónkou sestričky Bernadety bola sv. Bernadeta Soubirous, ktorej sa v r. 1858 v Lurdoch zjavila Panna Mária. Počas totality nebolo možné putovať s chorými do Lúrd, ale krátko po jej páde napísala sestrička list slovenskému novokňazovi do Ríma, o ktorom vedela, že sprevádzal púte talianskych chorých na toto pútnické miesto: „Máme slobodu, slovenskí chorí chcú ísť do Lúrd. Treba pre to niečo urobiť!" Už v r. 1991 sa mohla uskutočniť prvá vlaková púť chorých do Lúrd. V tomto roku sa chystá už 14. vlaková púť slovenských chorých. Hoci sa sestrička posledných pútí už osobne nemohla zúčastniť, vždy ich sprevádzala svojimi modlitbami a obetami. Sestrička Bernadeta často opakovala: „Radšej sa v službe Bohu a blížnym zodrať ako zhrdzavieť." V jej prípade to naozaj neboli iba prázdne slová. Neraz dlho do noci písala, a to nielen listy. Pod pseudonymom Miriam Liptovská napísala aj niekoľko kníh, ktoré spolusestry aj niektorí chorí prepisovali na písacom stroji, niektoré sa potom podarilo aj vydať. Bola veľkou ctiteľkou Nepoškvrnenej. Cez ňu s veľkou dôverou „vybavovala" aj tie ľudsky najneriešiteľnejšie situácie, ako bolo napríklad osobné stretnutie s Jánom Pavlom II. vo Vatikáne ešte počas totality, uhradenie faktúry za lurdskú púť v stanovenom termíne, prechod cez hranice napriek tomu, že si doma zabudla cestovné doklady či návšteva putovnej sochy Fatimskej Panny Márie vo Vrícku, ktorá vôbec nebola v pláne jej putovania. Sestrička sa nikdy vo svojej dôvere nesklamala. Preto mohla s istotou povedať: „Nezabudnite, čím viac budete Pannu Máriu prosiť, tým viac dostanete!"

Sestrička Bernadeta sa naozaj zodierala v službe. Dlhé roky bol jej verným sprievodcom invalidný vozík. Postupne pribúdali ďalšie zdravotné problémy. Už pred svojou 80-kou zistila, že na jedno oko nevidí vôbec a aj druhým vidí všetko akoby v hmle. Vtedy povedala Pánovi: „Vieš, že vždy som mala veľa písačiek. Teraz už nemôžem toľko písať, ale asi chceš, aby som sa viac modlila. Čas, ktorý som doteraz venovala písaniu, odteraz venujem modlitbe ruženca." Napokon bola sestrička päť a pol roka celkom pripútaná na lôžko. Svätú omšu aj spoločné modlitby sestier v kaplnke mohla sledovať už len prostredníctvom domového rozhlasu. Sväté prijímanie prijímala skoro do posledného dňa na svojom lôžku, ktoré bolo pre ňu obetným oltárom. Pán od nej postupne žiadal vždy viac a viac obetí. Posledné roky sa neraz zdalo, že jej pozemská púť sa chýli ku koncu. Prijala sviatosti chorých, sprevádzali sme ju svojimi modlitbami... a Pán rozhodol inakšie. Ponechal ju ešte na tejto zemi. Na Kvetnú nedeľu tohto roku ju navštívil jeden z mladších kňazov, ktorého dá sa povedať od detstva sprevádzala svojimi modlitbami. Udelil je pomazanie chorých a apoštolské požehnanie. Sväté prijímanie už však prijať nemohla. V pondelok Veľkého týždňa prijala sestrička Bernadeta najdôležitejšie pozvanie svojho života - pozvanie do Otcovho domu. Splnila sa jej veľká túžba zomrieť vo Veľkom týždni, ako jej Ženích Ježiš Kristus.

Odkaz, ktorý zanechala chorým z príležitosti svojich osemdesiatych narodenín je stále aktuálny: „Keď trpíme, keď nás telo bolí, o to radostnejšie spievajme: „Ta hor, ta hor, na neba sklon, kde Matkin sídli trón."

Sestrička Bernadeta nás všetkých - príbuzných, spolusestry, členov Rodiny Nepoškvrnenej, chorých, väzňov i všetkých dobrovoľníkov RN, nosila vo svojom srdci. Modlime sa za ňu a prosme Pána, aby na príhovor Nepoškvrnenej mohla čo najskôr vidieť z tváre do tváre Kristovu tvár, ktorú tak často spolu s Pannou Máriou kontemplovala pri modlitbe posvätného ruženca.

 

 

  s. M. MELÁNIA Matilda Jagelčáková

Sestrička Melánia sa narodila 10. septembra 1924 rodičom Jozefovi a Márii v Bobrove na Orave. Ešte v ten istý deň  sa vo sviatosti krstu stala Božím dieťaťom. Rodičia jej dali meno Matilda. Mala ešte päť sestier. Rodičia chceli dať dcéram čo najlepšie vzdelanie a výchovu, a tak sa Matilda a Veronika dostali do meštianky k sestrám Božského Vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi. Počas tohto štúdia im zomrela mamička, Matilda mala iba 13 rokov. Obe sestry sa rozhodli nasledovať Pánov hlas a v r. 1942 vstúpili do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Veronika - sr. Ancila zomrela pomerne mladá.

Sr. Melánia ešte ako kandidátka po získaní kvalifikácie pre prácu v materskej škole pracovala ako učiteľka v materskej škole v Humennom. Noviciát začala v r. 1947 v Ružomberku a v r. 1949 zložila svoje prvé rehoľné sľuby v Rožňave. V rokoch 1949 až 1953 pracovala na detskom oddelení v nemocnici v Trstenej. Keď v r. 1953 museli rehoľné sestry z nemocnice odísť, spolu so spolusestrami odchádza slúžiť chorým do psychiatrickej nemocnice v Bytčici. Práca na oddelení bola náročná. Niekedy bolo dosť ťažké zvládnuť pacientov, ktorí pre svoju chorobu vlastne ani neboli zodpovední za svoje konanie. Popri zamestnaní študovala sestrička na zdravotnej škole.

V r. 1962 sa mení miesto jej pôsobenia. Ako milosrdná sestra odchádza slúžiť postihnutým deťom do Ústavu sociálnej starostlivosti v Slatinke pri Lučenci. Sestrička až do odchodu na dôchodok v r. 1988 pracovala vo výchove. Jednoducho povedané: s deťmi to vedela. Mali ju radi nielen deti, ale aj ich rodičia, ktorí prichádzali svoje deti navštíviť. Hoci jej zdravie bolo slabšie, bola veľmi húževnatá. Svoju službu chorým, či už dospelým alebo deťom, vykonávala s veľkou láskou a dôslednosťou.

V r. 1988 po otvorení Charitného domova vo Vrícku prichádza s ostatnými spolusestrami zo Slatinky do tejto obce. Tu prežíva posledné roky svojho zasväteného života. Pred niekoľkými rokmi sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil a zdalo sa, že si ju Pán každú chvíľu povolá k sebe. Božia vôľa bola však iná. Sestrička Melánia po čase opäť mohla vstať zo svojho lôžka. Často sme ju videli v kaplnke a podľa svedectva spolusestry, s ktorou bývala, modlievala sa aj vo svojej izbe. Mala vo veľkej úcte Božie milosrdenstvo a zvlášť sa utiekala k Matke ustavičnej pomoci. Ani pokročilý vek, oslabené zdravie a únava jej neprekážali v tom, aby sa skoro denne modlievala krížovú cestu a po jej ukončení ešte chvíľu kľačala v kaplnke pod krížom. Neraz keď ju v kaplnke počas súkromnej adorácie premáhala únava, snažila sa ju premôcť tým, že sa postavila, a tak pokračovala v modlitbe.   

Sestrička Melánia bola počas svojho života skôr utiahnutá a uzavretá. Veľa toho o sebe nepovedala. Trochu viac sa rozhovorila pred malou skupinou sestier, ktoré jej minulého roku prišli zablahoželať k jej 90. narodeninám. Vo svojich spomienkach sa vrátila do rodičovského domu. S veľkou láskou a úctou hovorila o mamičke, ktorá ich zavčasu opustila, a o otcovi, ktorý sa usiloval pre svoje dcéry urobiť všetko, čo mohol. Na záver svojich spomienok vyjadrila túžbu odísť už do Otcovho domu.

Táto jej túžba sa naplnila 26. januára 2015, na spomienku sv. Timoteja a Títa. V ten deň mali sestry v komunite sv. omšu v podvečer o 17. hodine. Sestrička Melánia sa chystala do kaplnky. Odrazu sa cítila veľmi zle. Sestričky ju uložili na posteľ a spoločnou modlitbou Pod tvoju ochranu ju zverili Panne Márii. Jej stav sa rýchlo zhoršoval. Páter, ktorý v komunite zastupoval chorého duchovného otca, jej ešte pred začiatkom svätej omše udelil sviatosť pomazania chorých. Počas svätej omše, keď sestrička podávala sväté prijímanie chorým sestrám, ktoré sledovali sv. omšu prostredníctvom domového rozhlasu, sestrička Melánia už nemohla prijať sväté prijímanie. Aj po svätej omši sa pri nej spolusestry modlili. Počas modlitby korunky k Božiemu milosrdenstvu sestrička Melánia celkom pokojne prešla do domu nášho nebeského Otca.

Prežívame Rok zasväteného života. Ďakujme Pánovi, že aj táto naša spolusestra pred rokmi počula jeho pozvanie: Poď a nasleduj ma! Napriek svojej ľudskej krehkosti verne kráčala po úzkej a strmej ceste dokonalosti, ktorú nám slovom i príkladom ukázal Pán Ježiš. Nech ju Pán na orodovanie Presvätej Panny, Matky ustavičnej pomoci, ku ktorej sa sestrička Melánia denne utiekala, udelí večnú odmenu vo svojom kráľovstve.

✿ s. M. ALMÍRA ✿ Mária Straková ✿

Sestrička Almíra sa narodila na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie, 8. decembra 1923 rodičom Antonovi a Johane v Mútnom. Ešte toho istého dňa prijala sviatosť krstu a dostala meno Mária. Bola najstaršia z ôsmych súrodencov. Dve deti zomreli malé. Ako sama hovorila, mala nábožných rodičov. Už od školských rokov cítila v sebe povolanie k zasvätenému životu. Stále sa modlila k Nepoškvrnenému Počatiu, chcela ísť k tým sestrám, ktoré si zvlášť uctievajú Nepoškvrnenú. Keď zistila, že v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok je Nepoškvrnená hlavnou patrónkou, hlásila sa ešte v r. 1944 do tejto Kongregácie. Na odporúčanie predstavených ostala doma až do skončenia vojny a do Ružomberka nastúpila ako kandidátka 3. júla 1945. Na sviatok sv. Vincenta, vtedy to bolo 19. júla, r. 1946 prijala v Ružomberku rehoľné rúcho a začala noviciát. V druhom roku noviciátu bola preložená do komunity sestier v Bánovciach nad Bebravou, kde pracovala ako kuchárka v internáte chlapčenskej učiteľskej akadémie. Prvé rehoľné sľuby zložila 22. augusta 1948 v Rožňave, a potom aj naďalej ostala v Bánovciach. Medzi študentmi boli dvaja, ktorí vystúpili z cirkvi. Sledovali všetko dianie v internáte a hlásili to na "patričné miesta". Jeden z nich sa počas ťažkej choroby obrátil a druhý pokračoval v tejto činnosti. Medzi študentmi kolovali rozmnožené texty s náboženskou tematikou. Keď videli, že je to nebezpečné, skryli ich v kotolni, odkiaľ sa dostali do kuchyne. sestrička Almíra ani nevedela, čo sú to za papiere. Jedna stránka sa v kuchyni dostala do rúk spomínanému študentovi. O niekoľko dní bola sestrička Almíra zatknutá. Vo vyšetrovacej väzbe strávila 11 mesiacov pre podozrenie z poburovania verejnosti. Potom ju pre nedostatok dôkazov prepustili. Sestrička nehovorila veľa o tom, čo v tomto období prežila. Keď sme sa jej na to výslovne pýtali povedala iba: "Strava bola veľmi biedna a najhoršia pre mňa bola strašná zima. Jedna dozorkyňa bola jemnejšia, ostatní boli hrubí. Párali sme perie a šili žandárske oblečenie i posteľné obliečky pre nemocnice." O hrôzach výsluchov nám možno viac prezradili posledné mesiace jej života, keď najmä v noci akoby nanovo prežívala tieto chvíle. Spomínala bitku, psychické trápenie a zimu. Sestrička Almíra nám všetkým dala príklad odpúšťania. Pred dvoma rokmi, keď sme sa rozprávali o jej živote nám povedala: "Neviem, ako skončil študent - udavač. Hneď vtedy som mu všetko odpustila a neprestala som sa za neho modliť. " Na našu otázku, čo jej pomáhalo vo väzení udržať si nádej, vieru a slobodu ducha odpovedala: "Modlitba. Útechu nám dávalo to, že sme si pripomínali slová Pána Ježiša: ´Ako mňa prenasledovali, tak aj vás budú prenasledovať.´ Tiež nás posilňovala láska k Pánu Ježišovi, Panne Márii a sv. Jozefovi. V beznádejných prípadoch bol pri mne sv. Tadeáš. Ten robil zázraky."

Z väzenia šla sestrička Almíra do Banskej Štiavnice, kde dva roky pôsobila v nemocnici na chirurgickom oddelení pod iným menom. V roku 1953 zobrali sestry z nemocnice do Pohorelskej Maše. Najprv tam bol ústav pre nevyliečiteľne chorých. Ústav i samotných pacientov našli sestričky v hroznom stave. V roku 1962 začali presúvať dospelých pacientov do rôznych ústavov v jednotlivých okresoch a na ich miesto postupne prichádzali mentálne postihnuté deti. V r. 1957 si sestrička Almíra popri zamestnaní doplnila vzdelanie na meštianskej škole a potom študovala ošetrovateľstvo. Svoju službu chorým a deťom vykonávala s veľkou láskou a krajnou obetavosťou. Sestrička pôsobila v tomto ústave 28 rokov.

V r. 1981 prichádza s niekoľkými spolusestrami do Vrícka, aby pomáhala pri budovaní charitného domova pre svoje staré a choré spolusestry. Začiatky neboli ľahké. Sestrička Almíra sa čoskoro cítila vo Vrícku naozaj ako doma. Poznala obyvateľov obce, zaujímala sa o ich starosti i radosti, modlila sa za celú obec. Do svojich modlitieb denne zahŕňala Svätého Otca, najmä Jána Pavla II. sprevádzala na všetkých jeho apoštolských cestách. Mala úžasný prehľad o dianí v Cirkvi i vo svete. Aj napriek pokročilému veku sa obetavo starala o zásoby v pivnici, pomohla všade, kde mohla, podelila sa so všetkým, čo mala. Mladšie sestry, ktoré chodili do Vrícka pomáhať spomínajú, že nikdy ich nepustila domov naprázdno. Až do konca svojho života bola veľmi vnímavá na potreby blížnych. Obetavo bdela pri lôžku ťažko chorej spolusestry, s ktorou bývala. Jej zdravotný stav sa postupne zhoršoval a zo dňa na deň ubúdalo síl a pribúdalo bolestí. Aj s vypätím síl sa usilovala prísť na sv. omšu do kaplnky a zúčastniť sa spoločnej modlitby. Posledných pár rokov bola odkázaná na invalidný vozík a niekoľko mesiacov bola pripútaná na lôžko. Svoje modlitby obetovala zvlášť za duše v očistci a za obrátenie hriešnikov. Nezabúdala ani na svojich príbuzných. Vždy sa tešila ich návšteve či listu. Len niekoľko týždňov pred smrťou ju niektorí z nich navštívili. Možno im už toho veľa nepovedala, ale počuli sme, ako im na rozlúčku povedala: "Pozdravte všetkých a nech vám Pán Boh pomáha."

Vo veľkej úcte mala kňazov a modlievala sa za šťastnú hodinu svojej smrti. Na tento úmysel prosila odslúžiť aj sv. omše, ktoré dostala ako darček k svojim deväťdesiatym narodeninám. Jej smrť je pre každého z nás veľkým dôkazom Božieho milosrdenstva a lásky. Ešte dopoludnia sa spolu so spolusestrou modlila ruženec. Popoludní už bola veľmi slabá. Jedna zo sestier, ktorá s ňou dlhší čas pôsobila v Pohorelskej Maši, ju prosila o odpustenie a zreteľne počula jej slová: "Všetkým som všetko odpustila." Okolo 16. hodiny sa jej stav odrazu veľmi zhoršil. Napriek tomu, že duchovný otec miestnej komunity bol na duchovných cvičeniach, pri jej lôžku vo chvíli zomierania stál kňaz - vincentín, ktorý bol práve v komunite vysluhovať sviatosť zmierenia. Udelil jej pomazanie chorých a apoštolské požehnanie s plnomocnými odpustkami. Po záverečnom požehnaní sestrička Almíra odovzdala svoju dušu Pánovi, ktorému s veľkou obetavosťou slúžila počas celého svojho života. Už o necelé dve hodiny po smrti bola za ňu v kaplnke sestier odslúžená sv. omša, hoci večer býva sv. omša len veľmi zriedkavo.

Nech je život príkladom pre nás všetkých, aby sme aj my raz mohli povedať tak, ako povedala ona niekoľko rokov pred smrťou: "Tešilo nás, že sme boli prenasledované pre Krista. Bola to milosť, že som mohla niečo pre neho trpieť. Čím som staršia, tým viac a viac ďakujem Bohu za všetko, čo som prežila."

Ďakujme za jej život a prosme Pána, aby ju na príhovor Nepoškvrnenej, ku ktorej sa sestrička s veľkou dôverou utiekala, priviedol do radosti svojho kráľovstva.

 

✿ s. M. AUREA ✿ Mária Lancošová ✿

Sestrička Aurea sa narodila 6. mája 1923 v Pavlovciach nad Uhom rodičom Jánovi a Alžbete. Pri krste 8. júna dostala meno Mária. Otecko bol vdovcom a mal dvoch synov. S manželkou Alžbetou mali dve dcéry. Zomrel ešte mladý, deď dcéra Mária mala ešte len 3 roky. Mladá matka ostala sama so štyrmi deťmi. Po čase sa vydala druhýkrát a do rodiny pribudla ešte jedna dcéra. Aj druhý manžel zomrel a ona ostala opäť s deťmi sama. Rodinu viedla v kresťanskom duchu a vo viere vychovávala aj svoje deti. Nie div, že jedna z jej dcér, Mária, sa rozhodla zasvätiť svoj život službe Bohu a blížnym. V Pavlovciach nad Uhom vyučovali na škole Milosrdné sestry sv. Vincenta - Satmárky, ktoré mali dobrý vplyv na jej duchovný vývoj a ako šestnásťročná sa rozhodla vstúpiť do tejto kongregácie.

Ako sama spomínala s veľkou radosťou prišla v r. 1939 ako kandidátka do Ružomberka. Absolvovala Ošetrovateľskú školu v Bratislave a po jej ukončení v. r. 1943 prijala v Ružomberku rehoľné rúcho. Tu absolvovala aj prvý rok noviciátu. Potom bola rok v Bánovciach nad Bebravou a 15. augusta 1945 zložila v Ružomberku prvé rehoľné sľuby.

Po sľuboch ju predstavení poslali pracovať do nemocnice v Banskej Štiavnici. Najprv vykonávala službu ošetrovateľky pri lôžku chorých, a potom bola 13 rokov na operačke. Ďalšie zastávky jej služby boli: psychiatrická liečebňa v Bytčici, Charitný domov v Piešťanoch ako kuchárka, nemocnica v Trstenej, Domov dôchodcov - najprv v Šluknove, potom v Lipovej u Šluknova. V rokoch 1985 - 1988 bola skladníčkou v CHD na hrade v Slovenskej Ľupči a v r. 1988 prišla do CHD vo Vrícku, kde ešte istý čas pracovala ako skladníčka. Aj ako dôchodkyňa obetavo pomáhala svojim chorým spolusestrám nielen radou, ale aj odbornou zdravotníckou službou. Počas pôsobenia v Piešťanoch, Trstenej, Śluknove a Lipovej vykonávala aj službu predstavenej miestnej komunity a 6 rokov bola provinciálnou radkyňou. V úlohe predstavenej bola rozvážna a svoje spolusestry sa snažila viesť v duchu kresťanskej lásky a služby chorým, ktorí boli zverení ich starostlivosti. V práci bola veľmi dôsledná a vytrvalá. V posledných rokoch života mala jej služba Bohu a blížnym podobu adorácie, modlitby a obety.

Už počas noviciátu si celá skupina - 7 noviciek vytvorila, dnes by sme povedali, "projekt" svojho zasväteného života, ktorý naplno začali realizovať od prvých sľubov. sestričky sa celé roky modlievali jedna za druhú, vyprosovali si milosť vytrvalosti v povolaní. K modlitbám pridávali malé skutky odriekania. S veľkou úctou sa utiekali aj k sv. Jozefovi, patrónovi dobrej smrti a dohodli sa, že ak niektorá z nich zomrie, ostatné budú za ňu obetovať 30 dní svoje modlitby a obety. Ani jedna z týchto sestier neopustila Kongregáciu a všetky spoločne, spolu s dvoma sestričkami, ktoré k nim pribudli zo Satmáru, oslávili aj svoje 50-ročné jubileum sľubov. V deň tohto jubilea si práve na podnet s. Aurei spoločne obnovili svoje predsavzatia z noviciátu.

Na povzbudenie uvádzame niekoľko slov s. Aurei, ktoré boli zaznamenané pri spracovávaní istej ankety:

"Brala som všetko v poslušnosti a v láske. Snažili sme sa zachovávať predsavzatia z noviciátu. Keď verne zachovávame säté pravidlá, tak pravidlá zachovajú nás."

"Počas rokov totality sme mohli apoštolovať svojim príkladným životom... Utrpenie nás upevňovalo vo viere a navzájom nás to všetko spájalo."

Jej odkaz mladým: "Nech sa podriadia Božej vôli a keď už sú rehoľnice, či rehoľníci, nech vynikajú v čnostiach čistoty, chudoby a poslušnosti a vzájomne nech udržiavajú spoločenstvo."

Na otázku týkajúcu sa staroby odpovedala: "Čo Pán pošle chcem všetko z Božej vôle prijať. Máme sa v chorobe a v starobe posväcovať.  Modlím sa, aby mi dal Pán Boh milosť udržať sa pri rozume a v odovzdanosti do Božej vôle, v poníženosti, jednoduchosti a v láske.

Pán vypočul jej modlitbu. Dožila sa naozaj vysokého veku. Mesiac po dovŕšení svojich deväťdesiatich rokov prekonala mozgovú príhodu, ktorá zanechala následky v podobe čiastočného ochrnutia. Sestrička nestrácala nádej na zlepšenie či dokonca uzdravenie. Bola šťastná, keď mohla prísť na vozíčku na sv. omšu do kaplnky. Posledné mesiace sa jej zdravotný stav opäť začal zhoršovať. Pribudli ďalšie zdravotné problémy. Pán vyplnil jej prosbu, a tak ako to sama vyjadrila, zachoval ju pri rozume a v odovzdanosti do Božej vôle. Určite jej modlitby i modlitby spolusestier prispeli k tomu, že hoci posledné týždne jej života sprevádzali bolesti, trpela v tichosti a odovzdanosti. Niekoľko dní pred svojim odchodom do večnosti ešte raz prijala sviatosť pomazania chorých. V piatok ráno jej počas svätej omše sestrička doniesla sv. prijímanie, ktoré jej podala ako posilu na cestu k zavŕšeniu pozemského putovania. V sobotu, v deň zasvätený Panne Márii, ktorej bola sestrička veľkou ctiteľkou, v skorých ranných hodinách celkom ticho, sprevádzaná modlitbami sestier, ktoré pri nej bdeli aj v noci, odovzdala svoju dušu Pánovi.

S. Aurea, tak ako každý z nás, mala svoje chyby a nedostatky. Modlime sa za ňu a prosme Pána, aby jej vo svojom milosrdenstve odpustil všetko, čoho sa dopustila z ľudskej krehkosti a slabosti. Nech ju príjme na večnú svadobnú hostinu vo svojom kráľovstve.

 

✿ s. M. GENOVÉVA ✿ Božena Kulinová ✿

Sestrička Genovéva sa narodila 21. januára 1927 v Malatinej, rodičom Kataríne a Bartolomejovi. Pri krste, ktorý prijala 23. januára dostala meno Beatrix, ale volali ju Božena, ako má uvedené v rodnom liste. Mala ešte mladšieho brata a sestru, ktorí ju už predišli do večnosti.

Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila ako kandidátka v Ružomberku 19. apríla 1947. Už po niekoľkých týždňoch ju predstavení poslali do nemocnice v Komárne, odtiaľ do Brezna a neskôr do Trstenej. Rehoľné rúcho prijala v r. 1948 a svoje prvé rehoľné sľuby skladala už vo veľmi pohnutej dobe v r. 1950. Po troch rokoch práce v trstenskej nemocnici odchádza sestrička do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši, kde popri náročnej práci pri lôžku chorých navštevovala zdravotnú školu a získala kvalifikáciu stredného zdravotného pracovníka. Počas celého svojho rehoľného života obetavo slúžila chorým. Z Pohorelskej Maše sa po šestnástich rokoch opäť vracia do nemocnice v Trstenej a v r. 1972 odchádza do Čiech, kde pokračuje v službe chorým najprv v Ústave sociálnej starostlivosti v Šluknove a potom v Lipovej u Šluknova.

Niekoľko mesiacov strávila sestrička Genovéva už ako dôchodkyňa v komunite sestier v Ružomberku. Potom odchádza opäť do Čiech, do Jiřetína, aby pomohla pri starostlivosti o staré a choré sestry v tejto komunite. Po zrušení tejto komunity v r. 1995 prichádza spolu s ostatnými spolusestrami opäť na Slovensko, do komunity sestier v Rožňave. Podľa svojich síl pomáha pri domácich prácach a pri opatrovaní staršej a chorej spolusestry. Ako sama hovorila, najkrajšie roky svojho zasväteného života prežila v Čechách v službe chorým a trpiacim a uprostred spoločenstva sestier, ktoré jej na týchto miestach dal Pán.

Spolusestry, ktoré s ňou prežili niekoľko rokov v spoločnej službe chorým, si na ňu spomínajú ako na sestru tichej povahy. Chorí, ktorým slúžila, ju mali veľmi radi pre jej jemný prístup. Sestrička rada spievala a svojím hlasom prispievala k oslave Pána i k rozveseleniu spoločenstva. Vedela pekne maľovať a venovala sa aj vyšívaniu paramentiky. Viaceré spolusestry si všimli, že nikdy o nikom nehovorila nič zlého. Častejšie pripomínala, že raz budeme súdení z každého zbytočného slova. Aj v staršom veku vedela prijať napomenutie či už od predstavených alebo od spolusestier bez toho, aby sa vyhovárala.

Jej zdravotný stav sa s pribúdajúcimi rokmi zhoršoval. Bolo už dosť náročné zvládnuť to v podmienkach starej budovy kláštora v Rožňave, a tak vo februári tohto roku prichádza sestrička Genovéva do komunity sestier vo Vrícku. V dôsledku zdravotného stavu mala problém s orientáciou a aj pamäť jej už neslúžila tak, ako kedysi, ale vždy sa tešila, keď s pomocou niektorej sestry mohla prísť do kaplnky na svätú omšu alebo na spoločnú modlitbu, do ktorej sa vždy horlivo zapojila. Naposledy bola na svätej omši na slávnosť sv. Vincenta, patróna našej kongregácie. Potom sa už zapájala do svätej omše a modlitieb len prostredníctvom domového rozhlasu. Vo Vrícku sme ju vnímali ako veľmi pokornú a poslušnú pacientku, ktorá bola vždy spokojná s tým, čo dostala, s tým, čo mala práve urobiť.

V piatok sa prejavili príznaky prechladnutia a napriek liečbe jej začalo výrazne ubúdať síl. V nedeľu sa už nevládala ani posadiť a ostala celkom pripútaná na lôžko. Bola pri plnom vedomí a do posledného dňa svojho života na tejto zemi prijímala sviatostného Spasiteľa. V pondelok tesne pred poludním jej duchovný otec miestnej komunity udelil sviatosť pomazania chorých a spolusestry sa neustále pri nej modlili. Takto ju sprevádzali na poslednom úseku jej pozemského putovania k večnému cieľu. Počas modlitby o tretej hodine, ktorú sa sestry denne modlievajú, sestrička Genovéva prekročila prah večnosti. Práve v hodine milosrdenstva prijala pozvanie na večnú Baránkovu svadobnú hostinu.

Prosme Pána Ježiša o milosrdenstvo pre jej dušu. Nech jej na príhovor Panny Márie, Matky milosrdenstva, odpustí všetky nevernosti, všetko, čoho sa dopustila z ľudskej krehkosti.

 

✿ s. M. KRESCENCIA ✿ Helena Korčeková ✿

Sestrička Krescencia sa narodila 17. júla 1924 v Perryopolise v USA, pretože jej rodičia Dominik a Mária tam odišli za prácou. Okrem nej mali rodičia ešte ďalšie tri dcéry. Božím dieťaťom sa stala prijatím sviatosti krstu 10. augusta v tamojšom farskom kostole. Bola ešte malá, keď sa rodičia vrátili na Slovensko a usídlili sa v Liptovských Revúcach. V tejto farnosti sestrička po prvýkrát pristúpila k svätému prijímaniu. Obrázok, ktorý jej pripomínal túto pre ňu vzácnu chvíľu, si uchovala až do konca svojho života.

Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila v Ružomberku 24. apríla 1947. Ako kandidátka absolvovala ošetrovateľský kurz a pracovala ako ošetrovateľka v štátnej nemocnici v Komárne. Po roku prijala v Ružomberku rehoľné rúcho a začala noviciát. Istý čas pracovala v nemocnici v Banskej Štiavnici, a potom bola v kláštore sestier v Rožňave, kde bol v tom čase noviciát. Svoje prvé sv. sľuby zložila už vo veľmi pohnutej dobe v r. 1950. Ďalším miestom, kde sestrička obetavo slúžila chorým bola nemocnica v Trstenej. V r. 1953 museli však sestry nemocnicu opustiť a premiestnili ich do psychiatrickej liečebne v Bytčici. Od r. 1962 až do odchodu na dôchodok v r. 1981 slúžila sestrička Krescencia chorým v Ústave sociálnej starostlivosti v Pohorelej Maši. Svoju službu vykonávala veľmi svedomito a dôsledne, s vedomím, že slúži samému Pánu Ježišovi. Vyznačovala sa veľkou úctou najmä k predstaveným a jemnosťou voči pacientom.

Prvé roky dôchodku strávila sestrička v komunite sestier v Ružomberku. Počas tohto obdobia bola istý čas v Liptovských Revúcach, kde opatrovala svoju mamu. Veľmi sa tešila na opätovný návrat do spoločenstva. V tejto komunite mala na starosti aj upratovanie kaplnky. Robila to s veľkou láskou a aj pri tejto práci sme mohli vidieť jej veľkú úctu k Eucharistii. Na každom kroku sme sa mohli stretnúť s jej úslužnosťou. Vo svojej obetavosti počas celého svojho života vždy a všade pomohla každému, kde len mohla, aby tí druhí mali toho menej.

V r. 2003 prichádza do komunity sestier vo Vrícku. Aj v tomto období jej života sme ju mohli poznať ako zbožnú sestru, ktorá prejavovala naozaj detinskú úctu Pánu Ježišovi, Panne Márii i svätým. S veľkou jednoduchosťou a dôverou si uctievala ich obrazy. V jej modlitbách mali zvláštne miesto duše v očistci. Veľa sa modlila aj za kňazov. Tešila sa každému novému kňazskému povolaniu, zvlášť z farnosti, v ktorej prežila svoje detstvo a mladosť. Svojimi modlitbami sprevádzala otca biskupa Štefana Sečku, ktorý istý čas pôsobil v Liptovských Revúcach a v modlitbách nezabúdala ani na svojich príbuzných.

Sestričke postupne ubúdalo síl a objavovali sa rôzne zdravotné problémy. Pred piatimi rokmi si ju Pán Ježiš pozval, aby ho celkom zblízka sprevádzala na jeho krížovej ceste. Pri páde si zlomila nohu a musela podstúpiť operáciu. Priestor, v ktorom sa vládala pohybovať sa aj napriek všetkej snahe lekárov čoraz viac zmenšoval, až ostala úplne pripútaná na lôžko. Posledné roky mohla spolu so sv. Pavlom opakovať: "S Kristom som pribitá na kríž..." Napriek mnohým zdravotným problémom a skoro úplnej strate sluchu, bola veľmi trpezlivou a spokojnou pacientkou. Aj za tú najmenšiu službu prejavila veľkú vďačnosť. Práve touto čnosťou dokázala ešte predtým, ako ostala ležiacou, osloviť aj mladšie spolusestry. Jedna z nich spomína: "Ak sestrička Krescencia niečo potrebovala, vždy o to veľmi úctivo poprosila, a potom vyslovila svoje typické: ´Pán Boh zaplať!´ a pridala: ´pomodlím sa za vašich rodičov.´ Videla som, že to považovala za ten najväčší dar, ktorým sa mi môže zavďačiť."

Jej zdravotný stav sa počas posledných rokov niekoľkokrát veľmi zhoršil. Vždy s veľkou dôverou prijala sviatosť pomazania chorých a počas celých rokov sa veľmi tešila každému svätému prijímaniu. Pán chcel, aby ho na jeho krížovej ceste sprevádzala až do nedele 5. októbra 2014. Pred jedenástou hodinou, keď sa v miestnom kostole schádzali veriaci na slávenie svätej omše, sestrička Krescencia sprevádzaná modlitbami odporúčania, ktoré sa pri nej modlili spolusestry, odišla natrvalo za hlasom svojho Ženícha. Sprevádzajme ju svojimi modlitbami, aby čo najskôr mohla sláviť večnú liturgiu chvály a vďaky v nebeskom kráľovstve.

 

✿ s. M. OLÍVIA ✿ Elena Nagyová ✿

Veď ma, Pane, po ceste k večnosti. Tieto slová responzóriového žalmu sme opakovali pri sv. omši, ktorá bola obetovaná za zomrelú sestričku Olíviu už hodinu po kej odchode do večnosti. Každý človek má svoju cestu, ktorou ho Pán vedie do večnosti. Sestrička na túto svoju cestu nastúpila 8. júna 1927 v Hrušove, kde sa narodila ako druhé dieťa rodičom Jozefovi a Alžbete. Sviatosť krstu prijala 11. júna v Jablonove nad Turňou. Okrem staršej sestry mala ešte troch mladších bratov.

Ako 19-ročná vstupuje do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok, ktoré spoznala v Rožňave aj prostredníctvom svojej staršej sestry, ktorá už bola členkou tejto kongregácie a pôsobila v Satmári. Na sviatok sv. Vincenta de Paul v r. 1947, ktorý sa v tomto čase slávil 19. júla, prijala v Ružomberku rehoľné rúcho a dostala meno s. M. Olívia. Po ukončení noviciátu zložila v r. 1949 v Rožňave svoje prvé rehoľné sľuby. Potom pracovala ako ošetrovateľka v nemocnici v Banskej Štiavnici a v Ústave sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši. Odtiaľ ju po prepustení rehoľných sestier z nemocníc v r. 1954 na základe rozhodnutia štátnej moci preradili do Ústavu sociálnej starostlivosti v Slatinke, kde sestrička obetavo slúžila ťažko postihnutým deťom 31 rokov, až do odchodu na dôchodok. Počas celého tohto obdobia sa starala o deti pripútané na lôžko. Zároveň vykonávala službu sakristiánky v kaplnke, ktorá slúžila komunite sestier.

Prvé tri roky dôchodku strávila v Charitnom domove na hrade v Slovenskej Ľupči a od otvorenia Charitného domova vo Vrícku až do konca svojho života prežívala svoj zasvätený život v tejto veľkej komunite sestier. Napriek dôchodkovému veku sa usilovala podľa svojich síl slúžiť svojim spolusestrám najmä pri obsluhe v jedálni. Keď sa zhoršil zdravotný stav vtedajšieho duchovného otca Ignáca Gregora, sestrička Olívia mu s veľkou láskou pomáhala vo všetkom, v čom bol odkázaný  na pomoc. Popri tom si našla vždy dosť času na chvíle modlitby a adorácie.

S pribúdajúcimi rokmi začalo ubúdať síl a prihlásila sa choroba sprevádzaná stupňujúcimi sa bolesťami. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, celé hodiny strávila v kaplnke. Posledné roky jej života ju Pán viedol k večnosti cestou, ktorá bola naozaj ťažká, strmá a náročná. Už nevládala opustiť izbu a posledných pár rokov bola celkom pripútaná na lôžko. Niekoľkokrát sa zdalo, že jej cesta na tejto zemi sa blíži ku koncu. Pán mal však iný plán. Ponechal ju ešte na tejto zemi, aby sa mu čoraz viac pripodobňovala utrpením. Ostane pre nás tajomstvom, čo všetko sa odohrávalo v jej srdci i mysli. Nevedela nám to už povedať.

Posledné dni sa spolusestry striedali pri jej lôžku a sprevádzali ju svojimi modlitbami. Bolo zjavné, že záver cesty k večnosti, ktorou ju viedol Pán, sa blíži. Vo štvrtok ráno 11. septembra, keď sa sestry komunity vo Vrícku schádzali na spoločnú modlitbu do kaplnky, sestrička Olívia po modlitbe korunky k Božiemu Milosrdenstvu, ktorú sa pri nej modlilo pár sestier, dosiahla vrchol svojej cesty a prešla na druhý breh, z časnosti do večnosti.

Prosme Pána Ježiša, ktorý si ju vyvolil za svoju nevestu, aby na príhovor Sedembolestnej Panny Márie, ktorej rok na Slovensku slávime, pripojil všetky jej bolesti k svojmu vykupiteľskému dielu, k svojmu utrpeniu za spásu sveta. Modlime sa za ňu a prosme, aby jej čo najskôr zažiarilo svetlo veľkonočného rána a aby mohla prežívať plnosť radostí večného života v spoločenstve Najsvätejšej Trojice, Panny Márie i všetkých svätých.

 

✿ s. M. FLORENCIA ✿ Štefánia Petreková ✿

Sr. M. Florencia Petreková sa narodila 10. marca 1923 v Dubničke pri Bánovciach nad Bebravou. Pokrstená bola v Uhrovciach a rodičia Michal a Margita jej dali meno Štefánia. Okrem nej sa im narodili ešte ďalšie štyri deti - jedno dievča a traja chlapci.

Od svojich 14-tich rokov chodievala spoločne s mamou za prácou do Čiech, kde obe pracovali na poli. Približne v tomto veku začínala sestrička pociťovať v sebe rehoľné povolanie. Vídavala rehoľné sestry a v nej samej sa prebúdzala túžba byť ako ony. Pri jednej návšteve kostola v Bánovciach nad Bebravou oslovila jednu zo sestier Satmárok, ktorá sa v tom čase starala o deti v materskej škole s otázkou, kde nájde sestru predstavenú, pretože ona chce ísť do kláštora, ale ešte presne nevie kde. Nakoľko ju sestričky poznali, informovali o tejto veci provinciálnu predstavenú - v tom čase ňou bola s. Villanova Škoblová, ktorá jej do dvoch týždňov dala kladnú odpoveď. Ako sama povedala, otec ju od tohto kroku odhováral, nakoľko sa o ňu bál, ale matka bola a jej rozhodnutím spokojná.

Tak 22. januára 1946 v Ružomberku vstúpila s. Florencia ako kandidátka do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok, v ktorej sa o niekoľko rokov neskôr (r. 1949) zasvätila službe Bohu a blížnym zložením svätých sľubov. Počas svojho rehoľného života pôsobila na viacerých miestach, kde pracovala zväčša ako ošetrovateľka v rôznych sociálnych ústavoch, nemocniciach alebo vypomáhala spolu s ostatnými sestrami pri chode komunity, do ktorej patrila. Takto postupne žila niekoľko rokov v Ružomberku, Banskej Štiavnici, Brezne, Rožňave či Slatinke. 50-te roky, poznačené vtedajšou politickou situáciou, boli dôvodom, že s. Florencia plných 44 rokov svojho aktívneho života prežila v Čechách, kde bola sústredená spolu s ostatnými sestrami. Spočiatku pracovala ako robotníčka v továrni vo Varnsdorfe, neskôr opäť ako ošetrovateľka v Lipovej u Šluknova a v Jiřetíne pod Jedlovou. Na Slovensko sa vrátila roku 1994 už ako dôchodkyňa. Niekoľko rokov prežila v komunite sestier v Rožňave a od roku 1998 až po dnešný deň patrila do spoločenstva sestier v komunite vo Vrícku.

Pri jednom rozhovore s mladšou spolusestrou s. Florencia spomenula, že jej najobľúbenejšou modlitbou je slávnostný ruženec. Sestrička sa ruženec rada nielen modlila, ale s veľkou horlivosťou ružence i vyrábala, či opravovala. Bola veľmi rada, keď mohla túto zručnosť naučiť mladšiu spolusestru, ktorá v ich výrobe pokračuje ďalej. Tešila sa každej pozornosti od spolusestier a vždy keď sa len dalo, nechávala sa odviesť na vozíčku do kaplnky na sv. omšu a po nej na spoločné raňajky.

Sestrička Florencia mala veľmi rada prírodu a vedela sa tešiť z jej darov. Kým jej to zdravotný stav dovoľoval, chodievala na huby, pestovala kvety do kaplnky, zbierala liečivé bylinky... možno práve preto si ju Pán povolal k sebe v nedeľu Dobrého Pastiera. Zomrela v tichosti, posilnená sviatosťami, v čase, keď sa sestry v komunite modlili ranné chvály.

V tejto chvíli ďakujeme Pánovi za dar jej života i povolania k zasvätenému životu a zverujeme ju do Vašich modlitieb.

 

✿ s. M. DOROTEA ✿ Veronika Elena Šimalčíková ✿

Sr. M. Dorotea Šimalčíková sa narodila 5. februára 1925 v Bobrove na Orave rodičom Ondrejovi a Márii. Pri krste 7. februára dostala meno Veronika Elena. Vyrastala v mnohopočetnej rodine v Liptovskej Teplej, kde sa rodičia presťahovali. Rodičia podnikali s textilným tovarom. Meštiansku školu začala navštevovať v Liptovskom Mikuláši a posledný ročník absolvovala v Ružomberku, kde učili Milosrdné sestry sv. Vincenta – Satmárky. Hneď po jej ukončení, v auguste r. 1940 sa stala kandidátkou v tejto kongregácii a v septembri spolu s ďalšími kandidátkami začala študovať na Učiteľskej akadémii v Bratislave. Päťročné štúdium ukončila maturitou a potom začala noviciát. Prvé sv. sľuby zložila v r. 1947 a doživotné 18. augusta r. 1982 (až vtedy začali sestry skladať doživotné sľuby, dovtedy sa sľuby obnovovali každých šesť rokov). Asi rok po prvých sľuboch sestrička Dorotea vážne ochorela na pľúca a bola v ústavnom liečení. Krátky čas pôsobila ako katechétka na Základnej škole v Humennom. V r. 1950 bola s ostatnými sestrami, ktoré pôsobili v školstve, sústredená v kláštore v Rožňave. Tu sa opäť prihlásila choroba a sestrička musela podstúpiť operáciu. Jej choroba trvala až do r. 1962. Potom nastúpila ako vychovávateľka do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši, kde jej bola zverená skupina najviac vychovávateľných detí. Sestrička pracovala v tomto zariadení až do odchodu na dôchodok v r. 1982. Podľa sestier, ktoré sa spolu s ňou starali o deti v tomto ústave, bola sestrička Dorotea krajne obetavá. Bola týmto deťom nielen vychovávateľkou, ale aj mamou. Pre túto službu mala naozaj charizmu a vložila do nej všetky svoje schopnosti, sily i čas. Dokázala to, čo sa zdá nemožným. Mnohé z detí naučila hrať na klavíri podľa nôt, učila ich spievať a snažila sa ich pripraviť do života. Niektoré z nich potom mohla odporučiť do školy. Ak bolo potrebné niektoré z detí upozorniť a lebo potrestať, nikdy to nerobila pred ostatnými. Vzala si ho bokom, vysvetlila mu, čo v jeho konaní nebolo správne a až keď bola presvedčená o tom, že dieťa vie, čo urobilo zle, udelila mu primeraný trest. Sestrička našla spôsob, ako získať finančné prostriedky na to, aby mohli deťom pripraviť radostné Vianoce a sviatky aj po tej materiálnej stránke, alebo aby s nimi mohli ísť niekde na výlet. Svojím vlastným príkladom podnietila deti k zberu papiera i liečivých rastlín. Ako sama s jej príznačným humorom hovorievala, tieto sklony sa u nej prejavili už detstve. Keď mamička prala svojim dcérkam zásterky, vždy vedela, ktorá patrí jej „džaduľke“ Elenke. Z vreciek totiž musela najprv povyberať všetko, čo tam Elenka nazbierala: kamienky, lístočky, kvietočky a všeličo možné. Počas práce v ústave sa venovala aj organovaniu vo farnosti a nácviku spevu so sestrami miestnej komunity. Vedela byť naozaj prísna a náročná. Cvičilo sa po službe, niekedy aj do neskorých hodín, kým to nebolo nacvičené tak, ako to má byť.

Po príchode do komunity sestier v Ružomberku najprv vypomáhala pri bežných domácich prácach, bola vrátničkou a obetavo pomáhala sestričke Bernadete s balením balíkov a prípravou materiálov pre členov Rodiny Nepoškvrnenej, ktorá pôsobila v tom čase len ilegálne. Keď bola v r. 1991 obnovená Základná škola sv. Vincenta   Ružomberku, už od začiatku sa sr. Dorotea so všetkými svojimi schopnosťami a silami zapojila do jej fungovania. V tom čase už bola na dôchodku, ale nedokázala nečinne odpočívať. A tak pracovala, či už ako katechétka, alebo opäť ako usilovná zberateľka papiera, liečivých rastlín, šípok, pomarančovej kôry a takmer všetkého, čo sa dalo zbierať. Svoju prácu robila s takým zápalom, že sa nemohli nezapojiť aj iní. Vedela oduševniť deti, ale aj spolusestry nielen z komunity v Ružomberku, ale aj z iných komunít. Deti to, čo nazbierali nosili do školy. Sestrička mala ich zoznam a poctivo každému pripisovala, čo a koľko doniesol. Oni jej pri tom pomáhali, najmä pri ukladaní papiera. Za ich pomoc sa im odvďačila vždy nejakou sladkosťou. V škole si na ňu dodnes spomínajú. Zvlášť prví absolventi ZŠ, keď sa aj po rokoch vrátia do školy, vždy si spomenú na sr. Doroteu. A určite to nie je len kvôli zberu, ale aj kvôli životnej múdrosti, poučeniu a láske, s ktorou sa zaujímala o týchto žiakov. Predovšetkým to bola jej trpezlivosť a presvedčenie, že v každom človeku sú skryté dary a talenty, ktoré treba nájsť a rozvinúť. Tak veľmi si želala, aby sa všetci cítili docenení a šikovní, že dokázala tráviť veľa času výrobou vlastných pomôcok ku katechéze, aby im sprístupnila Božie pravdy, zvlášť tým slabším. Určitý čas vyučovala náboženstvo aj na špeciálnej škole. Vedela aj tieto postihnuté deti zaujať a pripraviť na 1. sv. prijímanie. Mala na to spôsob, podobne ako v Pohorelskej Maši. Vdp. dekan bol s ňou veľmi spokojný. Často prichádzala odtiaľ unavená a vyčerpaná, ale vždy sa na jej tvári vyčaril radostný úsmev a v jej očiach zažiarili iskry radosti, keď sa jej podarilo dosiahnuť čo len maličký úspech a pokrok. Vážili si ju aj dospelí, učitelia, vychovávatelia i rodičia pre jej obetavosť a húževnatosť, v ktorých im bola vzorom a boli jej vďační za každú dobrú radu a pomoc.

Sestrička Dorotea hrávala na sv. omšiach v kaplnke sestier a istý čas aj v jezuitskom kostole a Domove dôchodcov v Likavke. Nacvičovala s veľkou láskou a horlivosťou spev k bohoslužbám, zvlášť pred väčšími sviatkami. Mala z toho radosť. Pri dlhšom nacvičovaní vedela sestry podporiť svojím milým humorom. Bola veľmi obetavá aj v zachovávaní sľubu chudoby. Nič nebolo pre ňu staré, veci nosila a užívala dovtedy, kým sa to len dalo. Vedela použiť aj to, čo už iní nepotrebovali. Nevedela sa šetriť, aj keď mala teplotu musela ísť do školy, do svojho skladu.  Z telesných bolestí si problém nerobila, dočkala kým jej to prejde.

Silu k svojej obetavej službe na ktoromkoľvek pôsobisku čerpala v modlitbe. Mala veľkú úctu k Panne Márii, často opakovala modlitbu, ktorou sa jej zverovala, uctievala si svojho rehoľného patróna sv. Jozefa a anjelov strážcov, ku ktorým sa dlhé roky modlievala litánie. Vždy sa snažila o presnosť. Obdivovali sme, ako pri zazvonení kláštorného zvonca dokázala nechať prácu, ktorú robila a hneď šla do kaplnky. S úsmevom hovorievala: „Rehoľná sestra má byť poslušnou dcérou zvonca.“

Do komunity sestier vo Vrícku prišla sestrička Dorotea v januári r. 2010. Pri páde si zlomila nohu. a museli jej ju dvakrát operovať. Potom už bola sestrička pripútaná na lôžko. Svoju chorobu a všetky obmedzenia a ťažkosti, ktoré boli s tým spojené, prijímala s veľkou, naozaj príkladnou trpezlivosťou. Tak rada by bola ešte pomohla v komunite. Jedného dňa sa pýtala mladšej spolusestry: „A vy v tejto komunite čo robíte.“ Keď dostala odpovedať, povedala iba krátko: „Vidíte a ja už nerobím nič, iba tu ležím.“ Sestrička ju chcela povzbudiť a preto povedala: „Sestrička, vašou prácou je teraz modlitba.“ Na jej tvári sa objavil smútok: „Táto moja úbohá a plytká modlitba? Viete, ja sa už vlastne ani neviem a nevládzem modliť.“ „Ale Pán Boh vie o vašej túžbe modliť sa, a tak vašou modlitbou a prácou je teraz utrpenie.“ Na tvár sa jej vrátil úsmev a povedala už len krátke, ale úprimné: Ďakujem vám.“ Viaceré staršie sestričky sa vyjadrili, že by chceli takto niesť svoj kríž choroby a staroby. Vždy sa tešila, keď mohla prísť na vozíčku na sv. omšu. Tak tomu bolo aj počas vianočných sviatkov až do konca roka. Spievala vianočné piesne, ktoré kedysi nacvičovala a ktoré mala tak rada. Na silvestra dostala teplotu, veľmi sa jej sťažilo dýchanie a jej zdravotný stav sa začal výraze zhoršovať. Pri plnom vedomí na prvý piatok v mesiaci prijala sviatosť pomazania chorých. Potom sa spolu s prítomnými sestrami pomodlila Magnifikat ako poďakovanie za prijatú sviatosť. Po pár dňoch sa zdalo, že liečba zabrala. Sestrička však dosť slabla. V sobotu krátko po poludní sestričky, ktoré mali službu v zdravotníctve videli, že sa blíži chvíľa jej odchodu do Otcovho domu. Nebol už čas zvolať ostatné sestry komunity, a tak sa začali pri nej modliť. Po modlitbe korunky k Božiemu milosrdenstvu sa modlili modlitby odporúčania, počas ktorých sestrička Dorotea opustila tento svet, aby mohla byť navždy s Pánom. V jej modlitebníku sme našli modlitbu sv. Ignáca za veľkodušnosť: „Večné slovo, jednorodený Syn Boží, nauč nás pravej veľkodušnosti. Nauč nás tebe slúžiť, ako si to právom zasluhuješ: aby sme dávali a nepočítali, aby sme bojovali a nedbali na rany, aby sme pracovali a netúžili po odpočinku, aby sme sa obetovali a nečakali na inú odmenu, ako vedomie, že sme splnili tvoju vôľu.“ Sestrička Dorotea sa túto modlitbu nielen  často modlievala, ale snažila sa ju aj žiť. Tak o tom svedčili jej skutky. Najmä v poslednom čase veľa toho nenarozprávala, jej odpovede boli vždy krátke, jasné, múdre a hlboké. Budú nám chýbať.

Aj ona bola slabým človekom a mala svoje nedostatky a chyby. Uvedomovala si to, a preto aj krátko pred smrťou nás prosila, aby sme sa za ňu modlili. Splňme jej prosbu a pamätajme na ňu i na ostatné zomrelé spolusestry vo svojich modlitbách.   

 ... fotografie zo života s. M. Dorotey  >>>

✿ s. M. PIA ✿ Anna Zamborská ✿

Sr. M. Pia, Anna Zamborská sa narodila 6. 10.1923 v Rozhanovciach na východnom Slovensku ako druhé dieťa rodičom Martinovi a Alžbete rod. Rusnákovej. Sviatosť krstu prijala 11. 10. 1923. Nemala ešte ani tri roky, keď jej mamičku pri práci na poli zabil blesk. Počase sa otec druhýkrát oženil a z tohto manželstva mala sestrička potom ešte dvoch súrodencov.

Na svoj odchod z rodičovského domu si spomínala takto: „Otcovi som povedala, že chcem ísť do takého kláštora, ako svätá Terezka. On mi na to: „U nás také rehoľnice nemáme a neviem, či by si obstála v cudzej krajine." Ostala som ticho. Keď sa ma pán kaplán pri veľkonočnej spovedi opýtal, či by som nechcela ísť do kláštora, pretože ma už tak trochu poznal, odpovedala som mu otázkou: „A či by ma niekde vzali?" Povedal: „Mám sestru u sestričiek v Ružomberku, tam napíšem." Udrel na moju strunu a ja som taká šťastná kráčala popod čerešne domov. Koncom novembra r. 1941 som mohla nastúpiť ako kandidátka do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Rodičia súhlasili." Ako kandidátka ukončila meštianku a potom získala kvalifikáciu pre prácu v materskej škole. V Ružomberku prijala rehoľné rúcho a začala noviciát, tu v r. 1945 zložila prvé sľuby. Doživotné sľuby zložila sestrička Pia vo Vrícku v r. 1982. Patrila do skupiny siedmych sestier, ktoré sa od kandidatúry za seba navzájom modlili, určili si aj malé kajúcne skutky. V takom istom zložení, spojené tými istými modlitbami a sebazapreniami, oslávili aj svoje zlaté jubileum sľubov. Ani jedna zo
sestier sa ani v tých najťažších časoch náboženskej neslobody nevzdala svojho povolania. Po oslave tohto jubilea si ich Pán postupne povoláva k sebe.

Sestrička Pia pracovala niekoľko rokov v materskej škole v Ružomberku a v Žabokrekoch nad Nitrou.
Po sústredení sestier pracovala najprv v sústreďovacom kláštore v Rožňave, potom niekoľko mesiacov v Ústave sociálnej starostlivosti v Slatinske, odkiaľ bola spolu s ďalšími mladšími spolusestrami vyvezená na české pohraničie, kde pracovala najprv v textilke vo Varnsdorfe, potom ako kuchárka v Ústave sociálnej starostlivosti a domove dôchodcov v Kadani, Ryžovišti, Šluknove a Nalžoviciach. V r. 1969 sa opäť vracia na Slovensko a pracuje ako vychovávateľka v ÚSS v Pohorelskej Maši. V r. 1981 prichádza medzi prvými sestrami do Vrícka, aby pomáhala pripraviť miesto pre ďalšie spolusestry dôchodkyne. Popritom sa snažila horlivo apoštolovať v obci.  

Sestričku Piu sme poznali ako sestru, ktorej veľmi záležalo na spáse duší. Mala veľkú úctu k Eucharistii
a k Panne Márii. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, veľa času strávila v kaplnke a s ružencom v ruke. Keď už sama nevidela čítať, vždy hľadala niekoho, kto jej prečítal tému na rozjímanie, kto sa s ňou pomodlil breviár, ak sama nemohla byť na spoločnej modlitbe. Okrem toho si veľmi ctila každého kňaza, najmä Svätého Otca. Snažila sa využiť každú príležitosť k tomu, aby mohla sledovať vysielanie sv. omše a prijať požehnanie, ktoré udeľoval Svätý Otec pri nedeľnej modlitbe Anjel Pána. Možno prispelo k tomu aj to, že mala možnosť osobne sa stretnúť s Jánom Pavlom II. v Poľsku, keď bol ešte arcibiskupom. Po jeho menovaní za kardinála mu napísala blahoprajný list a ako relikviu si opatrovala jeho vlastnoručne napísané poďakovanie s prosbou o modlitbu. Sestrička Pia mala vo veľkej úcte rodičov, najmä mamu každej spolusestry. Možno preto, že tú svoju ani dobre nepoznala, prijímala mamu každej spolusestry ako svoju vlastnú. Mala veľký záujem a starosť o duchovný život svojich príbuzných. Veľa sa za nich modlila. Hovorila o nich Bohu, ale nezabúdala ani im hovoriť o Bohu. Keď už nemohla chodievať na dovolenku a zrak jej oslabol natoľko, že nemohla písať ani čítať, vedela využiť každý telefonický rozhovor na to, aby vzbudila záujem o Božie veci. Jedného dňa prosila sestru predstavenú, aby si zapísala jej duchovný testament pre príbuzných: Nech počúvajú rádio Lumen, nech čítajú Sväté písmo a Katolícke noviny a nech sa spoločne v rodinách modlievajú.

V posledných rokoch sa zdravotný stav sestričky Pii viackrát veľmi zhoršil. Zakaždým prosila o udelenie sviatosti pomazania chorých. Neraz sme po prijatí sviatostí boli svedkami rapídneho zlepšenia a jej návratu do života spoločenstva. Bola plná humoru, ktorým dokázala nadľahčiť aj ťažšie situácie. V novembri minulého roku jej veľmi ubudlo síl a hoci sa zdravotný stav stabilizoval, ostala pripútaná na lôžko. Tešila sa každej návšteve. Bola veľmi štedrá a so všetkým, čo dostala sa hneď chcela rozdeliť. 

O prežívaní svojej staroby povedala: „Teším sa, že to už nebude dlho a snažím sa čo najviac v tejto viere a láske upevniť. Až doteraz je mi najmilšie počúvať, rozmýšľať a rozprávať o Pánu Bohu. Mladým odkazujem, že ak cítia túžbu alebo im príde myšlienka na duchovné povolanie, nech sa toho chytia ako záchranného
člna, a nech sa tomu odda jú celou silou a snažia sa to uskutočniť."

V posledných mesiacoch života sa jej zdravotný stav stále zhoršoval a čoraz väčšmi jej ubúdalo telesných síl. V nedeľu 16. 6. 2013 v popoludňajších hodinách podporovaná modlitbami spolusestier odišla sestra M. Pia v pokoji do Otcovho domu. V tejto chvíli, keď sa s ňou lúčime, ďakujeme Pánovi za dar jej života i povolania k zasvätenému životu a zverujeme ju do Vašich modlitieb. 

Odpočinutie večné daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.

... fotografie zo života s. M. Pii  >>>

✿ s. M. Salustia ✿ Anna Harvilíková ✿

Sestra Mária SALUSTIA sa narodila 11. apríla 1932 v Kamenici nad Cirochou. Rodičia Jozef a Alžbeta jej pri krste dali meno Anna. Vyrastala spolu so sestrou a dvoma bratmi. Mala len desať rokov, keď jej zomrel otec. Ako pätnásťročná sa v Humennom prihlásila za kandidátku Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Z jej spomienok vieme, že hoci jej mamička  nebránila ísť za hlasom Božieho volania, predsa pri jej odchode veľmi plakala. Len pred pár rokmi jej zomrel manžel a teraz odchádza z domu dcéra.

Ešte pred prijatím rehoľného rúcha pôsobila sestrička v Rimavskej Sobote, Ružomberku a v nemocnici v Komárne. Občas si zaspomínala na začiatky svojho rehoľného života. Hovorievala, že najťažšie jej bolo, keď mala ako mladá sestra chodiť po žobraní. Sestry sa totiž starali o deti v sirotinci a bolo potrebné zabezpečiť pre nich živobytie. Nedostávali na to žiadne príspevky od štátu, a tak boli odkázané na štedrosť ľudských sŕdc...

V Komárne spolu s viacerými kandidátkami v r. 1951 prijala rehoľné rúcho. Obliečka bola okolo štvrtej ráno pri sv. omši, ktorú slúžil vtedajší nemocničný kaplán, neskorší trnavský pomocný biskup, Mons. Dominik Tóth. Bolo
to v čase, keď už rehoľné sestry, ktoré pôsobili v školstve, museli zo škôl odísť a nebolo isté, dokedy štátna správa ponechá rehoľné sestry pracovať v nemocniciach. Práve z toho dôvodu sestrička Salustia už
rok po prijatí rehoľného rúcha skladala svoje prvé sľuby.

V r. 1953 spolu s ostatnými spolusestrami, ktoré slúžili chorým v nemocnici v Komárne, odchádza pracovať na štátne majetky vo Voderadoch. Po dvoch rokoch je premiestnená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti. Miestom jej ďalšieho pôsobenia sa stáva Charitný domov na hrade v Slovenskej Ľupči a po dokončení Charitného domova prichádza s ostatnými spolusestrami do Vrícka. Už po niekoľkých týždňoch je preložená na dva roky do komunity sestier v Ružomberku, potom tri roky varí v kláštore otcov jezuitov v Bratislave, rok na fare v Lefantovciach, potom v Kolačkove a Starej Ľubovni.  Počas svojho rehoľného života absolvovala ošetrovateľský aj katechetický kurz, ale na všetkých svojich pôsobiskách pracovala sestrička Salustia v kuchyni. Nebola to ľahká služba. Možno najlepšie to vedia posúdiť sestričky, ktoré pracujú alebo pracovali podobne ako ona, v kuchyni. Kde čerpala silu k tejto službe? Určite to bolo v modlitbe. „Veľmi rada sa modlila", tak o nej krátko po jej smrti povedala spolusestra, ktorá spolu s ňou prijala rehoľné rúcho. Aktívne sa zapájala do spoločnej modlitby a svojím spevom prispievala k dôstojnej oslave Boha.

Sestrička by bola rada aj naďalej naplno slúžila v kuchyni, ale s pribúdajúcimi rokmi ubúdalo síl, a tak posledných päť rokov prežívala v komunite sestier v Ružomberku. Aj tu sme ju mohli často vidieť v kuchyni. „V
ktorúkoľvek hodinu, vo všedný deň, nedeľu alebo sviatok sme ju mohli poprosiť o pomoc. Nikdy nám nepovedala nie. Aj sama sa ponúkla, že nám s niečím pomôže. Bola to sestra služby!" Tak o nej svedčia spolusestry, ktoré pracujú v miestnej komunite v kuchyni. Vedela prejaviť pozornosť voči ľuďom, s ktorými sa stretávala. 

Na slávnosť Božieho tela sa zúčastnila na rannej svätej omši v kostole. Nesťažovala sa, že ju niečo bolí. Nad ránom okolo pol štvrtej sama zaklopala na izbu spolusestry a prosila ju, aby zavolala sestričku lekárku, lebo jej je veľmi zle. Po podaní prvej pomoci sa jej trochu uľavilo, ale už o chvíľu bolo zjavné, že pozemská púť tejto sestry sa chýli ku koncu. Ihneď zavolali kňaza a rýchlu zdravotnú pomoc. Napriek skorej rannej hodine sa okolo
lôžka sestričky Salustie zhromaždili spolusestry miestnej komunity, aby ju sprevádzali svojimi modlitbami. Pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých ešte reagovala a krátko na to, počas modlitby korunky k Božiemu milosrdenstvu, odišla do Otovho domu.

Vieme, že ako každý človek, aj sestrička Salustia mala svoje chyby a nedostatky, preto jej chceme vyprosovať Božie milosrdenstvo, aby čo najskôr mohla prežívať večné spoločenstvom s Kristom, ktorého nasledovala a ktorému sa usilovala slúžiť nielen modlitbou, ale aj svojou prácou v kuchyni. Aj o nej platia slová Pána Ježiša: „Bol som hladný a dali ste mi jesť..."

Panna Mária, ku ktorej sa sestrička často utiekala modlitbou posvätného ruženca, nech oroduje za ňu.

... fotografie zo života s. M. Salustie >>>

✿ s. M. Zita ✿ Apolónia Podstrelená ✿

Sestrička M. Zita, Apolónia Podstrelená sa narodila 8. februára 1921 v Beňadove na Orave, rodičom Jozefovi a Kataríne. Sviatosť krstu prijala 9. februára. Vyrastala v mnohopočetnej rodine, bolo ich 12 súrodencov, z toho päť zomrelo ešte v detstve. Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila v Ružomberku v r. 1947. Pôvodne chcela doopatrovať rodičov, potom sa však tejto úlohy ujal jeden z jej bratov a ona opustila rodičovský dom, aby šla za hlasom Božieho volania. Sestry našej Kongregácie spoznala cez svoju rodáčku, sr. Gertrúdu.

Rehoľné rúcho a s ním aj nové meno prijala sestrička Zita podľa jej spomienok v Ružomberku, ale už v tajnosti. Hneď potom odišla do Rožňavy, kde v r. 1951 zložila prvé sv. sľuby. Napriek tomu, že doba bola veľmi neprajná, sestrička sa rozhodla kráčať cestou evanjeliových rád.

Kláštor v Rožňave sa 29. augusta 1950 stal koncentračným kláštorom pre sestry z viacerých rehoľných spoločenstiev. Sestrička Zita absolvovala sanitársky kurz a od r. 1951 až po odchod do dôchodku v r. 1988, teda celých 37 rokov, pracovala ako ošetrovateľka v Ústave sociálnej starostlivosti v Slatinke pri Lučenci, kde boli umiestnené postihnuté deti. Celý čas pracovala na oddelení pri ležiacich pacientoch. Bola to veľmi náročná služba, sestrička ju však vykonávala s veľkou obetavosťou a veselou mysľou. Bola veľkým povzbudením pre mladé sestry, ktoré prišli pracovať do ústavu v r. 1968. Mnohé z nich mali prvýkrát možnosť vidieť ťažko choré deti a práve to, že sestrička dokázala s Božou pomocou dlhé roky nezištne a s láskou slúžiť v tomto ťažkom prostredí, bolo pre nich dôkazom toho, že Boh neopúšťa tých, ktorí kráčajú za jeho hlasom.

V r. 1988 prišla sestrička Zita na dôchodok do Charitného domova vo Vrícku. Odtiaľ bola na niekoľko mesiacov na výpomoc spolusestrám na fare v Novej Bani. Najčastejšie pomáhala v kuchyni. Bola veľmi obetavá a ochotná urobiť všetko, čo bolo potrebné. Čo zvlášť oslovilo jednu z mladších sestier tejto komunity, bola jej veľká úcta ku kňazom. Potom sa sestrička opäť vrátila do komunity vo Vrícku.

Jej „veľkou láskou" až do konca života boli mladé sestry a najmä kandidátky. Veľa sa za nich modlila. Obdivovali sme jej zmysel pre humor. S pribúdajúcimi rokmi jej ubúdalo síl a posledné roky bola celkom pripútaná na lôžko. Určite nemalo obetou bolo aj to, že veľmi slabo počula a že nám už nedokázala povedať všetko, čo by chcela. Napriek tomu bola veľmi trpezlivá a nenáročná.

Vždy sa potešila návšteve spolusestier ale aj príbuzných, ktorí ju navštevovali. S veľkou láskou ich podporovala svojimi modlitbami, zvlášť vtedy, keď prežívali nejaké ťažkosti, keď bol niekto vážne chorý alebo si ho Pán povolal z tohto sveta. Keď bola ešte mladšia a chodila na návštevu do svojho rodiska, zvlášť deti sa veľmi tešili na stretnutie s ňou. Vždy ich naučila nejakú modlitbu a v jej vrecku sa našiel pre nich aj nejaký ten cukrík.

V posledných týždňoch sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Sestrička prijala sviatosť pomazania chorých a duchovný otec jej udelil aj apoštolské požehnanie. Od nedele sa pri jej lôžku schádzali staršie i mladšie spolusestry, aby ju sprevádzali svojimi modlitbami na poslednom úseku jej dlhej pozemskej púte. V stredu 27. júna 2012 dopoludnia slávil v kaplnke sestier vo Vrícku svätú omšu, ktorú mohli prostredníctvom domového rozhlasu sledovať aj ležiace sestry, jeden z tohoročných novokňazov. Formulár sv. omše bol o sv. Jozefovi, ktorý je patrónom dobrej smrti. Sv. omšu sme obetovali aj za šťastnú hodinu smrti pre sestričku Zitu. Keď kňaz na záver eucharistickej modlitby pozdvihol paténu a kalich a vyslovil slová: „Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi..." opustila sestrička Zita tento svet. Jej duša sa pozdvihla k Bohu, aby v ňom navždy spočinula.

Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby ju čo najskôr voviedol do radosti svojho Kráľovstva, aby ho mohla spolu s Pannou Máriou, so všetkými anjelmi a svätými navždy velebiť a chváliť.

 ✿ s. M. Eulógia ✿ Jozefína Babjaková ✿

Sestrička M. Eulógia Babjaková sa narodila 26. augusta 1925 v Pustom Čemernom ako piate z ôsmych detí rodičom Andrejovi a Anne. Pri krste 9. septembra dostala meno Jozefína. Obaja rodičia boli veľmi zbožní gréckokatolíci, žili ako skromní roľníci a svoje deti, z ktorých dve zomreli ešte v útlom detstve, viedli k viere v Boha najmä príkladom svojho života.    

Sestrička Eulógia už ako dievča pocítila v sebe rehoľné povolanie. Prostredníctvom svojej vzdialenej príbuznej, ktorá bola rehoľnou sestrou, spoznala Kongregáciu Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok a  ako sedemnásťročná 12. decembra r. 1942 odchádza z domu, aby nasledovala hlas povolania. Keďže bola vojna, do kláštora sestier v Ružomberku ju odprevadil otec. Rodičia jej v jej rozhodnutí nebránili. Mamička sa však neskôr priznala, že predsa len dúfala, že sa spolu s otcom vráti domov aj dcéra. Ona však zostala. O pár rokov ju do tej istej Kongregácie nasledovala aj mladšia sestra.

Ako kandidátku ju po roku preložili do Banskej Štiavnice, pracovala tam na infekčnom oddelení. V r. 1944 sa vrátila do Ružomberka, kde prijala rehoľné rúcho a začala dvojročný noviciát. V Ružomberku v r. 1946 zložila prvé sv. sľuby a v r. 1982 doživotné sľuby, pretože sestry Kongregácie len vtedy dostali z Ríma súhlas tieto sľuby skladať.

Sestrička Eulógia pracovala ako zdravotná sestra najprv v nemocnici v Banskej Štiavnici, potom na pľúcnom odd. v Trstenej, odkiaľ musela v r. 1953 spolu s ostatnými spolusestrami odísť do Bytčice, kde pracovala na psychiatrickom odd. V r. 1962 bola v sústreďovacom kláštore na hrade v Slovenskej Ľupči. Odtiaľ bola na krátky čas preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti.

Ešte ako mladá sestra dostala tuberkulózu, ku ktorej sa postupne pridali ďalšie vážne ochorenia a sestrička musela podstúpiť viaceré ťažké operácie. Už v roku 1969 odchádza pre zlý zdravotný stav na invalidný dôchodok do komunity v Ružomberku. Po čase sa jej zdravotný stav upravil a sestrička sa dlhé roky s veľkou obetavosťou starala o pranie a žehlenie oltárnych plachiet aj liturgického oblečenia pre kňazov a miništrantov z farského i jezuitského kostola. V r. 1994 po krátkom pobyte v Charitnom domove vo Vrícku odchádza na výpomoc do obnovenej komunity v Rožňave, kde napokon ostala až do  r. 2006. Potom sa opäť vrátila do Vrícka.

V Rožňave pomáhala pri bežných domácich prácach a na malom kúsku farskej záhrady pestovala kvety na výzdobu kaplnky. Ako spomínajú tamojšie spolusestry, sestrička celé hodiny trávila v kaplnke pred sviatostným Spasiteľom a vždy sa tešila, keď na Vianoce mohla na chodbe, ktorá jej bola zverená, pripraviť malý betlehem.

Počas posledných rokov života, ktoré strávila v komunite sestier vo Vrícku sa jej zdravotný stav postupne zhoršoval a čoraz väčšmi jej ubúdalo síl. Neraz mala veľmi silné bolesti. Napriek tomu sme ju mohli často vidieť v kaplnke. Najradšej sa modlila modlitby z nášho rehoľného modlitebníka. V poslednom čase sa už sama nevládala modliť a bola rada, keď sa s ňou niekto aj mimo spoločnej modlitby pomodlil ruženec. Vo svojich modlitbách často pamätala na svojich príbuzných, zvlášť na kňazov, ktorých si Pán z jej rodiny povolal.  

Za posledné dva týždne došlo k veľmi výraznému zhoršeniu jej zdravotného stavu. V pondelok popoludní prijala sviatosť pomazania chorých a duchovný otec jej udelil apoštolské požehnanie. Počas udeľovania tejto sviatosti bola pri plnom vedomí a aktívne sa zapojila do modlitieb, hoci predtým i potom len máločo vnímala. V utorok sa pri jej lôžku striedali spolusestry a sprevádzali ju svojimi modlitbami. Jej obľúbeným svätcom bol sv. Jozef, ktorý sa stal jej patrónom už pri krste. Často sa k nemu utiekala. Zomrela v stredu v ranných hodinách, v deň sv. Jozefa, ako ho zvykneme u nás volať. V liturgickom kalendári sme slávili spomienku sv. Jána Nepomuckého, svätca, ktorý sa znázorňuje s prstom na ústach. Sestrička Eulógia najmä v posledných rokoch života toho veľa nenahovorila. Veľmi jej záležalo na tom, aby bol medzi sestrami pokoj a ťažko znášala, ak sa niečím narušil. Ak došlo k nejakému nedorozumeniu, snažila sa nevysloviť žiadne slovo posudzovania a prosila o odpustenie.

Iba všemohúci Boh pozná myšlienky a hnutia srdca každého človeka. Aj táto naša zomrelá spolusestra bola slabým človekom. Aj ona mala svoje väčšie či menšie chyby. Zverujeme ju nekonečnému Božiemu milosrdenstvu a na príhovor Nepoškvrnenej a sv. Jozefa jej vyprosujeme plnú účasť na spoločenstve svätých v nebeskom kráľovstve.

 ✿ s. M. MATEA ✿ Anna Janíčková ✿

Sestrička M. Matea Janíčková sa narodila 10. 2. 1928 v Chmeľovciach ako siedme z ôsmych detí rodičom Jánovi a Márii, rodenej Miklošovej. Ako sama uviedla, od svojich rodičov dostala dobrú náboženskú výchovu. Päť rokov navštevovala Ľudovú školu, potom tri roky meštianku a nakoniec absolvovala sanitársky kurz. Týmto získala kvalifikáciu zdravotnej sestry a ošetrovateľky.

Do Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila 1. 5. 1948 ako dvadsaťročná. V Ružomberku prešla obdobím prvotnej formácie a v roku 1949 prijala rehoľné rúcho. Hneď po obliečke odišla z Ružomberka do Rožňavy, kde strávila kanonický noviciát. V tom čase bola ťažká politická situácia pre kňazov a rehoľníkov. Kláštory likvidovali a rehoľníkov odvážali na rôzne miesta. Zosnulý otec biskup Róbert Pobožný a vtedajšia provinciálna predstavená matka Villanova Škoblová uznali za vhodné, aby novicky po roku noviciátu zložili prvé sľuby. Medzi nimi bola aj sestrička Matea. Udialo sa to v jubilejnom roku 1950. Neskôr, počas jednej noci v októbri, boli sestry premiestnené z Rožňavy do Warnsdorfu v Severných Čechách. Pracovali na rôznych úsekoch v textilnej továrni na tri zmeny. Tam strávila viac ako štyri roky.

Z Warnsdorfu odišla pracovať do Slatinky pri Lučenci. V ústave sociálnej starostlivosti opatrovala mentálne choré dievčatá a práca s nimi bola náročná. Tu prežila desať rokov svojho života.

Jej ďalšia cesta viedla do Slovenskej Ľupče na hrad, kde boli sústredené sestry z viacerých rehoľných spoločenstiev. Pracovala v záhrade spolu so sestrami františkánkami a vykupiteľkami. Hoci boli sestry násilne odvezené zo svojich kláštorov, v priestoroch hradu mohli žiť svoj duchovný život. Stretávali sa pri modlitbe, pripravovali divadlá na rôzne príležitosti, venovali sa liturgickému spevu... Zosnulý páter Vojtech Lovíšek SDB viedol spevokol s veľkým zanietením. Tu bola viac ako štyri roky.

Počas ďalších štyroch rokov v Piešťanoch zamestnávala sestričku Mateu práca kuchárky. Čistila zeleninu, umývala riad, upratovala kuchyňu a vykonávala všetky potrebné práce. Ďalšie kroky viedli opäť do ústavu sociálnej starostlivosti, tento krát do Kirti. Aj na tomto mieste bola práca veľmi náročná. S Božou pomocou a s vedomím, že všetko chce robiť z lásky ku Kristovi, konala túto službu veľmi ochotne štrnásť rokov.

Potom sa po druhýkrát ocitla v Slovenskej Ľupči. Štyri roky mala na starosti kúrenie a zároveň pomáhala v jedálni i pri umývaní a utieraní riadu. V tomto období dovŕšila dôchodkový vek. Jej spolusestry s ňou tvorili poslednú skupinu, ktorá sa sťahovala z prechodného bydliska naspäť do kláštorov. Celé priestory hradu museli dať do poriadku.

Poslednou zastávkou jej života bola komunita sestier vo Vrícku. Pôsobila tu od roku 1988. Keď prišla, bola v dobrom zdravotnom stave. Pracovala všade, kde mohla. Riadila chodby, vysávala, žehlila, triedila šaty, slúžila na vrátnici, umývala a utierala riad... Potom sa objavila nečakaná choroba kostí - artróza obidvoch kĺbov. V roku 2003 sa zdravotný stav sestričky Matey veľmi zhoršil. Lekár navrhol operáciu pravého kĺbu, ale pre jej vysoký vek sa operácia neuskutočnila. Začala používať francúzske barly a bolesti sa jej zväčšovali každým dňom. Pri jednej príležitosti dostala do rúk lístok, na ktorom bolo napísané: „Dcéra moja, nebeský Otec ti určil kráčať po tŕnistej ceste..." Ona do tejto obety zahrnula nielen bolesti tela, ale aj utrpenia duše, ktoré darovala Pánovi Ježišovi skrze ruky Panny Márie za obrátenie nekajúcich hriešnikov a za záchranu mnohých duší na celom svete. I napriek veľkým bolestiam chorobu znášala trpezlivo a s odovzdanosťou do Božej vôle. V posledných rokoch života ostala pripútaná na lôžko a odkázaná na pomoc sestier. Duchovne sa spájala s modlitbami sestier prostredníctvom domového rozhlasu. Napriek slabému zraku si nahlas čítala zo Svätého písma celé state. Mimoriadne sa tešila každej návšteve a prítomných vždy obdarovala požehnaním na čelo s krátkou modlitbou. Ku koncu života prekonala niekoľko mozgových príhod za sebou a náhle na sviatok svätej Lujzy odovzdala svoju dušu Bohu v prítomnosti svojich spolusestier 15. 3. 2012 vo Vrícku. Navždy nám v pamäti ostane jej nezabudnuteľný úsmev dieťaťa. Nech jej Pán odpustí ľudské slabosti a odmení ju za obetavý život, dobré skutky a vrúcne modlitby.

  ✿ s. M. MODESTA ✿ Margita Žofajová ✿

Sestrička M. Modesta, Margita Žofajová sa narodila 3. 3. 1930 v Oravskej Jasenici ako štvrté dieťa rodičom Matejovi a Márii. Ešte v ten istý deň prijala sviatosť krstu. Vyrastala v početnej rodine. Bolo ich 11 detí, prví dvaja súrodenci zomreli v útlom detstve, nažive ostali štyri sestry a piati bratia.

Po skončení ľudovej školy pracovala v pekárni u svojho uja v Námestove. Ako sa zverila svojej priateľke z detstva, už od mlada chcela byť rehoľnou sestrou. Ako mladé dievča odišla k sestričkám do Ružomberka. Kandidátkou v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok sa stala už vo veľmi pohnutých časoch, v r. 1950. V tomto roku museli odísť všetky rehoľné sestry zo škôl, v ktorých učili. V nemocniciach mohli ešte istý čas ostať, a tak sa sestrička Modesta dostala do komunity sestier, ktoré pracovali v nemocnici v Komárne. Tu v r. 1951 uprostred noci spolu s ďalšími kandidátkami prijala rehoľné rúcho. Bola to posledná obliečka a sestry z tejto skupiny pri slávení 25. výročia sľubov s veľký dojatím vyjadrili svoju vďaku vtedajšej miestnej predstavenej, ktorá vzala na seba toto riziko. Už po roku noviciátu zložila sestrička Modesta svoje prvé rehoľné sľuby. O niekoľko mesiacov na to museli odísť rehoľné sestry aj z nemocníc. Sestrička Modesta začala pracovať v Ústave sociálnej starostlivosti v Slatinke pri Lučenci ako sanitárka. S veľkou obetavosťou a svedomitosťou, niekedy naozaj až do krajnosti, slúžila postihnutým deťom. Starala sa najmä o ich šatstvo a o poriadok na izbách. Okrem toho zaobstarávala aj potrebné nákupy. Silu k tejto neľahkej službe čerpala z modlitby a prijímania sviatostí. Sestrička mala deti veľmi rada. Často ich spomínala aj v posledných rokoch svojho života. Ochotne poslúžila všetkým, ktorí ju prosili o nejakú pomoc. Z poverenia predstavených vykonávala aj potrebné služby kňazom, ktorí mali na starosti duchovnú správu ústavu.

Počas pôsobenia v Slatinke sa postupne objavili viaceré aj väčšie zdravotné problémy a sestrička bola viackrát hospitalizovaná v nemocnici. Napokon jej zistili kostnú tuberkulózu a dlhší čas sa liečila v sanatóriu vo Vyšných Hágoch. Jej zdravotný stav bol dosť vážny, no napokon sa zlepšil natoľko, že sa opäť mohla vrátiť k deťom do Slatinky. V roku 1988, po 36-ročnej obetavej službe, prišla sestrička Modesta spolu s ostatnými spolusestrami z tejto komunity na dôchodok do Vrícka. Aj tu veľmi obetavo vykonávala potrebné práce, žehlila, upratovala chodby, utierala riad, podľa toho, ako jej to dovoľoval jej zdravotný stav.

Posledné roky jej života boli poznačené utrpením a bolesťou. Po pár rokoch bola odkázaná na invalidný vozík; posledných päť rokov bola trvalo pripútaná na lôžko a vo všetkom odkázaná na pomoc spolusestier. Napriek tomu, že sa jej snažili zmierniť bolesti, bolo jej utrpenie veľké. Všetko znášala ticho a veľmi trpezlivo. Sestrička už nemohla prísť do kaplnky na sv. omšu ani na spoločnú modlitbu. Nakoľko jej to zdravotný stav dovoľoval, zapájala sa do modlitieb prostredníctvom domového rozhlasu. Sväté prijímanie jej nosili sestričky na izbu. Niekoľkokrát sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil a zdalo sa, že jej pozemský život sa chýli ku koncu. Posilou v týchto chvíľach jej okrem svätého prijímania bola aj sviatosť pomazania chorých. Vždy sa potešila návšteve spolusestier aj príbuzných. Postupne slabla pamäť i schopnosť komunikácie s okolím, jej utrpenie sa zväčšovalo.

Pán Ježiš, ktorému zasvätila svoj život, si ju povolal k sebe v skorých ranných hodinách 28. decembra 2011, na sviatok svätých neviniatok. Keď sme len niekoľko hodín po jej smrti pri svätej omši spievali responzóriový žalm: „Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov", duchovný otec i viaceré sestry vnímali tieto slová žalmu ako obraz vyslobodenia sestričky Modesty zo „siete bolestí a utrpenia".

Prosme milosrdného Boha, aby jej odpustil všetky hriechy a slabosti, aby ju po veľkom utrpení prijal do svojej slávy, kde už niet bolesti ani sĺz, kde je večná radosť a blaženosť v jeho prítomnosti. Panna Mária, Kráľovná panien, nech oroduje za ňu.   

---

... Milosrdné sestry sv. Vincenta - Satmárky prosia o modlitbu za sestru M. Ruženu  Martu Múdru ✿, ktorú Pán povolal do večného života z Hospicu Milosrdných sestier (Trenčín) dňa 20. novembra 2011 v skorých ranných hodinách vo veku 58 rokov a v 37. roku zasvätenia sa službe Bohu a blížnym. Pohrebné obrady spojené so svätou omšou budú v Ružomberku dňa 24. 11. 2011 (štvrtok) a začnú o 10.00 hod. vo farskom kostole sv. Ondreja.    

... zo života sestry M. Ruženy >>>

✿ Odpočinutie večné daj je, Pane, a svetlo večné nech jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen  ✿

---

Zo života sestry Cyreney - Margity Kopcsányiovej

Sestrička Mária Cyrenea Kopcsányiová sa narodila 16. apríla 1923 v Kolároch, ako druhá z troch dcér rodičom Vincentovi a Rozálii. Pri krste, ktorý prijala 21. apríla dostala meno Margita.

Už ako šestnásťročná zachytila volanie k nasledovaniu Krista v rehoľnom živote. Jej mladšia sestra chodila do ľudovej školy v Maďarsku, kde učili sestry z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. Hoci pôvodne myslela, že vstúpi do inej kongregácie, napokon sa rozhodla práve pre túto. Jej odchod z rodičovského domu v r. 1939 nebol ľahký, pretože práve vypukla Druhá svetová vojna. Na sviatok sv. Vincenta, ktorý sa predtým slávil 19. júla, v r. 1941 prijala v Ostrihome rehoľné rúcho a spolu s ostatnými novickami odišla do noviciátu do Satu Mare, kde v r. 1943 zložila prvé sľuby. S veľkou vďakou si spomínala na satmárskeho otca biskupa Jána Schefflera, ktorý bol istý čas aj spovedníkom sestier a bol prítomný aj na slávnosti skladanie jej prvých sľubov. Keď sme jej už počas ťažkej choroby oznámili, že bude blahorečený, povedala iba krátko: „Veľmi sa tomu teším!" Po prvých sľuboch sa sestrička vrátila späť do maďarskej provincie a pôsobila ako kuchárka v Pannonhalme, Bácsmadarasi a v Ostrihome, kde ju zastihol smutne preslávený r. 1950. V Maďarsku boli rehole rozpustené, sestry museli odložiť rehoľné rúcho a uchýliť sa niekde k príbuzným. Sestrička žila určitý čas u tety v Maďarsku, blízko hraníc. Rozhodla sa pre útek k rodičom na Slovensko. Ako sama spomínala, na túto chvíľu sa pripravila svätou spoveďou, pretože nebolo isté, či sa jej útek podarí. Za bieleho dňa sa „zamiešala" medzi husi prekročila hranicu cez rieku Ipeľ. Na Slovensku sa musela najskôr skrývať, pretože nemala platné osobné doklady. Neskôr, keď sa ich s pomocou istej pani, ktorá pomáhala sestrám, podarilo vybaviť, sestrička si opäť obliekla rehoľné rúcho a pripojila sa k spolusestrám v Rožňave. Tu pracovala ako kuchárka v závodnej kuchyni. Potom túto službu starostlivej Marty vykonávala v nemocnici v Brezne, v Charitnom domove v Dolnom Smokovci, kratší čas na fare v Spišskej Belej a potom v Leviciach. Ďalšou zastávkou na ceste služby bol kláštor sestier v Ružomberku a fara v Šávoli. Napokon dlhšie obdobie, až do pomerne vysokého veku, bola spolu so spolusestrou, ktorá je aj jej rodnou sestrou, na fare v Rožňave. Okrem toho, že varila a starala sa o domácnosť, obetavo ošetrovala ťažko chorého kňaza. Sestričky sa o neho starali až do jeho smrti. V r. 2004 prišla do komunity sestier vo Vrícku. Aj tu sa snažila pomáhať či už pri žehlení, pri utieraní riadov alebo iných prácach.

Sestrička Cyrenea sa s veľkou láskou utiekala k Panne Márii a až do smrti nosila jej škapuliar. Počas svojho života mala možnosť uctiť si relikvie sv. Terezky, ktoré sa pri svojej púti po svete zastavili aj v Maďarsku. Sv. Terezku si spolu so sv. Ritou zvlášť uctievala. V ťažkostiach života sa k nim utiekala a prosila ich o pomoc pre seba i pre iných nejedným deviatnikom.

Vo veľkej úcte mala kňazov a často sa za nich modlila a prinášala obety. Veľmi rada mala mladé sestry. Keď mohla, rada sa pri nich zdržiavala a obveseľovala ich aj svojimi spomienkami na humorné situácie zo svojho života. Ak niečo dostala, vždy sa s tým veľmi ochotne podelila.

Posledný úsek jej cesty za Kristom sa začal 13. mája 2011 v deň spomienky Panny Márie Fatimskej počas modlitby posvätného ruženca v kaplnke sestier vo Vrícku. Náhle jej prišlo veľmi zle. Privolaný lekár skonštatoval náhlu cievnu príhodu. Stav bol už vtedy veľmi vážny, ale postupne sa trochu zlepšil. Sestrička ostala pripútaná na lôžko. S veľkou trpezlivosťou, skoro až do poslednej chvíle pri plnom vedomí, niesla tento kríž. Nemohla veľa hovoriť, ale vždy aspoň krátkym „ďakujem" vyjadrila svoju vďačnosť za každú návštevu a službu. Nikdy si nepýtala lieky, ktoré by jej zmiernili bolesti. Jej odpoveďou často bolo: „Chcem to obetovať Ježišovi!"

Vo štvrtok 11. augusta 2011 krátko predpoludním počas svätej omše v kaplnke, ktorú mala možnosť sledovať prostredníctvom domového rozhlasu, prijala naposledy sviatostného Spasiteľa. Popoludní sa jej zdravotný stav začal veľmi zhoršovať. Pri jej lôžku sa striedali spolusestry a sprevádzali ju svojimi modlitbami. Duchovný otec jej opätovne udelil sviatosť pomazania chorých a apoštolské požehnanie. Od tejto chvíle neuplynulo ani 45 minút a sestrička Cyrenea po modlitbe litánií k sv. Jozefovi odovzdala svoju dušu do rúk svojho Pána, ktorý si ju vyvolil, aby ho nasledovala s nerozdeleným srdcom.

Ako každý človek, aj ona mala svoje chyby a slabosti, aj ona padala, ale najmä prostredníctvom sviatosti zmierenia sa usilovala znova vstať a pokračovať na ceste za Kristom.

Antifóna na Magnifikat, ktorú sme recitovali v ten večer pri modlitbe breviára, bola akoby bodkou za jej pozemským životom: „Poď, Kristova nevesta, a prijmi korunu, ktorú ti Pán pripravil naveky."

Zo života sestry Márie Akvilíny  - Zuzany Rosovej

Sr. M. Akvilína Rosová sa narodila rodičom Ondrejovi a Magdaléne 1. 1. 1923 v Liptovských Revúcach ako najmladšia z troch súrodencov. Sestrička jej zomrela ako malá a brat sa stal kňazom nitrianskej diecézy. Pri krste  7. 1. dostala meno Zuzana. Ako malé dievča často vídavala sestričky, ako skromne a v tichosti kráčali ulicami a prosili jedlo pre deti zo sirotinca v Ružomberku, o ktoré sa starali. Táto skutočnosť ju veľmi oslovila a aj ona zatúžila stať sa rehoľnou sestrou. Hneď po skončení meštianky chcela ostať u sestier františkánok, ktoré ju učili, ale mama jej to ako jedinej dcére nechcela dovoliť. Vrátila sa teda domov. Keď mama videla, že dcéru táto túžba neopúšťa a že nič nezmôže proti Božiemu volaniu, s plačom súhlasila, aby šla za hlasom povolania.

Sestrička sa napokon rozhodla pre vstup do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok. 2. 12. 1940 sa stala kandidátkou v Ružomberku. V r. 1941-1943 študovala na zdravotníckej škole v Bratislave a po jej ukončení 19. 7. 1943 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát. Po dvojročnej formácii  15. 8. 1945 zložila prvé sľuby. Už počas noviciátu si celá skupina - 7 noviciek postupne vytvárali „projekt" svojho zasväteného života, ktorý si sformulovali a naplno začali realizovať od prvých sľubov. Sestričky sa celé roky modlievali jedna za druhú, vyprosovali si milosť vytrvalosti v povolaní. K modlitbách pridávali malé skutky odriekania. S veľkou úctou sa utiekali aj k sv. Jozefovi, patrónovi dobrej smrti a dohodli sa, že ak niektorá z nich zomrie, ostatné budú za ňu obetovať 30 dní svoje modlitby a obety. Ani jedna z týchto sestier neopustila Kongregáciu a všetky spoločne, spolu s dvoma sestričkami, ktoré k nim pribudli zo Satmáru, oslávili aj svoje 50-ročné jubileum sľubov. V tento deň si spoločne obnovili svoje predsavzatia. Až po oslávení tohto jubilea ich Pán postupne povolával k sebe (dnes z tejto skupiny žijú ešte tri sestry).

Sestrička Akvilína po zložení prvých sľubov pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v Banskej Štiavnici na viacerých oddeleniach aj na RTG. Odtiaľ bola v r. 1947 preložená do nemocnice v Trstenej na RTG oddelenie. Roky 1949-1950 strávila v sanatóriu v Kvetnici, kde sa liečila z ťažkej pľúcnej choroby. Potom sa opäť vracia do Trstenej a pracuje v nemocnici ako laborantka.

V r. 1953 museli sestry opustiť trstenskú nemocnicu a začali pracovať v psychiatrickej liečebni v Bytčici. Sestrička Akvilína pracovala najprv v kancelárii a neskôr ako ošetrovateľka. V r. 1962 bola preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši, kde pracovala ako vychovávateľka a neskôr ošetrovateľka pri postihnutých deťoch. V r. 1980 prichádza už ako dôchodkyňa do komunity sestier v Ružomberku, aby, ako to sama vtedy povedala, vložila svoje sily do služieb starším a chorým spolusestrám. V Pohorelskej Maši aj v Ružomberku zastávala aj úrad predstavenej. Istý čas vykonávala v kongregácii službu provinciálnej radkyne. Keď po úprave konštitúcii dostali sestry z Ríma súhlas skladať doživotné sľuby, sestrička ich zložila 18. 7. 1982. V r. 1994 po operácii ťažkej zlomeniny nohy prichádza do komunity sestier vo Vrícku. Podľa svojich síl sa zapája do prác v komunite. Zlomenina nohy sa ešte párkrát zopakuje a sestrička ostáva pripútaná na lôžko. Do služby skoro až do posledných dní života neúnavne zapája svoje ruky. V mnohých chrámoch na Slovensku i v misiách sa pri slávení sv. omše používajú paly, korporále i purifikátoria, ktoré ozdobila ručne zhotovenými čipkami.

Veľa sa modlila. Svojimi modlitbami a obetami veľmi horlivo sprevádzala nielen svojho brata kňaza, ale aj ostatných služobníkov oltára, zvlášť otca biskupa Štefana Sečku, ktorý bol istý čas farárom v jej rodnej farnosti. Vždy mala veľkú radosť, keď ju osobne navštívil, alebo ju dal pozdraviť (jeho pozdrav jej odovzdali aj v nedeľu pred jej smrťou). Veľmi sa tešila na každú nedeľu, sviatok a na dni, keď bola v kaplnke celodenná adorácia. Ak jej to zdravotný stav dovoľoval, bola vtedy na vozíčku prítomná na sv. omši priamo v kaplnke a dlhší čas strávila v tichej adorácii pred vyloženou Oltárnou sviatosťou. Veľmi intenzívne sledovala, najmä z Katolíckych novín, dianie v Cirkvi a vo svete a modlila sa na tie úmysly, ktoré videla ako veľmi aktuálne. S veľkou bolesťou prijímala správy o tom, že niekto obviňuje a hanobí Svätého Otca alebo kňazov.

Za každú preukázanú službu bola vždy veľmi vďačná. Mladšie sestry, ktoré jej pomáhali si spomínajú na jej veľkú láskavosť, s ktorou im vždy večer dala na čelo krížik, ku ktorému pripojila aj pohladenie a určite aj modlitbu.

Už dlhší čas cítila, že jej veľmi ubúda síl. V nedeľu v noci mala problém s dýchaním a nevládala už ísť na sv. omšu do kaplnky. Mohla ju sledovať len prostredníctvom domového rozhlasu. Sviatostného Spasiteľa prijala na svojej izbe. Pri počúvaní sv. omše vysielanej prostredníctvo Slovenského rozhlasu náhle upadla do bezvedomia. Duchovný otec jej udelil sviatosť pomazania chorých a apoštolské požehnanie. Večer na niekoľko hodín opäť nadobudla vedomie. Bol to určite čas, ktorý jej daroval Pán. Sestrička vtedy poprosila všetkých o odpustenie a vyjadrila svoju vďaku za každú starostlivosť a preukázanú službu predstaveným aj spolusestrám. V krátkej modlitbe prosila dobrotivého Boha, aby nám to všetko odmenil svojím požehnaním a pokojom. Zvlášť prosila, aby sme sa poďakovali duchovnému otcovi za to, že jej udelil sviatosti. Vyjadrila svoju radosť a túžbu po nebi a sľúbila, že všetkých v nebi pozdraví a za všetkých nás bude prosiť. Potom opäť upadla do bezvedomia. Od nedele až do chvíle smrti ju spolusestry pri jej lôžku dňom i nocou sprevádzali svojimi modlitbami. Spoločne sme jej vyprosovali šťastnú hodinu smrti. Sestrička odovzdala svoju dušu Bohu, Pánovi svojho srdca v neskorých večerných hodinách 5. apríla 2011.

Vyprosujme jej Božie milosrdenstvo a odpustenie všetkého, čím sa vo svojej ľudskej krehkosti previnila voči Bohu i blížnym.

Na záver jej odkaz, ktorý nám zanechala: „Boh si nás nestvoril zo žartu. Čo sme mu sľúbili, to musíme splniť. Pomáhajme Ježišovi modlitbou a obetou zachraňovať duše. Keď mi pri tom niekedy slza vypadne, aj tú slzu mu obetujem a idem ďalej!"

 

Zo života sestry Márie Synkletiky - Margity Takáčovej

Sestrička M. Synkletika Takáčová sa narodila 3. 12. 1925 v Nižnom Žipove rodičom Jurajovi a Márii. Pri krste 6. 12. dostala meno Margita. Mala ešte šesť súrodencov, z ktorých žije už len jej staršia sestra.

Pri hľadaní životného povolania jej veľmi pomáhal miestny pán farár, na ktorého aj po mnohých rokoch veľmi rada s vďakou spomínala. Podala si žiadosť o prijatie do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok a 29. 4. 1943 opustila svoj rodný dom a stala sa kandidátkou v Ružomberku. Tu 19. júla 1944 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát. Po jeho ukončení, na sviatok sv. Vincenta v r. 1946, ktorý sa podľa vtedajšieho liturgického kalendára slávil 19. júla, zložila prvé sv. sľuby. Doživotné sľuby zložila 21. 8. 1982 v Lipovej.

Prvým miestom jej pôsobenia bol Detský domov v Uhrovci. Už po roku odchádza do nemocnice v Banskej Štiavnici, kde pracovala v práčovni aj na viacerých oddeleniach a popri tom si urobila ošetrovateľský kurz. Počas pôsobenia v tejto nemocnici sa prvýkrát objavujú veľké zdravotné ťažkosti, ktoré sa síce podarilo zmierniť, ale táto choroba ju sprevádzala až do konca života.

V r. 1953 bola medzi prvými sestrami, ktoré boli preradené z nemocnice do ústavu v Pohorelskej Maši, kde boli vtedy umiestnení nevyliečiteľne chorí. Sestry našli pacientov v hroznom stave. Vynaložili veľké úsilie na to, aby zmenili ich ťažkú situáciu. Neskôr boli do ústavu umiestnené mentálne postihnuté deti, o ktoré sa sestričky, medzi nimi aj sestrička Synkletika, starali s veľkou láskou a starostlivosťou. 

V r. 1972 bola preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Lipovej u Šluknova na česko-nemeckom pohraničí. V komunite sestier istý čas vykonávala službu predstavenej a s veľkou starostlivosťou sa starala aj o chorých a starých, ktorí jej boli zverení. Keď po niekoľkých rokoch prichádzajú do domova dôchodcov v neďalekom Šluknove spolusestry, ktoré na Slovensku nikde nechceli prijať do zamestnania, s veľkou starostlivosťou im pomáha v neľahkých začiatkoch. Aj po odchode do dôchodku ešte niekoľko rokov ostáva pracovať v Lipovej.

V r. 1990 prichádza do komunity sestier vo Vrícku. V septembri r. 1993 odchádza do novovzniknutej komunity sestier v Novej Bani ako kuchárka.  Pôvodne tam mala byť len niekoľko týždňov, aby pomohla v začiatkoch. Nakoniec boli z toho štyri roky. Sestrička si na toto obdobie až do posledných chvíľ života veľmi rada spomínala. Veľmi sa tešila, keď jej niekto z tejto farnosti napísal, zavolal jej alebo ju prišiel navštíviť. Najviac si vážila návštevy pána dekana.

Posledné roky sa jej zdravotný stav dosť zhoršil. Nebolo pre ňu ľahké prijať skutočnosť, že už nemôže pomôcť pri spoločných prácach v komunite a ešte ťažšie bolo to, že ostala úplne pripútaná na lôžko a vo všetkom bola odkázaná na pomoc.

Sestrička bola veľkou ctiteľkou sedembolestnej Panny Márie. Rada sa modlievala ruženec a bola rada, keď sa k nej niekto pripojil. Často opakovala modlitbu, ktorú sa naučila ešte v noviciáte: Ó, Mária, Božia Rodička, priviň ma k sebe, Matička. Tvoja som, keď žijem, umieram; tvoja, keď v žalosti sa zvieram. Tvoja v kríži, v radosti, tvoja tu i vo večnosti... Ó, Mária, ty vieš, ó, Mária, ty môžeš, ó, Mária, veríme, že nám pomôžeš. Keď už sama nevládala, modlili sa pri nej túto modlitbu spolusestry a ona sa snažila modliť spolu s nimi.

Bolo pre nás povzbudením, keď nám niekoľko dní pred smrťou viackrát opakovala: „Veľmi sa teším, že Pán Ježiš prišiel ku mne. Povedala som mu, že ho veľmi ľúbim a prosila som ho, aby ma on sám naučil modliť sa a trpieť." Prezradila nám aj to, že sa veľa modlí za kňazov, najmä za tých, ktorých jej Pán Ježiš poslal na jej životnej ceste a obetuje za nich svoje bolesti.

Jej odchod z tejto zeme k Pánovi 31. marca 2011 sprevádzala spoločná modlitba liturgie hodín i posvätného ruženca, ktorú sa modlili napoludnie spolusestry v kaplnke i pri jej lôžku. Po modlitbe mariánskych litánií odovzdala sestrička svoju dušu Trojjedinému Bohu; Tomu, ktorý si ju vyvolil a ktorému zasvätila celý svoj život.

Ako každý človek, aj sestrička Synkletika mala svoje chyby a nedostatky. Prosila Boha o jeho odpustenie a dôverovala v jeho nekonečné milosrdenstvo. Aj niekoľko dní pred smrťou prosila o odpustenie všetky svoje spolusestry.

Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej na príhovor Sedembolestnej, ktorú tak veľmi uctievala, čo najskôr udelil večnú radosť v nebeskom kráľovstve.

Zo života sestry Márie Idy Tichej

Sestrička Ida, krstným menom Otília, sa narodila 20. júna 1947 v Nezbudskej Lúčke rodičom Márii a Karolovi ako druhá z piatich súrodencov – dve sestry a traja bratia. Sviatosť krstu prijala 22. júna 1947. Na svojich rodičov spomínala vždy s veľkou úctou a láskou.

Po ukončení základnej školy absolvovala Stredné odborné učilište v Púchove, kde sa vyučila za krajčírku, maturovala na Strednej priemyselnej škole odevnej pre pracujúcich v Žiline. Pracovala v Makyte v Žiline na viacerých úsekoch.

Každý z nás má svoju vlastnú cestu povolania. Mala ju aj sestrička Ida. Dosť dlho hľadala svoje miesto v Božom pláne. Podľa toho, čo niektorým zo sestier spomínala, definitívne rozhodnutie o jej životnom povolaní padlo počas choroby jedného z jej bratov. Vtedy sa so súhlasom duchovného otca rozhodla ako prejav svojej vďaky za jeho uzdravenie zasvätiť celý svoj život Bohu ako rehoľná sestra. Nebolo ľahké vydať sa na túto cestu, pretože sme prežívali roky totalitného režimu a rehoľné spoločenstvá nemohli prijímať nových členov. Prostredníctvom svojej príbuznej, ktorá bola členkou Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vedela, že napriek tomu je možnosť stať sa rehoľnou sestrou. Svoj tajný noviciát začala na sviatok Obetovania Pána – 2. februára 1986. Nakoľko už predtým nebývala u rodičov, ale v Žiline, kde sme mali aj malú komunitu sestier, ostala aj naďalej pracovať v Makyte v Žiline. Prvé sľuby zložila 2. februára 1988 a doživotné 15. augusta 1994. Po páde totality spolu s ostatnými sestrami, ktoré žili v ilegalite prijala rehoľné rúcho a od 1. mája 1990 bola členkou komunity sestier vo Vrícku, kde okrem trojmesačného pobytu v Bojničkách v r. 2007 bola až do posledného dňa svojho pozemského života.

Slúžila sestrám celej kongregácie ako krajčírka. Okrem toho sa zapájala do domácich prác. Istý čas veľmi dôsledne vykonávala službu sakrestianky. Mala rada prírodu, kvety. S veľkou láskou sa starala o to, aby v izbách spolusestier, ktoré už nevládali ísť na sv. omšu do kaplnky a sviatostného Pána prijímali na svojich izbách, nechýbali čerstvé kvety. Záležalo jej na tom, aby najmä pred sviatkami boli ozdobené kríže v obci a aby sa upravil priestor v ich blízkosti. Tešila sa každej mladej sestre a usilovala sa ich chápať.

Hoci niekoľkokrát mala menšie i väčšie zdravotné problémy, vždy sa to zlepšilo. Pred necelým rokom podstúpila ťažkú operáciu a bola jej diagnostikovaná rakovina. Určite aj ona musela bojovať o to, aby povedala aj v tejto ťažkej situácii Bohu svoje „áno“. Len málokto z nás vedel to, čo vedela ona. Krátko pred tým, ako prepukla ťažká choroba, jeden z diakonov veľmi prosil, či by sa niektorá zo sestričiek za neho nemodlila, aby sa stal naozaj svätým kňazom. Sestrička Ida sa rada modlievala. Vo chvíľach, keď nesedela za šijacím strojom a nemala v rukách ihlu, mohli sme ju vidieť v kaplnke alebo vonku s ružencom v ruke. Ochotne prijala túto prosbu, ktorou ju oslovila sestrička predstavená. Jej odpoveď bola: „Dobre, budem sa modliť za neho, ale aj za všetkých kňazov, veď je Rok kňazov.“ S tým šla do kaplnky. Keď sa vrátila, povedala sestričke predstavenej: „Preniklo ma niečo zvláštne. Viem, že Pán to prijal. Budem alebo veľmi trpieť alebo zomriem.“ Jej zdravotný stav bol po operácii vážny. Pred púťou chorých do Lúrd sa však natoľko stabilizoval, že lekárka dala súhlas, aby sa púte zúčastnila. Tešili sme sa spolu s ňou. Napriek náročnej liečbe, ktorú podstúpila, choroba postupovala. Sestrička sa jej však nepoddávala. Snažila sa prijať Božiu vôľu, najmä v posledných dňoch častejšie hovorila o svojom odchode k Pánovi, ale zároveň s tým neprestala dúfať v zázrak, o ktorý sme všetci prosili najmä na príhovor nášho zakladateľa otca biskupa Jána Háma. Častejšie musela oddychovať, pretože jej ubúdalo síl, ale keď len mohla, snažila sa ešte pokračovať vo svojej práci. Po odchode sestier na misie do Albánska s veľkou ochotou ušila korporále a ostatné veci potrebné k slúženiu sv. omše. Ešte aj v prvé dni veľkého týždňa sme ju mohli vidieť v krajčírskej dielni, aby tak do poslednej chvíle slúžila blížnym a v nich Pánovi. Snažila sa zapájať do slávenia sv. omše i do spoločných modlitieb v kaplnke tak, ako jej to dovoľovali telesné sily. Posledné dni už musela ostať iba na izbe. V Nedeľu Božieho milosrdenstva veľmi túžila ísť aspoň na chvíľku do kaplnky, kde bol vystavený obraz Božieho milosrdenstva. Spolusestry, ktoré jej v týchto dňoch pomáhali ju tam večer doviezli na vozíčku. Chcela byť čo najbližšie pri obraze. Chvíľu zotrvala v tichej modlitbe. V posledných dňoch ju navštívili jej súrodenci s rodinami. Pred príchodom najmladšieho brata povedala: „Dnes príde najmladší brat. Už som sa so všetkými rozlúčila. Len keby sa už vrátili sestričky, ktoré šli na pár dní pomôcť do Albánska.“ Akoby práve na ne čakala. Počas svojej choroby niekoľkokrát prijala sviatosť pomazania chorých, ktorá jej bola spolu s denným svätým prijímaním až do posledného dňa veľkou posilou. Najmä v posledný deň sme vo chvíľach, keď sa prebrala zo spánku mohli často počuť ako volala: „Ježišu, kde si? Dôverujem ti, veľmi ti dôverujem! Ježišu môj, pomôž mi! Ježišu, príď!“

Svoju dušu odovzdala tomu, ktorému zasvätila celý svoj život v pokojnom spánku nad ránom 21. apríla 2010. Aj ona ako každý z nás mala svoje chyby a nedostatky. Viackrát spolu so sestrami hovorila o odpustení a prosila o odpustenie Boha i blížnych aj v posledných dňoch svojho života. Nech Pán prijme jej obetu, nech jej odpustí všetky viny a nech ju na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie, svätého Jozefa a sv. Vincenta uvedie do plnosti večného života.    

---

Zo života sestry Márie Evellie Guttmanovej

Sestra M. Evelia, sa narodila 26. októbra 1919 v Tekovských Lužanoch. Rodičia Jozef a Anna jej dali pri krste 29. októbra meno Mária. Mala ešte dvoch bratov. Rodičia boli chudobní, ale statoční a hlboko veriaci ľudia a v tomto duchu vychovávali aj svoje deti. Keď mala sestrička 11 rokov, začali vo farnosti pôsobiť Milosrdné sestry sv. Vincenta - Satmárky, ktoré si rýchlo obľúbila. Vtedy sa stala členkou Mariánskej kongregácie. Ako sama spomínala, mala 14 rokov, keď pri jednom nedeľnom obede oznámila rodičom, že chce ísť do kláštora. Otecko sa vtedy veľmi nahneval a nechcel dovoliť, aby jeho dcéra odišla z domu a robila v nemocnici slúžku. Aj obaja bratia boli proti jej rozhodnutiu. Mamička ostala ticho. Na radu sr. Veroniky, ktorá viedla Mariánsku kongregáciu sa modlila s vierou, že Pán Boh všetko zariadi. Zvlášť prosila o pomoc sv. Jozefa a často kľačala pred oltárom Panny Márie. Sestrička pokračovala vo svojich spomienkach: Roky šli a ja som pred otcom nesmela ani spomenúť, čo chcem. Mala som rada veselosť, rada som spievala a tancovala. Sestrička Veronika nám povedala, že keď ideme na zábavu, anjel strážca ostane vonku a plače. Ja som však svojmu anjelovi strážcovi povedala: „Poď len so mnou, veď ja tam neurobím nič také, pre čo by si musel plakať!" O polnoci sme išli domov a ráno som mohla naozaj s čistým svedomím pristúpiť ku sv. prijímaniu. Medzitým sa aj moja kamarátka chystala na odchod do kláštora. Jej otec bol tiež zaťatý, ani počuť o tom nechcel. My dve sme sa stále rozprávali o tom, ako to uskutočníme. V tom čase bolo potrebné doniesť si so sebou predpísané veci - výbavu. Bola som chudobná, ale môj starší brat, keď sa vrátil z vojenčiny, povedal otcovi: „Nebráňme jej  veď vidíte, že ona len tam bude naozaj šťastná. Budem pracovať a zadovážim jej všetko, čo bude potrebovať." Trvalo to päť rokov, kým otec dal konečne súhlas.

Na svoju písomnú žiadosť o prijatie do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok dostala sestrička odpoveď práve na sviatok sv. Jozefa a 29. augusta, na výročie vzniku Kongregácie, nastúpila ako kandidátka v provinciálnom dome v Rožňave. Po Novom roku odišla pracovať do psychiatrickej liečebne v Plešivci, kde pôsobili naše sestry. Medzitým sa zmenili hranice a maďarsky hovoriace kandidátky, ku ktorým patrila aj ona, odišli do Ostrihomu. Tu spolu s ďalšími kandidátkami navštevovala zdravotnú školu. Po obliečke 19. júla 1941 odišla do noviciátu v Satu-Mare. V tomto ročníku noviciátu bolo 46 noviciek. Ako heslo si zvolila slová: „Budem ťa, Pane, velebiť, kým len budem žiť na zemi, a potom cez celú večnosť v nebi."

Opäť sa vráťme k sestričkiným spomienkam: V Satmári pokračovalo vyučovanie o duchovnom živote. Pocítili sme aj chudobu. Bola vojna. Chlieb nám mohli vydeliť každej po jednom kúsku. Nám to nevadilo. Naša dobrá novicmajstrová s. M. Apparítia nás vychovávala s veľkou láskou a trpezlivosťou. Mali sme vo zvyku každý deň o 15.00 hod. zostúpiť do krypty pod naším kostol a tu sa pri urne, v ktorej je srdce nášho zakladateľa biskupa Jána Háma, v ktorého blízkosti je hrob sr. M. Alkantáry, pomodliť modlitbu o tretej hodine. Rok 1942 bol bohatý na udalosti. Satmárska diecéza dostala nového biskupa. Bol to Dr. Ján Schefler, človek svätého života. Zomrel v r. 1952 ako mučeník v Jilave pri Bukurešti. Napísal pre nás Rehoľný katechizmus. Z toho nás aj osobne pred sľubmi skúšal.

V tomto roku sa slávilo 100. výročie založenia Kongregácie a niekoľko noviciek dostalo súhlas už po roku noviciátu skladať prvé sv. sľuby. Medzi nimi bola aj sr. Evélia. O tejto vzácnej udalosti zo svojho života v životopise napísala: 19. júl 1942 - túžobne sme čakali na tento deň. Vtedy som lepšie pochopila, že vlastne teraz sme sa stali skutočnými rehoľnicami, pretože sme sa pred Pánom Bohom i pred komunitou zaviazali sv. sľubmi. Myslím, že každá cítila duchovnú radosť v takej miere, ako sa na sľuby pripravila. Milosti daruje Pán Boh, ale on vidí aj našu snahu a úprimnosť. Boli to sľuby len na jeden rok, ale naše rozhodnutie bolo navždy.

Po prvých sľuboch pracovala sestrička Evélia na klinike v Szegedi. Svoju prácu mala rada. Pri chorých cítila, že je ozajstná milosrdná sestra. Bola druhá svetová vojna. Sestrička mala vážne problémy s chrbticou a bola dlhodobo práceneschopná. Predstavení ju poslali na zotavenie do Tekovských Lužian. Nebývala však doma, ale v kláštore. Po vojne došlo k zmene hraníc a sr. Evélia prešla z maďarskej provincie do slovenskej. Začala pracovať v nemocnici v Komárne na detskom oddelení. Vždy mala rada deti a bola rada, že ju tam dali. Opäť prišli ťažké časy. Po siedmych rokoch - 21. marca 1953 boli po sestrách, ktoré pôsobili v školstve, sústredené aj sestry z nemocníc. Po krátkom pobyte v Močenku, kde ich bezvýsledne prehovárali, aby sa vzdali rehoľného rúcha a odišli do civilného života, ich previezli na Štátny majetok v Dolných Vederadoch. Sestrička o tom napísala: 15. máj 1953 - Zablatená poľná cesta nás priviedla na majer. Čakali nás prázdne maštale - malé zamrežované okienko, železné postele blízko pri sebe a na nich slamníky. Pochopili sme, že Pán Ježiš chce, aby sme mali také isté bývanie ako mal on, keď sa narodil - maštaľ. Žili sme tam dve zimy a tri letá. Ťažká práca na poli, horúčava, dážď. V zime sme mlátili vidlami konope, ktoré sme vyťahovali spod snehu, alebo sme v ľadovej miestnosti čistili cirok. Cez obedňajšiu prestávku sme sa pomodlili Matutínum. Ranne a večerné chvály sme sa modlili spoločne v skromnej kaplnke. To bol najťažší úsek môjho života.

V novembri r. 1955 na príkaz štátnej správy odchádzajú sestry pracovať do ÚSS v Kirti. Sr. Evélia sa spolu s ostanými spolusestrami snažila s láskou venovať tým, ktorí boli odkázaní na ich pomoc. Sestrička si na to spomína takto: Podmienky boli veľmi primitívne. Niekoľko rokov sme nemali ani teplú vodu, ani elektriku. Chudobný Pán Ježiš bol naším vzorom a jeho pomoc nám nechýbala. V tomto ústave pracovala sestrička 23 rokov ako hlavná sestra.

V r. 1978 odchádza ako dôchodkyňa do charitného domova na hrade v Slovenskej Ľupči, kde je predstavenou komunity sestier satmárok. Aj tu neboli podmienky ľahké. Mali tam nad sebou správcu a každá návšteva sa musela zapísať na vrátnici. Po duchovnej stránke im podľa slov sestričky Evélie nechýbalo nič.

Po desiatich rokoch prichádza do charitného domova vo Vrícku. Vo svojom životopise napísala: Hneď  prvý deň som šla na cintorín, pozrieť si miesto, kde budem očakávať vzkriesenie. Tu medzi horami prežívame jeseň svojho života. Vďaka Bohu a predstaveným máme o všetko postarané. Máme čas na modlitbu aj na oddych. Od nás závisí, ako využijeme tieto posledné roky pozemského života. Pán Ježiš nám otvoril nebo, ale nie je ľahké sa tam dostať. Staroba, choroba, to sú valuty, za ktoré si môžeme „kúpiť" vstupenku do neba. Pán Ježiš je medzi nami v bohostánku. On má pre nás stále dosť času. Večná vďaka za všetky milosti! Tu vo Vrícku som bola 13 rokov na vrátnici. Niekoľko rokov som mala česť pestovať kvety a ozdobovať nimi kaplnku. Veľmi rada mám prírodu. Príroda je odrazom Božej krásy. Mám za sebou bohatý život, naplnený radosťami i bolesťami, ale ani na minútku som nepochybovala, že som urobila dobre, keď som na Božie povolania odpovedala svojím „áno". Te Deum za všetko! Pane, som nič, ale to nič sa ti klania! Pre mňa je Boh ´Milosrdná Láska´."

Sestrička sa napriek svojmu vysokému veku a ubúdajúcim silám až do posledného dňa svojho pozemského života veľmi usilovala zúčastňovať sa na spoločnom slávení svätej omše i na spoločných modlitbách v kaplnke. Podľa možnosti ešte pomáhala pri utieraní riadu. Nebolo jej ľahké prijať svoju slabosť, pre ktorú už nemohla tak ako predtým pracovať v kvetinovej záhrade, robiť ručné práce... Hovorievala: Viem, že to je normálne, ale treba to vedieť prijať.

Až do posledného dňa života si denne do svojho malého zošita, ktorý mala v kaplnke, zapísala aspoň jednu myšlienku z rozjímania. V pondelok 8. februára 2010: S pokojom prijmem všetko ťažké. 9. februára v deň smrti: Ježišu, v teba dôverujem!" Jedného dňa položila mladšej spolusestre zaujímavú otázku: Neviem, či sa môžem takto modliť. Už dlhší čas, keď je vyložená Oltárna sviatosť si hovorím: „Viem, Ježišu, že si tu živý. Keďže si živý, tak dýchaš. Ty si láska a dýchaš láskou. Som tu, a to čo ty vydychuješ, teda lásku, chcem ja vdychovať. A potom sa dívam na hostiu a vdychujem Ježišovu lásku." Tieto jej slová určite nepotrebujú žiaden komentár.  

Z príležitosti krásneho životného jubilea 90 rokov života dostala od spolusestier z jednotlivých komunít ako dar peniaze na sv. omše. Pamätala nielen na svojich zomrelých rodičov a príbuzných, ale aj na predstavených, všetky spolusestry, kňazov a na prosbu za nové povolania do Kongregácie. Prosila o odslúženie gregoriánskych sv. omší za šťastnú hodinu svojej smrti. Tieto sv. omše sa za ňu slúžili v januári tohto roku. V tom istom mesiaci sa zúčastnila duchovných cvičení a veľmi túžobne očakávala deň, v ktorý mali naše choré a staré sestričky prijať sviatosť pomazania chorých. Prijala ju v piatok počas slávenia Eucharistie. Pred niekoľkými mesiacmi sa rozhodla, že ku sviatosti zmierenia bude pristupovať každý týždeň. Odôvodnila to tým, že má už svoj vek, síl ubúda a chce byť na stretnutie s Pánom pripravená. V utorok 9.februára po svätej omši mala ísť na kontrolu k lekárovi. Už pred piatou bola v kaplnke, rozsvietila si svetlá a modlila sa modlitby, ktoré sa zvykla modliť v priebehu dopoludnia. Počas cesty v aute sa spolu s ostatnými sestričkami nahlas modlila posvätný ruženec. To boli vlastne jej posledné slová na tejto zemi. Pri ceste z auta do ambulancie začala rapídne strácať sily - začalo zlyhať srdce a nepomohla už ani okamžitá lekárska pomoc. Sestrička odišla k Pánovi, ktorému zasvätila celý svoj život.

Prosme Pána, jej Milosrdnú Lásku, aby jej vo svojom milosrdenstve odpustil všetko, čo ju ešte delí od chvíle, keď bude navždy prežívať dokonalé spoločenstvo s Ním.

---

Zo života sestry M. Margaréty M. Juríkovej

Sestra M. Margaréta, krstným menom Melánia, sa narodila 25. 3. 1925 v Likavke, ako prvé dieťa rodičom Štefanovi a Emme. Sviatosť krstu prijala 29. 3. 1925 vo farskom kostole sv. Juraja v Likavke. Keď mala necelé 2 roky, otec odišiel za prácou do Kanady. Krátko po jeho odchode sa jej narodil brat. Sestrička svoje šťastné detstvo, ako hovorievala, prežila so svojou mamou a bratom.

V 14-15 rokoch vyvrcholila jej túžba stať sa rehoľnou sestrou. Mama to niesla veľmi ťažko. Otec sa o jej vstupe do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok dozvedel až po skončení druhej svetovej vojny, pretože počas nej bol písomný styk znemožnený. Bol tým veľmi rozhorčený a chcel dosiahnuť, aby jeho dcéra upustila od svojho rozhodnutia. Napokon sa tejto svojej snahy vzdal.

Sestrička Margaréta vstúpila do kongregácie ako kandidátka v r. 1940 v Ružomberku. Po absolvovaní Učiteľskej akadémie v Bratislave prijala v Ružomberku 15. augusta 1945  rehoľné rúcho a začala noviciát. Svoje prvé rehoľné sľuby zložila 19. 7. 1947 v Rožňave.

V rokoch 1946-50 vyučovala náboženstvo na štátnych školách v Ružomberku, v Bánovciach nad Bebravou a v Tekovských Lužanoch. V r. 1950 bola spolu s viacerými sestrami učiteľkami sústredená do kláštora v Rožňave, kde šili pracovné odevy a v r. 1951 z nariadenia štátnej moci odchádza do textilky vo Varnsdorfe, kde pracovala ako robotníčka v pradiarni. V rokoch 1953-56 pracovala v sociálnych ústavoch v Čechách: v Kadani a Rýžovišti, tu sa starala o starých a nevládnych ľudí. Potom jej bolo umožnené získať kvalifikáciu zdravotnej sestry. Ako zdravotná sestra pracovala v Domove dôchodcov v Nalžoviciach. Po čiastočnom uvoľnení politických pomerov prichádza na podnet rehoľných predstavených do Ústavu sociálnej starostlivosti v Slatinke (bol to ústav pre postihnuté deti), kde pracovala vo výchove. Na toto obdobie si často spomínala. Aj po rokoch si pamätala mená detí. Stalo sa, že sa aspoň písomne ozvali rodičia týchto detí a ďakovali jej aj ostatným sestrám za starostlivosť, ktorú venovali ich deťom. Na otázku, či v tých časoch mohli aj navonok apoštolovať, sestrička raz povedala: „Hoci sme počas rokov náboženskej neslobody nemohli vykonávať nejakú vonkajšiu apoštolskú činnosť, nikto nám nemohol zabrániť v tom, aby sme preukazovali dobro, lásku, aby sme sa snažili do svojho okolia vyžarovať radosť a pokoj a svedčiť o svojom rehoľnom živote." V Nalžoviciach aj v Slatinke bola sestrička Margaréta niekoľko rokov predstavenou komunity a istý čas bola provinciálnou radkyňou.        

V r. 1988 prišla ako dôchodkyňa do komunity sestier vo Vrícku. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, hrávala na svätých omšiach v kaplnke, pomáhala pri žehlení a vypomáhala miestnej predstavenej ako ekonómka. Poznali sme ju ako veľmi radostnú a veselú sestru, snažila sa o vytváranie radostnej atmosféry v spoločenstve. Vždy ochotne ponúkla duchovnú pomoc tým, ktorí ju o to prosili, či už to boli mladšie spolusestry, ktoré študovali, alebo chorí a trpiaci, ktorí nám písali alebo telefonovali. Do súkromných aj spoločných modlitieb vždy chcela zahrnúť naozaj všetkých. Jej štedrosť sa prejavovala nielen v duchovnej oblasti. Rada sa rozdelila s tým, čo mala.

Už pred pár rokmi sa objavili prvé známky ťažkej choroby. Po operácii sa jej stav opäť zlepšil, ale len na čas. Posledné roky choroba opäť výrazne prepukla. Čoraz častejšie sa stávalo, že musela ostať vo svojej izbe. Vždy sa veľmi tešila, keď sa jej zdravotný stav natoľko zlepšil, že sa mohla zúčastniť sv. omše a spoločných modlitieb, najmä modlitby breviára a ruženca v kaplnke. Aj v jej izbe sme ju často moli nájsť s ružencom v ruke.

Aj pri vážnom zhoršení zdravotného stavu vždy pri plnom vedomí s radosťou prijímala Eucharistiu. Pán jej daroval milosť, že ešte aj v deň svojej smrti ho mohla prijať. Ako svedčí aj duchovný otec s veľkou sústredenosťou prijala viatikum. Veľmi sa tešila, že v ten deň napriek tomu, že bola v kritickom stave a pripútaná na lôžko mohla až dvakrát prijať Pána, aby mala dostatok duchovných síl pre posledný úsek svojho pozemského života. Počas posledných dní ťažkej choroby sa jej spolusestry niekoľkokrát pýtali, či sa teší na nebo. Jej odpoveď nech je povzbudením pre každého z nás: „Či sa teším?! A nemala by som sa? Veď už budem navždy s Ním. S mojím Pánom!"

Na slávnosť Krista Kráľa opäť prijala sviatosť pomazania chorých. Jej spolusestry z miestnej komunity, aj tie, ktoré tu boli na duchovnej obnove, ju sústavne sprevádzali svojimi modlitbami. V pondelok večer 23. 11. 2009 sa pri jej lôžku modlilo mnoho sestier. Počas modlitby Magnifikat  si ju Pán povolal k sebe. Celkom sa naplnili slová jej obľúbenej piesne: Ó, Ježišu, v tejto chvíli srdce svoje ti dávam..."

Nikto z nás na tejto zemi nie je bez chýb a nedostatkov. Určite ich mala aj sestrička Margaréta. Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby ju voviedol do radosti svojho kráľovstva.  

---

Zo života sestry M. Patiany T. Kováčovej

Sestra Mária Patiana Kováčová sa narodila 23. 8. 1925 vo Valaskej Dubovej rodičom Jánovi a Kataríne. Ešte toho istého dňa prijala vo farskom kostole sv. Michala v rodnej obci sviatosť krstu. Pri krste dostala meno Terézia. Bola treťou zo štyroch súrodencov.

Do Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta - satmárok vstúpila v Ružomberku v r. 1942, tu v r. 1944 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát. Po skončení noviciátu v r. 1944, tiež v Ružomberku, zložila prvé rehoľné sľuby. Predstavení ju potom poslali do komunity sestier v Humennom. Tu pracovala ako kuchárka v školskom dome až do sústredenia rehoľných sestier v r. 1950. Zo sústreďovacieho kláštora v Rožňave podľa rozhodnutia štátnej moci odchádza v r. 1951 spolu s viacerými spolusestrami do Varnsdorfu, kde pracuje v textilnej továrni. Odtiaľ, opäť z rozhodnutia štátnej moci, je v r. 1955 preradená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Svojkove, v r. 1956 do podobného ústavu v Lipovej a v r. 1957 do Lipovej u Šluknova. Na všetkých týchto miestach pracovala ako kuchárka.

V roku 1969 utrpela úraz a ostala na invalidnom dôchodku v komunite sestier v Ružomberku. V tomto čase sa začala venovať šitiu a vyšívaniu ornátov a ostatnej paramentiky, vo viacerých kostoloch ozdobila vnútro bohostánku. Tejto činnosti sa venovala pokiaľ jej to dovoľovali telesné sily. Istý čas opatrovala svoju ťažko chorú mamu a neskôr aj brata vo svojom rodisku. Keďže to bolo blízko Ružomberka, častejšie prichádza do tohto spoločenstva sestier. V r. 1993 prichádza do komunity sestier vo Vrícku.

Jej zdravotný stav sa viackrát výrazne zhoršil. Najmä posledný rok bola už úplne pripútaná na lôžko. Práve pred rokom sa zdalo, že jej pozemská púť sa už končí. Sestre, ktorá mala vtedy pri nej nočnú službu jasným, hoci veľmi slabým hlasom povedala asi tieto slová: „Viem, že nie vždy som žila svoje zasvätenie tak, ako som mala. Prosím Pána o odpustenie a dúfam v jeho nekonečné milosrdenstvo. Prosím o odpustenie aj všetky spolusestry, ktorým som dala zlý príklad alebo som im ublížila. Aj ja všetkým odpúšťam." Pán života a smrti vtedy rozhodol inakšie, ako sme podľa našich ľudských schopností odhadovali. Jej zdravotný stav sa opäť zlepšil. Do slávenia svätej omše i všetkých spoločných modlitieb sestier sa zapájala už len cez domový rozhlas. Občas ešte mohla prísť na vozíčku do kaplnky v čase, keď bola vyložená Najsvätejšia oltárna sviatosť. Vždy sa tomu veľmi tešila a prosila, aby ju dali čo najbližšie k oltáru. Často sa modlila posvätný ruženec. Bola veľmi vďačná za každú i tú najmenšiu službu a tešia každej návšteve spolusestier.

Ráno 20. novembra 2009 sestry zdravotníčky zbadali, že nastal problém s dýchaním. Duchovný otec práve slávil sv. omšu, takže ho nemohli hneď zavolať. Až do jeho príchodu sa pri nej nahlas modlili modlitby za zomierajúcich. Hneď po svätej omši jej duchovný otec udelil pomazanie chorých a apoštolské požehnanie. Po prijatí týchto sviatostí úplne pokojne a ticho odovzdala svoju dušu Pánovi, v ktorého milosrdenstvo tak veľmi dúfala.

---

Zo života sestry Márie Bony Jusztíny Juhasz

Sestrička Bona, krstným menom Jusztína, sa narodila 27. marca 1922 rodičom Andrejovi a Anne Juhasz v Serednom na Ukrajine. Do svojich 19 rokov žila spolu so svojimi sestrami Annou a Alžbetou pri svojich rodičoch.

Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila ako kandidátka v roku 1941 v Satu-Mare v Rumunsku. V roku 1943 prijala rehoľné rúcho a dostala meno s. M. Bona. Počas vojny musela s. M. Bona odísť zo Satu-Mare      do Užhorodu, kde pracovala v okresnej nemocnici spolu s ďalšími našimi spolusestrami.

Po dvoch rokoch noviciátu s. M. Bona zložila prvé sľuby a bola preložená do Vinohradova, kde pracovala v miestnej nemocnici. Po 6 mesiacoch sa vrátila naspäť do Užhorodu. Tri roky pracovala v službe zdravotnej sestry na pľúcnom oddelení v okresnej nemocnici. Jej ďalším miestom služby, kde sa 31 rokov skláňala a podávala pomocnú ruku chorým a trpiacim, bolo chirurgické oddelenie v nemocnici v Užhorode.

V roku 1975, keď sestry už nemohli naďalej bývať v nemocnici a nemali možnosť bývania v rehoľnom spoločenstve, sestrička M. Bona spolu so sestričkou Štefániou, Klotildou a Filoteou si našli náhradné bývanie v jednej rodine, u ktorej žili 18 rokov. Naďalej však pracovali ako zdravotné sestry na oddeleniach.

Po oprave kláštora v Užhorode a na žiadosť vyšších predstavených v roku 1993, sestry opúšťajú spomínanú rodinu a začínajú spoločne bývať v rehoľnom spoločenstve v novoopravenej budove kláštora na Duchnoviczovej ulici č. 21 v Užhorode. Tu sestrička M. Bona posväcovala svoje dni staroby a choroby v tichu a modlitbe.

Keď s. M. Bonu choroba prinútila tráviť posledné chvíle svojho života na lôžku, aj tu dávala príklad, keď s hlbokou vierou a trpezlivosťou niesla svoj kríž. Často opakovala: „Je ťažko, ale mučeníci pomôžu." A naozaj pomohli.

Dňa 26. februára 2009 (Užhorod)  v tichosti zaspala a odovzdala dušu Stvoriteľovi.

Modlime sa, aby Pán, ktorý si ju povolal a ktorému zasvätila celý život v službe chorým a chudobným, bol jej odmenou a udelil jej večnú slávu.  

 

Zo života sestry Márie Miriam Terézie Strakovej

Sr. Miriam sa narodila 3. októbra 1930 v Malatinej na Orave rodičom Ondrejovi a Zuzane. Bolo ich osem súrodencov, ale viacerí z nich zomreli ešte ako deti. Dnes žijú už len dvaja bratia. V rodnej obci prijala aj sviatosť krstu. Rodičia jej dali meno Terézia.

Od mladosti túžila po rehoľnom živote. Pretože mama bola veľmi chorá, otec s jej rozhodnutím nesúhlasil. Po smrti mamy v r. 1951 to už pre politickú situáciu nebolo možné. Pracovala ako zdravotná sestra na detskom chirurgickom oddelení v nemocnici v Trstenej, kde pracovali aj Milosrdné sestry sv. Vincenta-Satmárky. Pretože nemohla byť vedená ako kandidátka a bývať v ich komunite, ubytovala sa na priváte. Sestrička, ktorá v čase jej pôsobenia v nemocnici bola ešte dieťaťom spomína, že už ako deti hľadeli na ňu s úctou a tušili, že chce byť rehoľnou sestrou. Videli, že je iná ako ostatné dievčatá. Mladá Terézia, v snahe udržať si rehoľné povolanie, navštevovala naše sestričky v Bytčici, tu pracovali v psychiatrickej liečebni aj v Charitnom domove v Dolnom Smokovci a Piešťanoch. Ako spomínala, duchovne ju viedla sestrička Marcela.

V januári 1969, keď to už politická situácia dovoľovala, odchádza ako kandidátka do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti. Skoro 20 rokov čakala na chvíľu, keď si bude môcť obliecť rehoľné rúcho. Pán určite odmení jej vernosť, s akou v skrytosti kráčala za naplnením povolania. Rehoľné rúcho prijala 1. mája 1969 v Dolnom Smokovci a svoje prvé rehoľné sľuby skladá už po roku noviciátu 8. septembra 1970, pretože sa opäť začína meniť politická situácia. Po zložení sľubov odchádza pracovať ako zdravotná sestra do ÚSS v Slatinke, kde sa stará o deti na oddelení pre ležiacich. V roku 1973 musí spolu s ostatnými sestrami, ktoré vstúpili do Kongregácie po roku 1968 opustiť svoje pracovisko a už si nesmie obliecť ani rehoľné rúcho. Pri spomienke na tieto chvíle povedala: „Iba tri roky nám dovolili byť v reholi." Hoci navonok už nemôže vystupovať ako rehoľná sestra, aj naďalej ostáva členkou Kongregácie.

Napriek mnohým ťažkostiam sa podarilo nájsť pre ňu miesto zdravotnej sestry na chirurgickom odd. OÚNZ v Starej Ľubovni. Jej vtedajšia kolegyňa si na ňu po rokoch spomína takto: „Sestrička Terka, ako sme ju volali, s pokorou prijala službu chorým, v ktorých videla obraz Kristovho utrpenia. Pre nás mladé zdravotné sestry bola vzorom starostlivosti o pacientov nielen po telesnej, ale aj po duchovnej stránke. Jej pôsobenie v ľubovnianskej nemocnici zanechalo v nás aj v pacientoch spomienku na obetavú služobníčku, ktorá cez službu ľuďom slúžila Bohu." V auguste 1980 bola zo zdravotných dôvodov preložená do školskej zubnej ambulancie. Svoju vernosť Kristovi potvrdzuje aj zložením doživotných sľubov 12. augusta 1982. Spolu s ďalšími dvoma spolusestrami žije a v skrytosti pôsobí v Starej Ľubovni 15 rokov, až do odchodu na dôchodok. Rodičia ôsmych detí z tejto farnosti nám po tom, ako sa dozvedeli o jej smrti napísali: „Mali sme v nej modlitbové zázemie. Vrúcne ďakujeme sestričke za jej modlitby, drobné obety a povzbudenia, lebo nám často nebolo a nie je ľahko vo výchove našich detí aj kvôli zlému zdravotnému stavu nášho ocka. Nosíme si ju v srdci a veríme, že aj v nebi bude za nás orodovať, aby sme dobre zvládali manželské a rodičovské povinnosti a vládali dobre vychovať deti, ktoré nám Boh zveril. Veríme, že jej obetu, skryté námahy a sebaobetovanie Pán Boh odmení v nebi."

Ako dôchodkyňa prichádza v roku 1988 do komunity sestier v Ružomberku, kde pomáha v kuchyni a pri obsluhe kňazov, ktorí sa v tejto komunite stravovali. Po skončení totalitného režimu si s radosťou opäť oblieka rehoľné rúcho, ktoré je pre ňu znamením, že patrí Pánovi. Utrpenie, ktoré všetkým, ktorí sa snažili byť verní svojmu náboženskému presvedčeniu priniesla totalita, sr. Miriam vnímala ako dar od Pána Boha, ktorý nás vedie bližšie k Pánu Ježišovi.

V januári 1994 je preložená do komunity starších sestier v Rožňave. Určitý čas pracuje v Charite, kde sa obetavo a s veľkou dôslednosťou stará o chorých a starých v domácnostiach, ktorí jej boli zverení. Neskôr veľmi ochotne slúži svojim chorým spolusestrám v komunite. Okrem toho má na starosti kaplnku a sakristiu v dome sestier. Na tomto mieste sme ju mohli vidieť dosť často. Nielenže sa starala o poriadok a výzdobu v kaplnke, ale tu sedávala ako Mária z Betánie pri Pánových nohách, tu počúvala jeho slová a čerpala silu pre službu blížnym. Tým všetkým potvrdzovala slová, ktoré nám raz povedala: „Staroba je pre mňa darom. Môžem ešte slúžiť Pánu Bohu, robiť mu radosť a oslavovať ho v každom okamihu."

18. apríla 2007 spolu s ďalšími spolusestrami prišla do Vrícka, aby odprevadila na poslednej ceste zosnulú sestričku Sulpíciu, ktorá bola predtým v komunite v Rožňave. Pri návrate z pohrebu došlo k autonehode, pri ktorej utrpela vážne zranenia. Bola prevezená na ARO do Fakultnej nemocnice v Košiciach. Tu jej kňaz udelil sviatosť pomazania chorých. Aj keď priamo pri jej lôžku mohla stáť a modliť sa len sestrička provinciálna a niekoľko spolusestier, v duchu tam boli všetky sestry provincie a prosili o jej uzdravenie. Hoci túžili, aby sa opäť mohla vrátiť do ich spoločenstva, predsa opakovali slová, ktoré povedal Kristus v Getsemanskej záhrade: „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane."

V nedeľu 22. apríla 2007 si Pán povolal svoju nevestu, ktorá napriek mnohým prekážkam šla za jeho hlasom a verne mu slúžila, na večnú svadobnú hostinu. Dožila sa 77 rokov života a 37 rokov zasvätenia sa službe Božej a blíznym.

Pred niekoľkými mesiacmi na otázku, čo by odkázala mladým odpovedala: „Mladým odkazujem: Žite v jednote a v láske. Spoločenstvo pokladajte za rodinu, do ktorej patríte."

---

Zo života sestry Márie Sulpície, Zuzany Butkovej

Sr. M. Sulpícia, Zuzana Butková sa narodila 5. 4. 1912 rodičom Jurajovi a Márii v Pavlovciach nad Uhom. Sviatosť krstu prijala vo farskom kostole v tejto obci 8. 4. 1912. Vyrastala vo viacpočetnej roľníckej rodine. Pán si ju povolal k sebe ako poslednú zo súrodencov.

Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok vstúpila ako kandidátka v r. 1928. Po dvoch rokoch noviciátu, ktorý začala v r. 1930 v Rožňave, sa v r. 1932 zasvätila Pánovi sľubmi čistoty, chodby a poslušnosti.

Väčšinu svojho rehoľného života strávila v obetavej službe ako kuchárka. Z kláštora sestier v Rožňave odchádza z poverenia predstavených v r. 1939 do Bánoviec n/Bebravou, kde varí v internáte až do r. 1941. Jej ďalším miestom bola nemocnica v Banskej Štiavnici, a potom v Komárne. V r. 1953 musí spolu s ostatnými spolusestrami tejto komunity odtiaľ odísť a varešku v kuchyni v tamojšej nemocnici zameniť za motyku na majeri vo Voderadoch pri Piešťanoch. Po dvoch rokoch tvrdej práce na poli odchádza opäť „kŕmiť hladných" do Ústavu sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši.

V rokoch 1969-1970 je kuchárkou na farskom úrade v Spišskej Belej, odkiaľ v roku 1970 odchádza variť na biskupský úrad do Rožňavy. Jej spomienky na toto miesto sa vždy spájali s osobou otca biskupa Róberta Pobožného, ktorého aj ona sprevádzala svojimi modlitba vo chvíľach jeho odchodu do večnosti.

Ďalšou, tentokrát dlhšou zastávkou jej kuchárskej služby bol farský úrad v Nižných Ružbachoch. Ešte počas rokov totality prichádza do komunity starších sestier v Ružomberku, kde  istý čas plnila aj službu predstavenej. Do tejto komunity častejšie prichádzali aj mladšie sestry žijúce v civili, či už v tomto meste alebo na jeho okolí, ale aj z ostatných kútov Slovenska, pretože v tých rokoch práve tu bolo sídlo provincie. Mala pochopenie pre ich veselosť i únavu, vedela povzbudiť i poradiť. Spolu s ostatnými spolusestrami žijúcimi v tejto komunite aj ona svojimi modlitbami a obetami sprevádzala mladú generáciu sestier. Častejšie sa tu okrem kňazov pôsobiacich vo farnosti objavili aj ďalší kňazi z pastorácie, ale aj tí, ktorí stratili štátny súhlas alebo boli vysvätení tajte, občas dokonca aj niektorí z tajných biskupov. Na návštevu prichádzali aj chorí. Sestrička Sulpícia vítala všetkých vždy s veľkou srdečnosťou a pohostinnosťou.

Po páde totality bola kratší čas v malej komunite sestier v Snine a potom v Košiciach-Šaci. Bolo jej ľúto, že jej telesné sily už nedovoľujú pracovať a slúžiť tak, ako pred rokmi. Odtiaľ odchádza do komunity starších sestier v Rožňave. Posledné roky prežívala v Charitnom domove vo Vrícku.

S pribúdajúcimi rokmi pomaly ubúdalo síl a pribúdalo zdravotných ťažkostí, ktoré sa sestrička Sulpícia snažila trpezlivo a s úsmevom na tvári znášať. Nikdy sme nepočuli slová sťažnosti. Aj vo svojej ťažkej chorobe ostala nenáročná. Odpovede na otázky spolusestier boli neraz poznačené humorom. Dlhý čas bola najstaršou sestrou slovenskej provincie. Svojou vytrvalou modlitbou, najmä modlitbou posvätného ruženca, sprevádzala viaceré zomierajúce spolusestry na stretnutie s Pánom.

Pri vážnom zhoršení zdravotného stavu na otázku, či už pôjdeme do neba, odpovedala najprv iba úsmevom. Ak otázku položila mladšia sestra, dostala odpoveď: „Do neba? Kto, vy a ja? Vy ste ešte nedozreli a ja som teraz v posteli. Áno, tu sa dozrieva." Neskôr sa jej odpoveď zmenila na krátke: „Áno, som pripravená. Pôjdem, keď ma zavolajú."

Na Zelený štvrtok 5. apríla tohto roku sa sestrička Sulpícia dožila 95 rokov života. Toto jej životné jubileum sme oslávili v našej komunite na Veľkonočný pondelok. Tešila sa, že sa v jej izbe zišli sestry predstavené aj ostatné spolusestry. S veľkou vďakou prijala darčeky a úžasne sa tešila kytici kvetov. Medzi darčekmi boli aj peniaze na sv. omše. Niekoľkokrát zopakovala: „To bude za obrátenie hriešnikov." Každej sestre, ktorá jej prišla vtedy zablahoželať dala na čelo krížik a s radostným úsmevom na trávi ju pohladila po líci.

V sobotu sa sestry slovenskej provincie zišli na provinciálnej kapitule. Skoro každá z nich prišla k jej lôžku s úmyslom zablahoželať jej ku krásnemu životnému jubileu. Pri jej lôžku sa v tento deň vystriedali sestry zo všetkých našich komunít. Takto sme sa nemohli rozlúčiť ešte ani s jednou našou spolusestrou.

Zdravotný stav jej už dlhšiu dobu nedovoľoval zúčastniť sa na sv. omši priamo v kaplnke, ale mohla ju sledovať len prostredníctvom domového rozhlasu. V utorok bola za ňu v kaplnke vo Vrícku obetovaná sv. omša ako poďakovanie za všetky milosti, ktoré obsiahla vo svojom živote. Mala veľkú radosť, keď ju spolusestry na túto svätú omšu doviezli do kaplnky. Po tejto oslave sa jej zdravotný stav rapídne zhoršil.

Poznali sme ju ako pracovitú a pritom obetavú a modliacu sa sestru. Kým ešte mohla chodiť, vždy, keď prechádzala okolo veľkého obrazu Božieho milosrdenstva na chodbe kláštora, zastavila sa a s dôverou opakovala krátku modlitbu: „Ježišu, dôverujem v teba, vezmi ma do neba!" Veľkú úctu prejavovala aj Panne Márii a sv. Jozefovi.

Bola práve Nedeľa Božieho milosrdenstva. Spolusestry vidiac, že sa približuje chvíľa jej odchodu do večnosti prichádzali k jej lôžku a modlili sa. V jej izbe v týchto chvíľach najčastejšie zaznievala modlitba ruženca k Božiemu milosrdenstvo. V dopoludňajších hodinách bola pri plnom vedomí, s veľkou úctou pobozkala kríž, a medajlonku Panny Márie. Spolu s ňou sme si ešte obnovili rehoľné sľuby. Popoludní už väčšinou spala. V noci o 22.30 si ju milosrdný Pán povolal k sebe (15. 4. 2007). Dožila sa krásnych 95 rokov života a 75 rokov zasvätenia sa službe Božej a blíznym.

Sestrička Sulpícia vo svojom živote nevykonala navonok nič veľkého. Nepostavila žiadnu katedrálu, nenapísala žiadnu knihu... a predsa svojou neúnavnou a obetavou službou blížnym,  trpezlivosťou, úsmevom a pokojom, ktorý vedela darovať každému, kto k nej prišiel, zveľaďovala v sebe chrám Ducha Svätého, ktorým sa stala vo sviatosti krstu a písala tie najkrajšie riadky do našich sŕdc.

Prosme Pána, aby vypočul modlitbu, ktorú toľkokrát zopakovala: „Ježišu, dôverujem v teba, vezmi ma do neba!"

---

Zo života sestry Márie Arialdy Pelágie Smanyko

Sr. Arialda sa narodila 28. apríla 1921 v dedine Kopinovce na Ukrajine v zakarpatskej oblasti. Nakoľko rodičia boli gréckokatolíci aj ona prijala sviatosť krstu v gréckokatolíckom kostole vo svojom rodisku. So sviatosťou krstu prijala zároveň aj sviatosť birmovania. Navštevovala vyučovanie náboženstva a po dôkladnej príprave pristúpila k prvému sv. prijímaniu.

V r. 1939 vstúpila do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok ako kandidátka v Užhorode. Sestry tejto komunity pracovali v nemocnici a v areáli nemocnice aj bývali. Ako kandidátka vypomáhala pri domácich prácach a pri opatrovaní starších a chorých sestier. Nakoľko v komunite boli sestry viacerých národností, ich spoločnou rečou bola maďarčina, ktorú sa sestrička postupne od nich naučila. Predtým vedela len ukrajinsky. V r. 1940 bola na rok preložená do Ostrihomu, kde vypomáhala v kuchyni. Po roku prijala v tamojšej komunite rehoľné rúcho a s ním aj nové meno - sr. M. Arialda. Niekoľko dní po obliečka odchádza spolu s ostatnými novickami do Satmáru, kde bol spoločný noviciát. Z príležitosti 100. výročia založenia Kongregácie mohla aj ona spolu s ďalšími novickami už po roku noviciátu zložiť svoje prvé rehoľné sľuby.

Krátko po zložení sľubov v roku 1942 ju predstavení preložili opäť do komunity v Užhorode. Pracovala na infekčnom oddelení, kde sa asi po roku pri styku s pacientmi nakazila. Prekonala viaceré vážne aj infekčné ochorenia, podstúpila niekoľko operácií. Po nástupe komunizmu sa každá sestra musela vrátiť do krajiny, z ktorej pochádzala. Sestry, ktoré ostali na Ukrajine sa museli vzdať rehoľného rúcha a so súhlasom predstavených odišli bývať k svojim príbuzným. Napriek režimu mohli niektoré sestry ostať pracovať v nemocnici, ale len ako civilné zdravotné sestry. Medzi nimi bola aj sr. Arialda. Jej organizmus bol ťažkými chorobami veľmi oslabený. Často bola aj dlhší čas chorá, a preto ju v r. 1956 dali na invalidný dôchodok. V nemocnici mala podanú žiadosť na pridelenie bytu. Nakoľko ochorela v čase vojny pri službe chorým a v dôsledku toho už nemohla ďalej pracovať, nemocnica jej prednostne pridelila byt, v ktorom mohla bývať aj s jednou svojou spolusestrou. Sestry, ktoré žili v Užhorode bývali vo viacerých bytoch a snažili sa slúžiť Bohu a blížnym tak, ako to bolo možné. Sestra Arialda varila kňazom, ktorí žili v tomto meste.

V roku 1994 Kongregácia zakúpila a zrekonštruovala rodinný dom tak, aby boli vytvorené podmienky pre spoločný život sestier. Všetky sestry žijúce na Ukrajine už boli pokročilého veku a mohli sa slobodne rozhodnúť, či opäť príjmu rehoľné rúcho a budú žiť v rehoľnom spoločenstve. Sestra Arialda sa zriekla svojho bytu a presťahovala sa do novovzniknutého rehoľného domu. Podľa svojich možností sa zapájala do života komunity. Varila pre sestry, ale aj pre kňazov, ktorí sa u sestier denne stravovali. Vždy sa snažila nájsť si čas aj na osobnú modlitbu v kaplnke.

V posledných mesiacoch roku 2006 sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil a ostala pripútaná na lôžko. Keď sa cítila trochu lepšie, vždy s radosťou uvítala možnosť prísť na vozíčku pred Sviatostného Spasiteľa. Strávila tam niekedy aj celé hodiny. Viackrát sa zdalo, že odchod na druhý breh života je už celkom blízko. Veľmi chcela mať pri svojej smrti tamojšiu sestru predstavenú, sr. Vincentu. V piatok 8. marca 2007 ráno upadla do bezvedomia. V sobotu nadránom sa prebrala a sestru Angeliku, ktorá mala pri nej nočnú službu prosila, aby zavolala sestru Vincentu. Po jej príchode opäť upadla do bezvedomia a za niekoľko hodín odovzdala svoju dušu Pánovi (10. 3. 2007).

Vo svojom živote mala vždy vo veľkej úcte Pannu Máriu. Hovorievala, že sa nebojí smrti, lebo ju vníma ako stretnutie s Pánom, ktorému zasvätila celý svoj život. Prosme Pána, aby ju prijal do svojho Kráľovstva lásky a pokoja. Nech jej odpustí všetko, čoho sa dopustila z ľudskej krehkosti a nech jej je On sám odmenou za všetky prežité skúšky, utrpenia a bolesti.

---

Zo života sestry Márie Dominiky  Margity Húskovej

Sestra Mária Dominika stra Mária Dominika, Margita Húsková, sa narodila rodičom Jánovi a Márii rod. Hýravej 1. 12. 1924 v Ružomberku. Sviatosť krstu prijala 4. 12. 1924. Bola najstaršia z detí. Otec čoskoro zomrel a mama ostala s deťmi sama.

Čo sa týka jej rehoľného povolania, vtipne hovorievala, že Pán Boh jej dal najprv adresu a potom povolanie. Ako žiačka sedávala v triede v poslednej lavici. Za jej chrbtom visela veľká mapa. Často po nej blúdila a zrak jej vždy zastal pri meste Satu-Mare. Vtedy ešte nič nevedela o Kongregácii milosrdných sestier sv. Vincenta - satmárkach, ktorá vznikla práve v tomto meste. Do Kongregácie vstúpila ako osemnásťročná,     5. 10. 1943 v Ružomberku, tu 15. 8. 1945 začala noviciát a prijala meno sestra Mária Dominika. Prvé sv. sľuby skladala 19. 7. 1947 v Rožňave.

Po ukončení zdravotníckej školy pracovala v rokoch 1949 – 1953 v nemocnici v Trstenej. Odtiaľ celá komunita sestier odišla do Bytčice, kde vykonávali namáhavú službu na psychiatrickom oddelení. V roku 1962 odchádza do Charitného domova v Dolnom Smokovci a po siedmych rokoch sa v r.1969 opäť vrátila do nemocnice v Trstenej, kde mala rok na starosti dve novicky, ktoré po obliečke pracovali v tejto nemocnici. V rámci „normalizácie“ museli sestry v roku 1972 z Trstenej odísť. Na Slovensku sa pre ne nenašlo miesto, preto odchádzajú na nové pôsobisko do Šluknova v severných Čechách, kde pracujú v Domove dôchodcov. S. Dominika bola v tejto komunite (niekoľko rokov bola predstavenou tejto komunity) až do r. 1987, keď sa ako dôchodkyňa vrátila na Slovensko – na hrad v Slovenskej Ľupči a po roku prichádza do Charitného domova vo Vrícku. Istý čas bola v Ružomberku, kde mala na starosti kandidátky, ktoré si dopĺňali vzdelanie. Po zhoršení zdravotného stavu sa vrátila do Vrícka.

Na otázku, či mala niekedy počas totalitného režimu strach o svoj život, s. Dominika spokojne odpovedala: „Nemala som strach. Hovorila som si: Nech sa stane Božia vôľa vo všetkom.“ V týchto ťažkých rokoch jej pomáhala modlitba, poslušnosť a život podľa pravidiel.

Sestrička Dominika bola jednoduchou, obetavou a veľmi praktickou sestrou. Napriek tomu, že prekonala ťažké ochorenia, obetavo slúžila spolusestrám svojou prácou v krajčírskej dielni, ale mohli sme ju vidieť aj na jej malom záhone kvetov, pri zametaní dvora, či odhadzovaní snehu. Silu k nenápadnej službe čerpala nielen z dennej účasti na sv. omši a spoločnej modlitby, ale aj z chvíľ, ktoré v tichosti strávila pred svätostánkom v kaplnke. Mala veľkú úctu k Eucharistii a veľmi intenzívne prežívala dni eucharistikých kongresov. Jej najobľúbenejšou pesničkou za posledné roky bol Hymnus diecézneho eucharistického kongresu. Spolusestry aj predstavené si na ňu spomínajú ako na sestru, ktorá vždy hľadala spôsob, ako spojiť všetkých členov komunity.

Na Veľký piatok tohto roku (2006) sa zúčastnila obradov v kostole vo Vrícku a aj vo večerných hodinách sa vybrala na adoráciu k Božiemu hrobu. Po návrate z kostola šla ešte do kaplnky. Po chvíli jej prišlo zle. Z kaplnky ju museli vyniesť. Privolaný lekár skonštatoval mozgovú príhodu (už štvrtú) s postihnutím na obe strany. Pomaly upadla do úplného bezvedomia a odviezli ju do nemocnice, odkiaľ sme ju po niekoľkých dňoch doviezli do komunity medzi spolusestry. Jej zdravotný stav sa pomaly stabilizoval. Hoci už nemohla hovoriť, predsa nám za posledné mesiace života povedala tak veľa. Pán odmenil jej lásku a úctu k Eucharistii tak, že napriek ťažkému zdravotnému stavu ho mohla až do svojej smrti prijímať pod spôsobom vína. Na misijnú nedeľu sa jej zdravotný stav opäť veľmi zhoršil a prijala sviatosť pomazania chorých. Pri jej lôžku sa striedali staršie i mladšie spolusestry, aby jej pomáhali svojou modlitbou. Vo štvrtok v neskorých večerných hodinách s. Dominika prekročila prah večnosti.

Všetkým, najmä mladým spolusestrám, zanechala sestrička Dominika svoj odkaz: „Nech verne zachovávajú sv. pravidlá a nech milujú jedna druhú“.

---

Zo života sestry Márie Aldemary Heleny Kováčovej

Sestra Aldemara Kováčová sa narodila 18. 1. 1920 v Chrastinciach ako druhá z troch dcér rodičom Alexandrovi a Anne. Pri krste dostala meno Helena. Obe sestry si už Pán povolal k sebe do svojho kráľovstva.

Sestra Aldemara spomínala, že počiatky jej povolania siahajú už do rokov detstva. K rehoľnému povolaniu ju začalo priťahovať čítanie časopisov venovaných úcte Božské Srdca a Panny Márie. Okrem toho do jej rodnej obce prichádzali na návštevu k rodičom rehoľné sestry, na ktoré sa ako deti vždy veľmi tešili. Mali radosť z obrázkov, ktoré od nich dostali. Stretnutie s nimi ju utvrdzovalo v tom, že Pán aj ju volá k zasvätenému životu.

Sestra Aldemara uvažovala o odchode z domu pomerne zavčasu. Mala však ťažko chorú starú mamu, ktorú opatrovala, a tak do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila až po jej smrti v r. 1939. Spolu s dvoma kamarátkami odchádza do Ostrihomu, kde je prijatá za kandidátku. V r. 1941 prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno - sestra Mária Aldemara. V tom čase novicky maďarskej národnosti, medzi ktoré patrila aj ona, mali noviciát v Satmári. Už po roku noviciátu mohla spolu s niektorými ďalšími novickami z príležitosti 100. výročia založenia Kongregácie zložiť svoje prvé sv. sľuby.

Hneď po ukončení noviciátu pracovala rok ako opatrovateľka v sirotinci v Ostrihome. Odtiaľ odchádza do Berehova na Ukrajine, kde v rokoch 1943-1947 pracuje v dievčenskom internáte, a potom rok ako zdravotná sestra v nemocnici. V r. 1948 prichádza ako repatriantka opäť na Slovensko do nemocnice v Komárne, kde pracuje na detskom oddelení. V roku 1953 je spolu s ostatnými sestrami tejto komunity odvezená do Voderad, kde dva roky pracuje ako robotníčka na tamojšom majeri.

Od roku 1955 až do odchodu na dôchodok v r. 1983 obetavo slúži ako zdravotná sestra v Ústave sociálnej starostlivosti v Kirti na mužskom oddelení. Ako dôchodkyňa bola najprv v Charitnom domove v Slovenskej Ľupči a od roku 1988 prichádza do komunity sestier vo Vrícku.

Vo svojich modlitbách sa často utiekala o pomoc k Panne Márii, ktorú uctievala najmä modlitbou posvätného ruženca. Do modlitieb zahŕňala aj svojich príbuzných, na ktorých duchovnom dobre jej veľmi záležalo. Mala veľmi rada prírodu. Kým jej to dovoľoval jej zdravotný stav rada pracovala v záhrade. Motívy z prírody „maľovala" aj ihlou a zdobila nimi výšivky, ktoré pripravovala ako darček k sviatkom pre predstavených. Rada čítala a čerpala povzbudenie z náboženskej literatúry.

S pribúdajúcimi rokmi pribudli aj viaceré vážnejšie zdravotné ťažkosti. Napriek vážnemu zdravotnému stavu sestra veľmi túžila žiť. Tak rada by sa bola ešte vrátila k práci v záhrade. Pán, ktorému zasvätila svoj život mal však s ňou iný plán. Na sviatok Panny Márie Kráľovnej - 22. augusta sa jej zdravotný stav rapídne zhoršil a po rannej svätej omši, do ktorej sa už dlhší čas mohla zapájať iba na svojom lôžku, prijala Viatikum, sviatostného Pána ako pokrm na cestu do večnosti. Sestra Aldemara bola pri plnom vedomí až do poslednej chvíle svojho pozemského života. Sprevádzaná modlitbami svojich spolusestier prekročila prah večnosti v podvečer 23. augusta 2006.

Opäť stojíme pred tajomstvom zomierania a smrti. Pamätajme na zomrelú sestru vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej odpustil všetky nevernosti, ktorých sa vo svojom živote dopustila a aby prijal práce, obety a služby, ktoré vykonala počas celého svojho života.

---

Zo života sestry Márie Terézie Koťovej

Sestra Terézia Koťová sa narodila 27. 12. 1920 v Sejkove. Rodičia Jozef a Zu-zana jej pri krste dali meno Mária. Sestra mala ešte jednu sestru a dvoch bratov. Všetci súrodenci ju predišli do večnosti.

Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok vstúpila ako kandidátka v roku 1944. Po roku začala noviciát. Ešte pred odchodom z domu jej mama darovala obraz sv. Terézie od dieťaťa Ježiš, ktorú si veľmi uctievala (tento obraz putoval so sestrou až doteraz). Na základe jej úcty k tejto svätici dostala pri obliečke meno Terézia. Po ukončení noviciátu v r. 1947 zložila sestra Terézia prvé sväté sľuby.

Pôsobila najprv v Ružomberku, potom v Tekovských Lužanoch a krátky čas v nemocnici v Trstenej. V roku 1950 bola spolu s ďalšími spolusestrami sústredená do kláštora v Rožňave, kde šili pracovné oblečenie pre odevné závody v Prešove. Odtiaľ boli všetky mladšie sestry, medzi nimi aj s. Terézia, prevezené na české pohraničie do Varnsdorfu, kde pod prísnym dohľadom štátnej správy pracovali v textilnom závode. S. Terézia deväť rokov vykonávala fyzicky náročnú prácu v pradiarni. V rokoch 1960 - 1969 pracovala v Charitnom domove v Dolnom Smokovci. Od r. 1969 do r. 1982 po absolvovaní sanitárskeho kurzu pracovala v Ústave sociálnej starostlivosti pre mládež v Pohorelskej Maši na chlapčenskom oddelení. Svoju prácu si vykonávala veľmi svedomito.

V roku 1982 prichádza do komunity vo Vrícku. Spolu s ďalšími spolusestrami pripravujú nový domov pre staršie a choré sestry. Veľmi ochotne pomáha najmä pri práci v kuchyni.

„Sestra Terézia nemala konfliktnú povahu, hoci vedela vyjadriť svoj názor" - tak si na ňu spomínajú sestry, s ktorými pracovala v Pohorelskej Maši. Veľa o sebe nehovorila, a tak sme sa o jej živote toho veľa nedozvedeli. Rada sa modlila a vo voľnom čase sa venovala ručným prácam. Tešila sa, keď svojimi ručnými prácami mohla najmä z príležitosti nejakého sviatku urobiť radosť svojim predstaveným alebo spolusestrám.

Postupne jej ubúdalo síl a zväčšovali sa bolesti nôh, ktoré sa objavili už pri práci vo fabrike, a tak sa obmedzoval priestor, v ktorom sa mohla sestra pohybovať. V posledných mesiacoch života bola už celkom pripútaná na lôžko.

Jej láska k modlitbe sa prejavovala až do posledných chvíľ života. Spolusestry, ktoré jej denne pomáhali často počuli ako sa modlí: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" Tieto slová si opakovala aj vtedy, keď s námahou prekonávala cestu od postele k stolu vo svojej izbe. V jej rukách nikdy nechýbal ruženec. Keď sme sa večer pred jej odchodom do večnosti modlili pri jej lôžku ruženec, bola pri plnom vedomí, a hoci s veľkou námahou, snažila sa zložiť svoje ruky, v ktorých držala ruženec k modlitbe.

Ráno 14. augusta 2006, keď sa komunita sestier schádzala k modlitbe, odovzdala sestra Terézia svoju dušu Bohu.

Modlime sa za ňu, aby jej Pán, ktorý si ju povolal a ktorému vo svojej mladosti povedala „áno", ktoré nikdy neodvolala, na príhovor našej nebeskej Matky Panny Márie udelil večnú radosť vo svojom kráľovstve.

---

Sr. M. Valéria Ľudmila Hanáčeková

Sestra Valéria, krstným menom Ľudmila, sa narodila 26. 8. 1912 v Ľubici, okres Kežmarok, ako piata zo 16 súrodencov. Rodičia Bartolomej a Viktória ochotne obetovali Pánovi do jeho služby viacero zo svojich detí. Okrem sr. Valérie boli sestrami našej Kongregácie aj jej sestry Cherubína a Klára, jeden z bratov bol kňazom, pôsobil v Amerike, a ďalší brat bol Školským bratom vo Francúzsku.

Sestra Valéria vstúpila do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok v Rožňave v r. 1933 ako kandidátka. Po noviciáte v r. 1935, tiež v Rožňave, zložila prvé sľuby.

Pracovala na viacerých pracoviskách, väčšinou ako zdravotná sestra. Jej pôsobiskom bola nemocnica v Plešivci - psychiatrické odd., 8 rokov nemocnica v Užhorode, potom to bol sirotinec v Ružomberku, odkiaľ v r. 1945 odchádza do nemocnice v Berehove na Ukrajine. Po troch rokoch sa vracia opäť na Slovensko, tentokrát do nemocnice v Banskej Štiavnici na chirurgické odd. V roku 1957 spolu s ostatnými spolusestrami musí nemocnicu opustiť. Jej novým pracoviskom sa na 22 rokov stáva Ústav sociálnej starostlivosti v Pohorelskej Maši, kde vykonáva ťažkú službu pri mentálne postihnutých.

18. augusta r. 1979 prichádza ako dôchodkyňa do CHD na hrad v Slovenskej Ľupči a 1. októbra 1988 odchádza do CHD vo Vrícku.

Pri jednom z rozhovorov nám o svojom živote prezradila trochu viac. „Nemala som strach o svoj život ani v ťažkých životných situáciách. Odovzdala som sa v dôvere do Božích rúk. Počas môjho dlhého života sa moja dôvera v Boha posilňovala. V každej chvíli som pociťovala Božiu starostlivosť a ochranu."

Sestra v posledných rokoch už pre svoj pokročilý vek nemohla fyzicky pracovať, a tak sa počas dňa modlievala, najmä ruženec. Prvý, hneď po prebudení obetovala za kňazov a Bohu zasvätené osoby. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval rada chodievala k lurdskej jaskyni. V posledných rokoch denne ďakovala Pánovi za všetko a za všetkých a modlievala sa Te Deum za to, že žije. V zozname jej denných úmyslov, na ktoré sa modlila nechýbala ani prosba za vernosť a vytrvalosť v povolaní. Aj spolusestry a predstavených prosila o modlitbu na tento úmysel. Na námietku, že hádam v jej veku jej už dar vytrvalosti v povolaní chýbať nebude, odpovedala: „Človek je slabý, raz v živote urobí nejakú hlúposť, a potom to do smrti ľutuje!" A tak aj naďalej prosila za milosť vytrvať v povolaní až do konca života .

S pribúdajúcimi rokmi ubúdalo telesných síl. Najprv jej pomocníkom bola palička, neskôr invalidný vozík. Napokon už nemohla opustiť izbu a posledné týždne ani svoje lôžko. Jej zdravotný stav sa začal zhoršovať. Hoci jej pokrvná rodina bola naozaj početná, vždy si na nich rada spomínala a poznala ich po mene. Ešte niekoľko týždňov pred smrťou ju navštívilo niekoľko príbuzných.

Pri jej lôžku sa v posledných dňoch striedali spolusestry, aby jej modlitbou pomáhali prekročiť prah večnosti. Ráno 16. mája 2006 prijala Krista pod sviatostným spôsobom vína a v popoludňajších hodinách, počas modlitby štvrtého desiatku bolestného ruženca, odišla k Tomu, ktorému zasvätila celý svoj život.

Jej odkaz pre mladých znie: „Verte Bohu, milujte Boha a buďte poslušnými. V každom človeku viďte Boha a vždy každému pomáhajte."

Nech ju Pán, po naozaj dlhej pozemskej púti, na orodovanie Matky Márie prijme do svoje slávy.

---

Zo života sestry Márie Invioláty Alžbety Takáčovej

Sestra Invioláta, krstným menom Alžbeta Takáčová sa narodila 21. 3. 1925 v Kolte, okr. Nové Zámky. Rodičia František Takáč a mama Katarína rod. Holubecová mali okrem Alžbety ešte jednu dcéru a troch synov. Dnes už nikto z nich nežije.

Prvýkrát sa sr. Invioláta stretla so sestrami Satmárkami v Komárne ešte ako 14-ročné dievča. Toto stretnutie bolo pre ňu Pánovým hlasom, ktorý ju pozýval k zasvätenému životu. Ako 16-ročná požiadala o prijatie do Kongregácie v Ostrihome, kde ju prijali ako kandidátku. Po troch rokoch sa vrátila domov, pretože kvôli druhej svetovej vojne boli všetky kandidátky z Ostrihomu prepustené. Bola rozhodnutá, že po skončení vojny sa vráti späť. Svoje rozhodnutie naozaj uskutočnila. Pretože došlo k zmene hraníc krajín, a tým aj provincií, vstúpila v r. 1946 ako kandidátka do slovenskej provincie v Ružomberku.

Už ako kandidátka pracovala v nemocnici v Trstenej a zároveň študovala v Bratislave na zdravotnej škole, kde v r. 1948 zmaturovala. Pre ťažkú chorobu (TBC) jej predstavený dovolili 8. decembra v tom istom roku prijať rehoľné rúcho. Počas noviciátu pracovala ako laborantka v nemocnici v Trstenej. Veľmi si ju vážili hlavne pre jej dôslednú a spoľahlivú prácu. Novicmajsterkou i predstavenou v jednej osobe jej bola sr. Castília.

Prvé sľuby zložila už v ťažkých časoch v r. 1951 v Brezne, kde pracovala od r. 1950 v nemocnici, tiež ako laborantka. V r. 1958 bola spolu s inými spolusestrami z „politických dôvodov" sústredená do Charitného domova v Dolnom Smokovci. Tu prežila 10 rokov. Pomáhala pri upratovaní a pracovala aj ako servírka. V r. 1968 sa mohla s viacerými spolusestrami vrátiť do nemocnice v Trstenej. Jej pracoviskom bolo opäť laboratórium.

V rámci „normalizácie" museli v r. l971 sestry nemocnicu v Trstenej opustiť. Keďže na Slovensku sa pre nich nenašlo miesto, ich novým pracoviskom sa stal Domov dôchodcov v Šluknove v Čechách. Sestra Invioláta tu pracovala 18 rokov. Po dlhých rokov zodpovednej práce odchádza ako dôchodkyňa do Jiřetína, mestečka, kde boli sústredené rehoľné sestry - dôchodkyne z viacerých kongregácií.

16. októbra l990 prichádza do Charitného domova vo Vrícku. Aj keď sa pre zdravotné ťažkosti v posledných rokoch nemohla priamo zúčastňovať života spoločenstva a najmä posledné mesiace bola úplne pripútaná na lôžko, vždy sa živo zaujímala o spolusestry, o život v dome i v Kongregácii.

Navonok nevýrazná, bez nejakého špeciálneho vyznačenia, predsa bola jedinečná svojou spokojnosťou s Božími cestami a s Jeho vôľou. Hoci pre ťažké životné okolnosti a mnohé zdravotné ťažkosti bolo by dosť dôvodov prinajmenšom k znepokojeniu, ostávala navonok pokojná a radšej sa iba usmiala. Iba Pán vie, koľko ju to stálo.

Ráno v Nedeľu Dobrého pastiera sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Pri plnom vedomí prijala sväté prijímanie aj sviatosť pomazania chorých. Hoci stručne, ale zreteľne odpovedala na otázky provinciálnej predstavenej a spolusestier. Na otázku: „Sestra, dnes sa modlíme za nové duchovné povolania, nechceli by ste svoje utrpenie obetovať na tento úmysel?" odpovedala jasným: „Áno!"

Vedela, že jej život na tejto zemi sa končí. Jej túžbou, ktorú v posledných dňoch vyjadrila aj navonok bolo, aby pri zomieraní nebola sama, ale aby pri nej boli spolusestry. Pán jej túto túžbu splnil. Spolusestry sa pri nej modlili a vyprosovali jej šťastný prechod na druhý breh, Domov k Otcovi. Na otázku, či sa na to teší odpovedala: „Veľmi sa teším. Teším sa na Pána Ježiša a na nebo!"

Dobrý Pastier si vzal k sebe jednu zo svojich verných ovečiek. Jej pokojné zomieranie bolo v tento deň pre nás, ktoré sme boli v jej blízkosti, tou najkrajšou kázňou.

 

---

Zo života sestry Márie Floriany Chromej

Sr. M. Floriana Chromá sa narodila 1. januára 1935 manželom Jánovi a Márii Chromým. Bola najmladšou zo štyroch detí. Svoje detstvo prežila v kruhu svojej rodiny v dedinke Koškovce v okrese Humenné.

Túžba po rehoľnom povolaní sa zrodila v jej mladučkom srdci ešte v čase, keď navštevovala základnú školu, v ktorej učili Milosrdné sestry sv. Vincenta – Satmárky. Už vtedy zatúžila úplne sa odovzdať Kristovi a zasvätiť mu celý svoj život. Táto túžba bola taká silná, že jej nemohla odolať. Preto v roku 1948, keď mala ešte len necelých štrnásť rokov, odhodlane zaklopala na dvere kláštora Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok a prosila o prijatie za kandidátku. Jej prosbe vyhoveli. Ďalšie tri roky života prežila v Ružomberku, kde si dopĺňala štúdium. V marci roku 1951 ju predstavení preložili do Komárna kde pracovala v nemocnici ako ošetrovateľka chorých.

V tomto meste dňa 15. augusta 1951 prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno – sestra Mária Floriana. Obdobie noviciátu, ktoré v jej prípade trvalo iba rok, prežila v Komárne. Kvôli politickej situácii, ktorá v tomto období bola až veľmi zameraná proti cirkvi, jej predstavení už po roku noviciátu dovolili dňa 7. októbra 1952 zložiť prvé sväté sľuby. V novembri toho istého roku bola preložená do Slatinky pri Lučenci, kde pracovala ako zdravotná sestra v ústave sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti. Tu pracovala takmer 26 rokov. Všetky svoje sily, schopnosti, ale hlavne lásku odovzdávala do služby tým, v ktorých sa vždy snažila vidieť trpiaceho Krista.

V roku 1978 bola opäť preložená, tento raz do Vrícka, kde podľa svojich schopností pomáhala pri výstavbe charitného domu pre sestry. Okrem toho jej tu vo Vrícku prirástli k srdcu aj chorí a opustení, ktorých rada často navštevovala, pomáhala im a modlila sa za nich.

Od 20. augusta 1999 si ju Pán priťahoval ešte viac k sebe, keď jej dal možnosť dennodenne trpieť spolu s ním. Jej ťažká a nevyliečiteľná choroba spojená s ochrnutím ju úplne pripútala na lôžko.

Nesťažovala sa, ale ticho v modlitbe a v odovzdanosti do Božej vôle obetovala svoje bolesti najmä za Svätého Otca, za našu kongregáciu a za obrátenie hriešnikov. Ako často spomínala, silou v utrpení jej bolo vedomie, že je Kristovou snúbenicou, ktorá môže nasledovať svojho Ženícha, všade kde on ide. Svoju krížovú cestu spájala s jeho krížovou cestou.

Dňa 23. marca 2006 v ranných hodinách, posilnená sviatosťami odovzdala sestra Floriana v tichosti svoju dušu Stvoriteľovi.

Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie a svätého Jozefa udelil plné spoločenstvo so svätými v nebeskom kráľovstve.

---

Zo života sestry M. Tadey Anny Skuhrovej

Sr. Tadea sa narodila dňa 16. apríla 1922 v Turčianskych Tepliciach.

Dva dni po jej narodení 18. apríla ju rodičia dali pokrstiť a pri krste dostala meno Anna. Svoje, ako ona hovorila, šťastné detstvo, prežila v Želiezovciach spolu s rodičmi a dvoma sestrami. Po skončení ľudovej školy študovala na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Vyššej ženskej škole v Bratislave. Rodičia snívali o jej skvelej budúcnosti a snažili sa ju čo najlepšie pripraviť na život po každej stránke. Osobitný dôraz kládli na vzdelanie.

Mladá Anna však netúžila po svetskej sláve a kariére, ale túžila po niečom inom. Chcela sa úplne darovať Kristovi a svoj život zasvätiť službe chudobným a biednym. S týmto úmyslom zaklopala ako dvadsať ročná na dvere kláštora Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok v Ružomberku.

Prijali ju za kandidátku. Dňa 19. júla 1943, na sviatok sv. Vincenta, prijala rehoľné rúcho a s ním aj nové meno – sestra Mária Tadea. Po dvojročnom noviciáte, ktorý prežila v Ružomberku, 15. augusta 1945 zložila svoje prvé sväté sľuby. Už nasledujúci deň po zložení svätých sľubov, ju predstavení preložili do Rožňavy, kde pracovala ako vychovávateľka v dievčenskom internáte. V roku 1946 znovu prichádza do Ružomberka, aby svoje sily a schopnosti dala do služieb sirôt a opustených detí v Detskom domove v Ružomberku. Dlho sa tu nezdržala, lebo už od septembra 1946 začala učiť na meštianskej škole v Bánovciach nad Bebravou. Tu popri svojej práci absolvovala aj učiteľskú akadémiu. Z Bánoviec bola opäť preložená. Tento krát do Uhrovca kde pracovala ako vychovávateľka v detskom domove. Jej posledné učiteľské miesto bolo v Komárne kde pôsobila od septembra 1947 až do augusta 1950. Po prepustení všetkých rehoľných učiteliek zo škôl sr. Tadea začala pracovať ako zdravotná sestra v nemocnici v Komárne. Čas od 23. marca do 4. mája prežila s niekoľkými spolusestrami v Sládečkovciach, terajšom Močenku, kde ich vtedajšia štátna moc sústredila, aby im zabránila v konaní „protištátnej činnosti“. Po sústredení od roku 1953 až do roku 1955 pracovala sr. Tadea ako poľnohospodárska robotníčka na štátnych majetkoch vo Voderadoch pri Piešťanoch. Ďalším miestom jej pôsobenia bol Ústav sociálnej starostlivosti v Kirti, kde pracovala pre zmenu ako účtovníčka. Tu pôsobila až do roku 1982, kedy bola preložená do Vrícka, kde v tom čase prebiehali prípravné práce na výstavbu charitného domu pre sestry. Tu ochotne pomáhala – hlavne pri účtovníckych a administratívnych prácach.

Vrícko bolo jej posledným miestom pobytu. V roku 2002 dostala ťažkú mozgovú príhodu, z ktorej sa už nevyliečila a posledné štyri roky života prežila v bolestiach pripútaná na lôžko.

Pán si ju povolal po prijatí sviatosti pomazania chorých v prvú nedeľu v mesiaci svätého Jozefa – dňa 5. marca 2006 vo večerných hodinách. Svoju dušu odovzdala tomu, ktorému zasvätila celý svoj život.

S. Tadea bola mimoriadne inteligentná a všestranne vzdelaná. Ovládala päť svetových jazykov; venovala sa hudbe a maľovaniu. Aj napriek týmto svojim vedomostiam sa nikdy neprejavovala ako pyšná a namyslená, ale vždy ochotne dávala svoje dary a schopnosti do služby iným. Sestry si na ňu spomínajú ako na málovravnú, mlčanlivú spolusestru, ktorá nemala veľké nároky a nesťažovala sa. Milovala prírodu a v kráse prírody nachádzala dielo Stvoriteľa.

Jej obetavosť, zbožnosť a svedomitosť boli základnými črtami jej rehoľného života.

Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej na príhovor Nepoškvrnenej udelil plné spoločenstvo so svätými v nebeskom kráľovstve.

---

Sestra M. Dométia Matyášová

„Mojou pohnútkou bola láska k Bohu...“

Sestra Mária Dométia Matyášová sa narodila 22. apríla 1920 v Nitre nad Ipľom. Sviatosť krstu prijala 28. apríla 1920. Rodičia Juraj a Margita, rod. Laššákova jej dali meno Júlia Po roku sa rodina presťahovala do Pincinej. Mala sestru Alžbetu a brata Ľudovíta, ktorý zomrel ako malý chlapec.

Okrem rodičov na jej náboženskú výchovu mala veľký vplyv aj katolícka škola v jej rodnej obci. Sestra si veľmi rada spomínala na pána učiteľa, ktorý bol zároveň aj ich susedom. U nich trávila dosť veľa času, najprv ako dieťa pri hrách a neskôr pomáhala v ich domácnosti. Tu prvýkrát počula o Milosrdných sestrách sv. Vincenta-Satmárkach, pretože švagriná pána učiteľa bola členkou tejto kongregácie.

Ako pätnásťročná pocítila v sebe rehoľné povolanie. Mamka, hoci bola terciárkou, nechcela o tom ani počuť. Bola chorľavá a predstavovala si, že sa dcéra Júlia o ňu postará. Ak chcela už ako pätnásťročná odísť do kláštora, potrebovala k tomu písomný súhlas rodičov a ten nedostala. Ako spomínala, do cesty prišli aj pokušenia: „Mala som rada zábavu, divadlo a kadečo iné. Pán Ježiš bol však ku mne znova a znova milosrdný a cez modlitbu ruženca mi veľmi pomáhala aj Panna Mária.“ Na vstup do kláštora musela čakať ešte päť rokov. K vstupu do Kongregácie ju povzbudil aj spovedník, ktorý jej prisľúbil, že sa bude za ňu modliť. Jeho slová: „Choď a buď verná Ježišovi a Márii!“ boli pre ňu veľkým povzbudením. Mama ju len s ťažkým srdcom v roku 1941 odprevadila k sestrám Satmárkam. Ani tu nechýbali pokušenia: „Veď tu sú všetci svätí, ty tu nepatríš!“ Po generálnej sv. spovedi, ktorú si urobila počas duchovných cvičení pred Vianocami nadobudla istotu o svojom povolaní. Spovedník jej vtedy pomohol nájsť heslo pre jej zasvätený život, ktoré si sestra opakovala aj v posledných rokoch svojho života: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem!“

Noviciát začala v r. 1943 v Satmári. Pri obliečke dostala meno sr. M. Dométia. Po roku noviciátu museli veľkú časť kláštora uvoľniť pre vojenskú nemocnicu a po veľkom bombardovaní Satmáru boli novicky a kandidátky poslané na neurčitú dobu domov k rodičom. Po návrate so súhlasom Ríma mohla 15. augusta 1945 zložiť prvé sľuby.

Hneď po zložení svojich prvých sľubov nastúpila ako zdravotná sestra do nemocnice v Berehove na Ukrajine, potom pôsobila v Detskom domove v Uhrovci a v nemocnici v Komárne, kde pracovala až do r. 1953. Potom bola spolu s ostatnými spolusestrami, ktoré pracovali v Komárne odvezená na Štátne majetky vo Voderadoch. V r. 1955 nastúpila do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirte, kde obetavo slúžila ako zdravotná sestra až do odchodu na dôchodok v r. 1983.

Ako dôchodkyňa bola do r. 1988 na hrade v Slovenskej Ľupči a posledné roky života, ktoré boli poznačené krížom choroby, prežila v komunite sestier vo Vrícku.

V závere svojho životopisu napísala: „Od Kongregácie som dostala veľmi veľa. Za všetko Pán Boh zaplať. S Bohom a dovidenia v nebi. Prosím o modlitby svoje spolusestry a príbuzných, aby mi Najsvätejšia Trojica bola milosrdná. Amen.“

---

SESTRA M. GERARDA DURAJOVÁ

„Mojou pohnútkou bola láska k Bohu...“

Sestra Gerarda Durajová sa narodila 10. apríla 1930 v roľníckej rodine v Bzinách na Orave. Rodičia Štefan a Emília rod. Bodoríková jej dali meno Mária. Pokrstená bola hneď v deň narodenia. Mala ešte jednu sestru a štyroch bratov.

Do svojich 17 rokov pracovala v Bavlnárskych závodoch v Ružomberku-Rybárpoli. Tam spoznala rehoľné sestry Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok, ktoré mali v Ružomberku školu a sirotinec.

V roku 1947 sa stáva v tejto Kongregácii kandidátkou. „Mojou pohnútkou bola lásku k Bohu a chcela som pomáhať aj blížnym“, hovorila sestra Gerarda, keď sa ju pýtali prečo sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu. Ako kandidátka bola v Šarluhách a Žabokrekoch nad Nitrou, kde veľmi ťažko pracovala na cirkevnom majetku, ktorý obhospodárovali naše sestry pre sirotinec. Od roku 1948 do r. 1950 pracuje ako ošetrovateľka v Detskom domove v Uhrovci. Rehoľné rúcho prijala v noci už v pohnutých časoch v roku 1950 a krátko nato skladá svoje prvé sľuby, aby mohla ostať v spoločenstve sestier.

Po sústredení rehoľných sestier bola do 31. 7. 1951 v sústreďovacom kráštore v Rožňave, potom v ÚSS pre deti v Slatinke pri Lučenci, kde pracovala ako ošetrovateľka. Odtiaľ ju spolu s ostatnými mladšími spolusestrami odviezli do Čiech, kde od 15. 10. 19851 do 31. 10. 1960 pracovala ako robotníčka v továrni Velveta vo Varnsdorfe. Od roku 1960 bola preradená do Domova dôchodcov v Lipovej u Šluknova, kde pracovala ako ošetrovateľka a niekoľko rokov aj ako kuchárka. Popri tom sa starala o miestny kostol a záhradu a našla si čas aj na maľovanie, vyšívanie a šitie vecí potrebných pre kostol. V tejto komunite v auguste 1982 zložila svoje doživotné sľuby.

V polovici septembra r. 1990 sa už ako dôchodkyňa vrátila na Slovensko. Do roku 2000 pôsobila v malej komunite sestier v Pavlovciach nad Uhom. V Jubilejnom roku 2000 prichádza do komunity vo Vrícku. Pokiaľ jej to zdravotný stav dovoľoval, pracovala v záhrade, mala rada kvety, a veľmi ochotne a pohotovo pomáhala všade tam, kde mohla a kde to bolo potrebné.

Sestry ju poznali ako veľmi pracovitú sestru. Nikdy nezaháľala. Vždy si však vedela nájsť čas na modlitbu, ktorou posväcovala každú prácu. V tom bola povzbudením aj mladším spolusestrám najmä v komunite v Pavlovciach. Mala veľkú úctu k Panne Márii a rada spievala náboženské piestne.

Už dlhšie bola účastná svätej omše a všetkých spoločných modlitieb len prostredníctvom domového rozhlasu, pretože zdravotný stav jej nedovoľoval ísť do kaplnky. Slávnosť Zvestovania Pána, ktorá bola v tomto roku preložená na 4. apríla, prežila sestra Gerarda v modlitbe. Po svätej omši a svätom prijímaní volala k sebe sestru predstavenú. Chcela sa spolu s ňou modliť. Sestra predstavená jej navrhla: „Pomodlíme sa k Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II, ktorý v sobotu zomrel, za šťastnú hodinu smrti.“ Sestra Gerarda s tým ochotne súhlasila. Po modlitbe posvätného ruženca pridali ešte Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Po obede ju sestra zdravotníčka zaviedla na izbu k ležiacim sestrám, s ktorými sa opäť spoločne modlila ruženec. Krátko pred treťou zbadali, že jej je asi zima. Nepomohli ani deky, tak ju dve z mladších sestier chceli zaviesť na izbu. Hoci to bol iba kúsok, nevládala už. Sestry ju zaniesli do postele, hneď zavolali duchovného otca, aby jej udelil pomazanie chorých a prostredníctvom rozhlasu poprosili sestry v celom dome, aby sa za ňu modlili. Boli práve tri hodiny popoludní. Zvonec zvolával sestry na modlitbu o tretej hodine, ktorú sa denne modlievame ako prejav vďaky za Kristovu smrť na kríži; duchovný otec udeľoval sestre pápežské požehnanie spojené s možnosťou získania úplných odpustkov. Práve vtedy sestra odovzdala svoju dušu Pánovi.

Medzi jej obrázkami sa našiel aj obrázok Svätého Otca Pavla VI., na ktorý si napísala svoju modlitbu:

Otče, daj, aby som stupeň dokonalosti, ktorý si mi určil, čo najistejšie dosiahla.

Otče, daj, aby som vo svätom povolaní až do smrti vytrvala.

Otče, daj, aby som bola účastná posledných sviatostí zmierená s Bohom blížnym.

Amen.

---

SESTRA M. ROZÁRIA TAKÁČOVÁ

„Nikdy sa na nič a na nikoho nesťažovala“

Sestra Rozária Takáčová sa narodila 21. augusta 1926 v Rozhanovciach rodičom Jánovi a Alžbete. Sviatosť krstu prijala 29. augusta 1926 vo farskom kostole v Košických Olšanoch. Dostala meno Alžbeta. Mala jedného brata. Mamička jej zomrela, keď navštevovala ešte len základnú školu. Otecko sa oženil druhýkrát.

Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta-Satmárok vstúpila ako kandidátka v Ružomberku 21. novembra 1941. Rehoľné rúcho prijala v Ružomberku v r. 1943. V tejto komunite 15. 8. 1945 zložila svoje prvé sľuby. V predvečer slávnosti pod oknami kláštora zaznievali výkriky: „Mníšky, mosty stavať!“ Ani napriek tomu sa sestry nevzdali svojho úmyslu zasvätiť celý svoj život Bohu a službe blížnym. V kázni pri svätej omši povedal páter Mikuš, vtedy novcimajster SJ, slová, ktoré si sestry pamätajú dodnes: „Prežívame pohnuté časy a predsa tieto mladé dievčatá majú odvahu vytrvať pri Pánu Ježišovi.“ Doživotné sľuby zložila sestra Rozária v komunite sestier v Kirti 1. 8. 1982.

Po ukončení zdravotnej školy pracovala ako ošetrovateľka v nemocnici v Banskej Štiavnici (1946-1947) a v Komárne (1947-1953). Z nemocnice v Komárne bola v r. 1953 spolu s ostatnými spolusestrami sústredená na majery vo Voderadoch až do r. 1955. Odtiaľ odchádza do Ústavu sociálnej starostlivosti v Kirti, až do odchodu na dôchodok v r. 1983, kde pracovala vo výchove. Napriek tomu, že pre túto prácu nemala odbornú prípravu, vykonávala ju veľmi svedomito a pri výchove mentálne postihnutých dosiahla veľmi pekné výsledky. V ústave pri príchode sestier boli ženy aj muži, neskôr ostali len muži. Ako dôchodkyňa bola do r. 1994 v komunite v Ružomberku, a potom až do svojej smrti 8. apríla 2005 v komunite starších sestier v Rožňave. Určitý čas vykonávala službu sakrestiánky.

Spolusestry vydali o nej veľmi pekné svedectvo: „Nikdy sa na nič a na nikoho nesťažovala. Pri plnení svojich rehoľných záväzkov, ale aj v práci bola až do konca veľmi dôsledná. Mohli sme ju upozorniť na čokoľvek, nikdy sa neurazila.“

Sestra sa usilovala až do posledných chvíľ svojho života zapájať podľa svojich síl do práce vo svojej komunite. V piatok 8. apríla 2005, v deň pohrebu Svätého Otca Jána Pavla II. sa zúčastnila na spoločnej modlitbe večerných chvál v kaplnke, navečerala sa spolu s ostatnými sestrami, pomohla poumývať riad a chcela sa tak ako inokedy zúčastniť na spoločnej modlitbe posvätného ruženca. Dostavili sa ťažkosti s dýchaním. Ani teraz sa nikomu nesťažovala. V tichosti vyšla na balkón, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu a potom sa odobrala do svojej izby. Keď neprichádzala do kaplnky, šla spolusestra za ňou do izby. Našla ju už zomierať. Zišli sa k nej ostatné spolusestry, aby jej svojimi modlitbami pomáhali prekročiť prah večnosti. Zavolali kňaza aj lekára, ale sestra Rozária medzitým odišla k Tomu, ktorému zasvätila celý svoj život.

Keď vo Vrícku v r. 1995 oslavovala sestra Rozária zlaté jubileum svätých sľubov spolu s ostatnými sestrami, s ktorými skladala svoje prvé sľuby, dozvedeli sme sa ich spoločné „malé tajomstvo“. Pred ukončením noviciátu si každá k svojmu menu vybrala nejaké prímenie – ona bola sr. Rozália od Srdca Pána Ježiša (tieto mená neužívali, to bolo len medzi nimi) a dohodli sa, že sa budú denne modliť Litánie k Božskému Srdcu Ježišovmu za vytrvalosť v povolaní; každú stredu budú obetovať za celú svoju skupinu, aby ostali verné svojim sľubom; v deň rehoľných menín niektorej z nich budú všetky modlitby a práce obetovať za túto spolusestru; v sobotu nebudú jesť sladkosti. Ani jedna z nich na to za 50 rokov nezabudla a zlaté jubileum, napriek ťažkej dobe náboženského útlaku, v ktorej žili, oslavovali naozaj všetky. Pribudla k nim dokonca jedna spolusestra zo Satmárskej provincie. V deň zlatého jubilea sľubov si tieto predsavzatia opäť pripomenuli. Dve z týchto sestier už dnes nie sú medzi nami na tejto zemi a neoslávia 60-ročné jubileum, ale tie, ktoré žijú, na svoje „malé“ a predsa „veľké“ tajomstvo doteraz nezabudli. Aj toto je jeden z dôkazov, že každá vernosť a vytrvalosť prinesie raz svoje ovocie.