Nekrológ
Sestra M. Alcantára Terézia Posch
 milosrdná sestra sv. Vincenta - satmárka
Prvé sestry boli pochovávané v krypte, ktorá sa nachádza pod kostolom. Tu je umiestnená i urna so srdcom biskupa Jána Háma, zakladateľa. Z malého dvora vedľa krypty vedú schody do krypty. Na bielej mramorovej tabuli blízko vchodu čítame nápis:
TU ODPOČÍVA SESTRA POSCH M. ALCANTÁRA
1855 - 1942
novismajstrova, sestra so železnými sľubmi,
vychovávateľka pokolení, srdce rehole,
sestra vzorného života - ktorá sa modlí za nás u Pána.
R.I.P.
Kto bola sestra Alkantára?
Na túto otázku chceme dať odpoveď v tomto krátkom životopise. Z drobných farebných kociek chceme vytvoriť mozaikový obraz jej života a nasledovať jej príklad.
VELEBÍ MOJA DUŠA PÁNA
Domov - rodičia, súrodenci, detstvo, štúdia 1855 - 1873
Povolanie, vstup, obliečka, sľuby, materinec, filiálky 1873 - 1896
Novicmajsterka, prvá radkyňa a generálna vikárka 1907 - 1936
Výročia: 1875 - 1900........25 ročné jubileum sľubov
1875 - 1925........50 ročné jubileum sľubov
1875 - 1935........60 ročné jubileum sľubov
Choroba, staroba, smrť 1936 - 1942
Domov - detstvo
Terézia Posch, sestra M. Alcantára sa narodila 19. januára 1855 v Satmári. Jej otec Michal bol organista v biskupskom katedrálnom chráme. Matka Terézia Salveetter bola veľmi nábožná. Svojich päť detí vychovala podľa kresťanských zásad a predchádzala im svojim príkladným životom. Malá Terézia bola pokrstená 20. januára 1855 v biskupskej katedrále.
Terézia bola štvrtým dieťaťom svoich rodičov. Prvorodený syn Eduard sa narodil v roku 1847. Bol radosťou a nádejou rodiny. Žiaľ, roky útlaku, Bachova éra, zlomili život nadaného chlapca. Študenti v triede spievali revolučnú pieseň, niekto ich zažaloval a Eduard sa stal obeťou. Nesmel študovať na žiadnej strednej ani vysokej škole v celom Rakúsko - Uhorsku. Stal sa učňom. Jeho slabé zdravie neznášalo ťažkú prácu v prašnom prostredí, ochorel na pľúcnu tuberkulózu a v roku 1871 zomrel ako 24 ročný. Druhým dieťaťom bola Emília, potom Július a Amália. Súrodenci žili v súlade. Matka sa usilovala najmä o to, aby zabezpečila svojim deťom náboženskú výchovu. V rodine panoval dobrý kresťanský duch.
Kamarátkami sa nemohla pochváliť. Mal na ňu vplyv smutný osud brata Eduarda. Bola ešte malá a nemohla pochopiť prečo jej brat nemôže študovať, keď chce. Často počula slová: Eduard sa stal obeťou. Takto už od malička poznala slovo obeta. O tri roky mladšia Amálka vôbec nerozumela tomuto slovu a často sa Terezky pýtala čo je obeta? A Terezka povahou múdra a skromná jej vysvetľovala: „Obeta je to, čo bolí, vieš?" Aj Terezka chcela byť tichou obetou lásky k Bohu a blížnemu. Jej dušu ťažilo aj to, že sa stala skoro sirotou. V roku 1868, keď mala trinásť rokov jej zomrel otec a v nasledujúcom roku zomrela aj matka. O ich ďalšiu výchovu sa staral dobrý tútor.
Povolanie, vstup do rehole
Rehoľné povolanie pocítila počas štúdia na učiteľskom ústave. Na radu duchovného otca P. Michala Tótha, jezuitu, o prijatie do rehole požiadala až po ukončení štúdií. Ešte v tom istom roku vstúpila do noviciátu milosrdných sestier satmárok v Satmári. Prvé sľuby zložila v roku 1875. Hneď po vstupe vypomáhala pri vyučovaní na základnej škole v Materinci v Satmári. V Satmári vyučovala do roku 1881. V tomto roku ju predstavení preložili na filiálku do Szepesolasi (Spišské Vlachy), kde sa utvoril internát pre dievčatá a základná škola. Tu vyučovala do roku 1885, kedy bol ústav zrušený, aby sestry mohli odísť do Ružomberka. V Ružomberku vyučovala na základnej škole, potom na meštianskej škole a viedla aj internát. V roku 1892 si doplnila štúdia diaľkovo u Sestier v Kalocsi a získala diplom učiteľky pre stredné školy.
Kdekoľvek pôsobila, každého prijímala s veľkou láskou. Voči deťom bola skutočne ako milujúca matka. Choré deti ošetrovala veľmi citlivo a i tie najnižšie služby im vykonávala s veľkou láskou. V Ružomberku týmto spôsobom získala i domáceho lekára, ktorý nebol veľmi naklonený Cirkvi. Keď však videl u našej sestričky takúto láskavosť a jednoduchý milý úsmev, s ktorým vykonávala svoje práce, sám priznal, že už inak zmýšľa o sestrách: „Len teraz vidím aká je ozajstná milosrdná sestra." A odvtedy mal sestry v úcte.
Jemné chovanie, vyžarujúca láska a skromnosť jej získali lásku a úctu okolia. Ešte v Szepesolasi sa jej prihodilo, že ju vyhľadávali jednoduché ženičky a priznali sa, že by sa jej vďačne vyspovedali, aby sa im uľavilo.
V roku 1896 ju povolali naspäť do Satmáru. Spočiatku vyučovala na materskej škole, potom na strednej, neskoršie na pedagogickej škole až do roku 1918.
V roku 1897 bola vymenovaná za novicmajstrovu. Túto náročnú prácu vykonávala s veľkou odovzdanosťou do vôle Božej, hlbokou duchovnosťou a láskou až do roku 1932. V tejto zodpovednej práci sa rozvili najkrajšie kvety jej duše. Lepšiu a nezištnejšiu duchovnú matku sa nedalo ani žiadať. Už ako novicka vynikala horlivosťou a apoštolským duchom. Predstavení jej ochotne zverovali nové kandidátky, aby im milou srdečnosťou uľahčila počiatočné ťažkosti a prispôsobovanie sa v novom prostredí.
Láska bola prvým prostriedkom pri vedení a záchrane duší. Bezhraničná láska, Boh, Cirkev a v nej duše. Telesne a duševne trpiacim sa venovala s nevyčerpateľnou láskou a trpezlivosťou. Vypočula ich ťažkosti, radila a spolu s nimi sa modlila. Každý našiel u nej pochopenie, útechu, duševný pokoj, upevnil sa v dobrom alebo v rozhodnutí o svojom ďalšom živote. Svojim sestrám pomáhala v ťažkostiach, často bola pri nich aj v ich poslednej hodine.
Istá staršia sestra (Gizela Alcsút) po 68 ročnom sesterskom priateľstve o nej píše: „Už v noviciáte vynikala pekným duchovným životom. Milovala Boha a duše. Neskoršie som u nej pozorovala vždy viac vzrast milostí, ktorými ju Pán zahrňoval. Vždy mi dobre padli jej povzbudenia k čnostnému životu. Často sme sa vzájomne podelili o pokroku alebo o opaku v duchovnom živote. Jej srdečnosť a láskavosť ma ešte i dnes povzbudí."
Svoje duchovné deti predchádzala dobrým príkladom. Celé hodiny sa dokázala modliť vzpriamene, bez opierania, s disciplinovaným držaním tela, so sklopenými očami a zopnutými rukami. Tento spôsob si udržala až do vysokého veku. Jej reč bola vždy tichá a milá. Nikdy sa hlučne nesmiala. Do konca života jej ostala spomienka, akoby tichý smútok na rodinnú tragédiu, ktorá zavčasu priniesla do hrobu rodičov a brata. Z toho vyvieralo aj hlboké spolucítenie s trpiacimi, chorými, chudobnými a ich rodinami. Keď nemohla inak pomáhať, modlila sa za nich a títo pocítili v duši úľavu a pokoj.
Aj v stravovaní bola disciplinovaná. Hovorievala, že je to abeceda duchovného života. Najlepšie kúsky si odoprela. Aj tento zvyk si ponechala až do staroby. Vždy bol niekto, komu ich darovala, lebo ako hovorievala „oni to viac potrebujú ako ja."
Pri vyučovaní vedela obdivuhodne presvedčivo vykresliť krásu a vznešenosť rehoľného života. Často zdôrazňovala, že nie je to veľká vec, ak svoj život odovzdáme Bohu, ale obdivuhodné je božie milosrdenstvo, dobrota a bezhraničná blahosklonnosť, keď nás povolal a prijal náš život ako obetu. Neustále sa usilovala, aby posilnila svoje duchovné deti v obetavej láske a vo vernosti a odovzdanosti reholi. Prehlbovala v ich srdciach mimoriadnu úctu k Božskému Srdcu, k Duchu Svätému, k Panne Márii, sv. Jozefovi a sv. Vincentovi. Na ich sviatky sa pripravovali vždy s veľkou zbožnosťou. Svoje učenie posilňovala príkladom zbožného života. Hovorila a konala v duchu sv. Vincenta vždy jednoducho, ale pútavo. Jej výklad bol praktický a zaujímavý. Svoje duchovné skúsenosti odovzdávala ďalej, ale nie okázalo, nechcela robiť „dojem". Drobné darčeky prijala s vďačnosťou, ale hneď ich s láskavým úsmevom darovala, aby urobila radosť a potešila. Mnohým chudobným takto skromne a nenápadne pomohla. Títo ju radi vyhľadávali vediac, že pomôže nielen slovom, radou, ale i hmotne.
Bola múdra panna, vždy pripravená na príchod Ženícha. Nikdy sme na nej nevideli únavu. Jej izba bola jednoduchá, s najpotrebnejším zariadením. Čo považovala za zbytočné, hneď putovalo ďalej. Detská jednoduchosť robila jej modlitbu peknou, skoro všemohúcou. Aj keď kľačania sa už musela vzdať kvôli boľavým nohám, predsa jej zbožná modlitba napĺňala celý noviciát, hlavne pred väčšími sviatkami. Takto sme s veľkou horlivosťou očakávali milostiplné dni. Pripravovali sme sa obnovovaním dobrých predsavzatí, verným zachovávaním Konštitúcií, dobrým využitím sv. omše, sv. prijímania, horlivou návštevou Oltárnej sviatosti a mnohými skutkami lásky. Bola šťastná, keď videla horlivosť svojich duchovných dcér. Vtedy ju sprevádzal jej príznačný úsmev.
Veľa sa modlila zvlášť vtedy, keď niektorá mladá sestra ťažko ochorela. Naliehala na nebesia a všetko podnikala pre jej uzdravenie. Ťažko znášala, keď zomrela mladá sestra. Hovorievala, že je zlodejkou neba. Jej túžbou bolo, aby sme mohli veľa pracovať pre Boha a duše. Jej vrúcne modlitby boli väčšinou vyslyšané, ale keď videla, že Pán si tú chorú vybral za obetu, vtedy ju vrátila Pánovi vyrovnaná s Božou vôľou. Spokojne sa za ňu ďalej modlila a pripravovala na veľkú cestu. Nikto nevedel tak dobre pripraviť na smrť ako ona. Horlivou modlitbou ďaleko zahnala všetok strach pred smrťou.
V navštevovaní chorých bola neúnavná. Dom sv. Jozefa a izby chorých boli vzdialené od noviciátu. Niekedy však aj dvakrát denne absolvovala túto cestu, aby ich mohla navštíviť. Okrem chorých telesne sa ešte viac starala o chorých duchovne. Sestry, slabšie v povolaní, i tie, ktoré zápasili s veľkými pokušeniami, sa k nej obracali o pomoc ako k milosrdnému samaritánovi. Sestra Alcantára so svätou múdrosťou rozpoznala stav ich duše a s veľkou trpezlivosťou ich viedla a usmerňovala. Mala veľkú radosť, keď jej modlitby a námahy boli vyslyšané pre záchranu duše.
Veľa sa modlila i za zomrelé sestry. Do malého zošita si zapísala ich mená a každý deň si spomenula na tie, ktoré v teň deň zomreli. Svojim sestrám vždy pripomenula kedy a kde zomreli, a o každej z nich vedela povedať niečo pekné na povzbudenie. Bola presvedčená, že nejedna z nich je už v nebi medzi svätými a prihovára sa za svoje zápasiace sestry.
Príkladom vlastného života pomáhala sestrám obľúbiť si duchovnosť svätého Vincenta. K tomuto zamerala aj svoju mimoriadnu úctu k Duchu Svätému. Keď hovorila o Božej láske, tvár jej žiarila a jej pohľad bol zduchovnelý. Oheň Ducha Svätého ju sprevádzal životom, podnecoval k obetám, a k tomuto vychovávala aj svoje duchovné dcéry. Múdrou predvídavosťou vycítila, čo bude potrebovať táto mladá Spoločnosť k tomu, aby si uchovala charizmu milosrdenstva a bola verná i úspešná v apoštolských prácach v nových podmienkach mnohorakých potrieb a vzrastu. Preto rozvíjala každý skrytý talent, aby našiel uplatnenie v službách apoštolátu mladej Spoločnosti. Usilovala sa o to, aby mladé sestry boli dobre pripravené na vyučovanie a výchovu dievčat.
Naša dobrá sestra Alcantára sa s večne mladým elánom starala i o duchovné potreby mladých sestier - vysokoškoláčok. Cez prázdniny, keď prišli domov, počas rekreácie si sadla medzi ne a so záujmom počúvala ich rozhovory, prvé zážitky, veselé epizódky, keď sa museli boriť aj s rečovými ťažkosťami. Posilňovala a povzbudzovala ich. Zaujímalo ju všetko, čo sa deje s jej duchovnými deťmi. S milým úsmevom a múdrou radou vedela vyriešiť problémy a zahladiť nedorozumenia. Každý cítil z jej duše vyvierajúcu nadprirodzenú silu.
Obdivovali sme u nej tú mimoriadnu milosť, že ešte ako 87 ročná duševne bola úplne čerstvá, vedela sa oduševniť za všetko pekné, i za nové formy apoštolátu, ak slúžili na slávu Božiu, posvätenie duší a rozvoj Spoločnosti. Mala obdivuhodnú pamäť. Podľa mena si pamätala príbuzných svojich duchovných dcér, ich hmotné a duchovné potreby. Kde videla núdzu, rada pomáhala podľa svojich možností.
Jej duchovná sila a svätosť vyžarovala aj za múry kláštora. Jej meno, to bol pojem. Kto sa s ňou čo i len raz stretol, duchovne pookrial a získal pokoj duše v búrkach života. Mohli sme k nej prichádzať vždy, okrem času rozjímania, modlitby a vyučovania. Každého brala na vedomie tak, ako keby len on sám bol na svete. V každom videla len dobro. Stavala na úžasnú chvíľu milosti, ktorá dokáže zmeniť človeka aj v poslednej chvíli. Vedela človeka ospravedlniť, a tu nebolo výnimky. Všetci ju považovali za svoju, či to bol Rumun, Nemec, Maďar, Slovák, Talian alebo Rakúšan. Vedeli, že v jej srdci panuje iba čistá, nezištná láska.
Rozvoj mladej Spoločnosti jej veľmi ležal na srdci a urobila všetko, čo bolo v jej silách pre výchovu dobrých členiek. Nikdy sa nerozhodovala naslepo, ale vždy po dlhom uvažovaní a horlivej modlitbe. Jej zásluhou je, že naučila svoje duchovné dcéry znášať odovzdane do vôle Božej ťažké časy prenasledovania, strádanie a núdzu. O niekoľko rokov po jej smrti sa v tom počas 40-tich rokov osvedčili.
Jej chápanie utrpenia fyzického či duševného bolo celkom prirodzené, ľudské. Vo svojich poučeniach hovorievala: „Každý musí trpieť. Pán Boh to dovolí kvôli dedičnému hriechu, aby sme takto získali zásluhy pre nebo. Vonkajšie a vnútorné utrpenia oslabujú samolásku, zjemňujú, zdokonaľujú lásku k Bohu a k blížnemu. Nebojme sa utrpenia, ale modlime sa, aby sme sa stali ľúbeznou a milou obetou Bohu." Sama už v útlom veku zakúsila utrpenie. Chcela byť obetou a preto ho hrdinsky znášala. S príznačným úsmevom hovorievala: „Nežaluj sa!" Jej dlhodobé predsavzatie bolo nikdy nedať nikomu príčinu na utrpenie. Utrpenie netreba prosiť ako to robili veľkí svätci, ale keď príde, treba ho veľkodušne prijať. Toto je naša vstupenka do neba, toto bude drahokam v našej korune slávy. Božské Srdce Ježišovo nám pomôže znášať každodenné kríže vďačne a s radosťou.
Často hovorievala: „Naučme sa ticho trpieť. Treba využiť denné kríže a dať im hodnotu. Zimu, teplo zniesť bez slova. O jedle nehovoriť. Tieto drobné sebazaprenia živia obetu nášho života." O kajúcich skutkoch hovorila zriedka, ale nebola jej neznáma i táto mimoriadna milosť. Vo všetkom prízvukovala zlatú strednú cestu. Často hovorievala: „Tuctových rehoľníc je dosť, my sa musíme stať svätými! Buďme ozdobou rehole, aby Pán Ježiš, ktorý si nás vyvolil, našiel v nás zaľúbenie."
Veľa sa modlila za povolania a veľmi sa tešila každej novej kandidátke. Bola tej mienky, že nie je isté, či Pán dá aj zajtra alebo o rok to, čo dáva dnes. V takom prípade hovorievala: „O jeden ruženec bude viac." Radila denne sa modliť 3x Zdravas Mária ku cti Panny Márie o milosť vytrvania v povolaní.
Kandidátky boli jej miláčikovia. Pri každom stretnutí mala pre ne milé slovo a úsmev. V rozdávaní radosti bola umelkyňa. Občas ich navštívila. Bola to vždy radosť, zvlášť vtedy, keď zo zakrytého košíka tajomne vykukovali papierové vrecúška. Každá si jedno vytiahla, ale pozrieť smeli iba potom, keď si vybrala aj posledná. So smiechom si vyberali figúrky, píšťalky z cukru a iné drobnosti, ktoré dostala od niektorej predstavenej, aby mohla urobiť radosť svojim miláčikom. V takýchto chvíľach každý cítil jej materinskú lásku. Snažila sa spríjemniť im nový domov, aby si ľahšie zvykali.
Poznala každej rodinu, s láskou sa o nich zaujímala a aj pomohla, keď bolo treba. V každom prípade mala vplyv. Povolania sa upevňovali, kandidátky si zamilovali rehoľu, kde zakúsili toľko nezištnej lásky. Pre novicky často usporadúvala tombolu. Vždy bolo čo rozdávať ako výhru.
Veľa mladých sestier zachránila od predčasnej smrti svojou láskavou pozornosťou v ich chorobe. Vedela aj to, že v chorobe je niekedy ústna modlitba ťažká. Preto si často sadla k posteli chorej, aby sa s ňou modlila, alebo namiesto nej, ale vždy za ňu. Veľa ťažko chorých sestier alebo umierajúcich si prialo, aby bola pri ich lôžku v poslednej chvíli. Bola to múdra panna, ktorej v kahančeku nikdy nechýbal olej, ale v plnej pripravenosti čakala na Ženícha.
Jubileá
Jej dlhý život plynul skromne. Nevyhľadávala pocty ani oslavy, no predsa nemohla sa vyhnúť tomu, aby jej milované dcéry prejavili veľkú lásku a vďačnosť pri jubileu rehoľných sľubov. Vrúcnymi modlitbami ďakovali Bohu za svoju magistru a vyprosovali silu a požehnanie pre jej ďalší život a prácu.
V roku 1900 mala 25. výročie sv. sľubov. Chcela ich osláviť s vnútorným sústredením, utiahnuto.
V roku 1922 uplynulo 25 rokov v jej službe magistry noviciek. Neúnavne pracovala na posilnení mladej Spoločnosti. Nech rozkvitá vernými členkami preniknutými duchom lásky sv. Vincenta. „S hlbokou pokorou ďakujeme dobrému Bohu za význačnú starostlivosť, ktorou Vás požehnal a keď prosíme naďalej dlhý život, dobré zdravie a silu pre našu duchovnú matku, s radosťou spievame velebný chválospev TE DEUM..."
50 ročné jubileum sv. sľubov slávi dňa 15. septembra 1925. Je novicmajsterka, prvá radkyňa a vikárka generálnej predstavenej. Toto jubileum chcela osláviť utiahnuto, preto na pár dní odišla do Felsóbánya (Felšóbáňa). Myslela, že si už nikto nespomenie na toto jej jubileum. No aj tu ju našli vďačné a láskyplné listy sestier. Dostala veľa blahoprajných listov, a v hlbokej zbožnosti prežila tento deň v kaplnke.
60. ročné jubileum sv. sľubov 1875 - 1935. Sestra Alcantára oslavuje podľa svojho zvyku nie hlučnými slovami, ale zbožnou modlitbou a hlbokou vďakou Bohu. Vďačné sestry ďakovali Bohu za množstvo mimoriadnych milostí, ktorými ju Boh zahŕňal, a ktorých odlesk tak často cítili. Spievali Te Deum za množstvo lásky, obetavosti, s ktorou vychovávala, vyučovala, chránila a pomáhala mladým na ceste vzrastu lásky k Bohu. Popri duchovných veciach vysoko dvíhala i fakľu vedy a umenia, no vždy rozlišovala pravé hodnoty od vecí nepodstatných. Svojím životom dokázala, že zemská sláva, dobré meno a zisk ďaleko zaostávajú za duchovnou veľkosťou. Te Deum za všetky dobrá duše i tela, ktoré darovala duchovným dcéram a známym. Te Deum za mimoriadnu pomoc umierajúcim deťom, ktoré pripravovala na cestu do večnosti.
Choroba, staroba, smrť - Dom sv. Jozefa
V roku 1932 prestala byť v úrade magistry noviciek. Bolesti nôh sa stále stupňovali a viac sa prejavovali aj telesné slabosti pokročilého veku. Istý čas ešte ostala vo svojej izbe na 2. poschodí vedľa noviciátu v susedstve s kostolom - svätyňou. Až do roku 1936 na ranné sv. omše a iné pobožnosti nosili ju mladé sestry z 2. poschodia na prenosnej stoličke. V tejto službe lásky sa pretekali. Nakoľko bolesti nôh sa u nej stále stupňovali a zo skromnosti nechcela iným pridávať starosť a prácu, v roku 1936 sa rozlúčila so svojou izbičkou a utiahla sa na odpočinok do Domu sv. Jozefa, neďaleko od kláštora, kde boli choré a staré sestry.
Aj tu mala presný denný poriadok. Vstávala zavčasu. Budíček ju obyčajne našiel sedieť vzpriamene v kresle. Rozjímala a modlila sa so zopätými rukami. Na sv. omši bola prítomná na vozíku. Dopoludnia a odpoludnia ju zaviezli na adoráciu. Na svojom vozíku navštevovala choré ležiace sestry, potešovala ich a modlila sa s nimi, alebo prijímala návštevy. Ak jej ešte ostalo času, vypĺňala ho písaním listov. Vždy bola prítomná pri umierajúcich, ešte aj v noci vykonávala túto poslednú službu lásky. S pokojným usmievajúcim pohľadom uľahčovala sestrám ťažkú hodinu smrti. Aj kvôli tomu sestry si žiadali umrieť v Materinci, kde pri ich lôžku mohla byť sestra Alcantára.
Ak počula o chorobe a smrti niektorej, zdvojnásobila svoje modlitby a obety za ňu. Na seba celkom zabudla akoby jej osoba vôbec nejestvovala.
Smrť
S veľkou horlivosťou sa pripravovala na storočné jubileum založenia Spoločnosti. Tešila sa naň ako na prameň mnohých milostí a počítala s tým, že prinesie veľa duchovných darov pre duše. Dúfala, že všetci, ktorých tak miluje, sa budú spolu s ňou tešiť a spievať jedno mohutné Te Deum. Vtedy ešte nikto nemyslel, že tento jubilejný rok bude záverečným akordom jej pracovitého a požehnaného života.
Na Vianoce v roku 1941 ju zaplavila mimoriadna túžba byť so spoločenstvom sestier na polnočnej sv. omši. Povedala: „Cítim, že toto sú moje posledné Vianoce na zemi." Sestry rady vyhoveli tejto jej prosbe a na vozíku ju zaviezli do nášho kláštorného kostola. Pred sv. omšou povedala ešte zhromaždeným kandidátkam slávnostnú prednášku. Cítila, že k nim hovorí naposledy. Bola by rada vliať do ich duší všetku svoju lásku a horlivosť, aby aj ich srdcia zapálila k dokonalej láske v Bohu a aby mu radostne slúžili. V kostole sa potom dlho a horlivo modlila. Bola prítomná i na slávnostnej sv. omši. Je možné, že hodiny tu strávené, i keď sa v kostole kúrilo, prispeli k tomu, že 87 ročná sestra Alcantára prechladla a o pár dní odišla z tohto sveta.
Dňa 30. decembra ochorela, ale posledný deň roka sa ešte dala zaviesť na sv. omšu. Dostala zimnicu a lekár konštatoval zápal pľúc. Aj v chorobe bola taká ako v celom živote. Spokojne sa odovzdala Bohu ako obeta za milovanú rehoľu. S veľkou vierou a pokojne prosila o udelenie sviatosti chorých. Prosila, aby ju nechali trochu samú. „Takú veľkú sviatosť nie som nikdy dosť pripravená prijať," hovorila. Posadiac sa v posteli s veľkou zbožnosťou prijala pomazanie chorých. Nasledujúce dni plynuli v obavách i v nádeji. Na nový rok jej sestry zaspievali Te Deum. 3. januára večer sa zdravotný stav chorej veľmi zhoršil. Sestry sa pri nej s dojatím modlili. Tvár chorej žiarila svätým pokojom a zbožnosťou. 6. januára na Zjavenie Pána ticho zaspala, aby sa prebudila v krásnom nebi, o ktorom vždy s veľkým zanietením rozprávala.
Poznámka: Dnes (rok 1995) ešte žije sestra M. Alica Jarosovics, ktorá bola pri smrti sr. Alcantári ako mladá sestra. Generálnej predstavenej sr. Benedicte so sr. Caritas v Satmári povedala: „Striedavo sme sa pri nej modlili. Sestry sa práve odišli vystriedať, bola som tam sama. Zrazu som videla ako sa sestra Alkantára s blaženým anjelským pohľadom zadívala na jeden bod a tíško vydýchla."
So slzami v očiach sme stáli okolo nej. Na druhý deň bola vystretá v kostole pred oltárom Panny Márie. Pohol sa dlhý rad sestier, ale i laikov, aby sa dotkli jej mŕtveho tela knižkami, ružencami a pod. Všetci si boli istí, že jej príhovor, dobrotivá pomoc neprestane ani po smrti. V pozemskom živote každému s láskou pomáhala, určite ešte účinnejšie sa bude za nás prihovárať v nebi.
K jej telesným pozostatkom neustále chodili sestry, zástupy veriacich a mnohí sa dotýkali jej šiat ružencami a obrázkami. Niektoré sestry tajne odstrihovali kúsky z jej šiat. Jej meno bolo známe i v meste Satmári. Ľudia si ju ctili a samozrejme chceli sa s ňou naposledy rozlúčiť a vidieť.
Bola to ťažká rozlúčka. Sestry chceli, aby telo drahej zosnulej ostalo v kláštore medzi sestrami. Z tohto dôvodu začali hrob chystať v krypte kostola. Prvé sestry boli pochovávané tam. K tomu bola potrebná cínová truhla. Láska je však vynaliezavá, a v krátkom čase boli peniaze zozbierané. Na obed bielu truhlu zatvorili. Truhla ozdobená palmami sa belela. Bola biela ako jej duša. Vyžarovala z nej zázračná sila obetovaného života. Každý cítil, že niečo od nej dostal.
Pohrebné obrady vykonal kanonik Ilosvay za asistencie množstva kňazov. Tá, ktorá sa na zemi hrozila každej oslavy, zaiste teraz s úsmevom prijíma túto poctu. A neostala dĺžna nikomu. Z neba sa odmeňuje bohatými darmi, ktoré ďalej vyprosuje od Pána.
Po ukončení pohrebných obradov bola zo zosnulou dojemná rozlúčka. Potom sa sprievod uberal ku dverám kostola a cez chodbu do krypty, kde bol pripravený hrob. Za čele sprievodu išli kňazi, rehoľníci, veriaci, potom rakva a za ňou dlhý rad sestier a veriacich. Dole v krypte voskovými sviecami osvetlené hroby sestier vítali sestru Alcantáru „Srdce Spoločnosti", aby už teraz spolu oslavovali Boha, ktorému verne slúžili.
Po obradoch sa lúčili bohoslovci a so slzami v očiach zaspievali smútočnú pieseň. Nakoniec zaspievali sestry jej obľúbený Magnifikat.
Pred jej hrobom stojíme vždy s dojatím a modlime sa za ňu, ale aj k nej a skladáme kytičku svojej vďaky a lásky. Veríme, že ich sa za nás prihovára u Pána a nedovolí odísť bez nádeje.
Svedectvá sestier, citáty z listov M. Alcantáry
V noviciáte bolo zvykom pred 15. augustom vytiahnuť si niečo z „pozostalosti Panny Márie", komu, čo nechá ako dedičstvo. Jednej svojej vzdialenej a pokušeniami zmietanej dcére sama ťahá lístok a píše priloženú modlitbu: Mária, ktorá si prišla na svet bez hriechu, vypros mi milosť, aby som ho mohla bez hriechu zanechať.
Drahé vnúčatá, takto osloví sestry študentky pred Turícami: Prosme Ducha Svätého, aby nás naplnil ohnivou láskou, aby sme obetavo pracovali pre Boha, Cirkev a našu rehoľu.
V liste pre sestry vysokoškoláčky sa smutne sťažuje: Bože môj, tak ma bolí, že neprijímate moje rady... N.N. by už dávno mohla byť po skúškach, keby bola poslúchala... To nič, napriek tomu vás milujem materinskou láskou. M.A.
Istá predstavená z filiálneho domu ju prekvapila listovým papierom a obálkami. Na zásielku odpovedá milým listom: „Aké prekvapenie! Kto ti pošepol, že Alcantára potrebuje papier a obálky. Rýchle nové pero. Na ten pekný a vzácny darček treba ihneď odpovedať! Zajtra sa už vydajú na cestu moje krivé písmená na peknom papieri. S veľkou a ozajstnou duchovnou radosťou posielam za tento milý dar turičné požehnanie Ducha Svätého..." A ďalej neúnavne povzbudzuje k úcte Ducha Svätého. „Toto všetko vieš, ale predsa to napíšem..." Nakoniec pripája svoju obľúbenú myšlienku: „Prosme za nášho otca biskupa Jána Háma, aby ho Duch Svätý skrze Cirkev povýšil na oltár" a končí milým pozdravom: Ďakujem za všetko a každého zverujem do ochrany a vedenia Ducha Svätého skrze Pannu Máriu. M.A.
Aj inokedy povzbudzuje k úcte Ducha Svätého. Na výročie smrti bl. pamäti Jána Háma píše: „Obetu jeho života 29. decembra po polnoci už v nebi prijal Pán. Prosme ho, aby sa prihováral za našu rehoľu, aby sme všetci mohli byť svätí. Ján Hám veľmi miloval Ducha Svätého. Keď odchádzal od sestier, na rozlúčku im vždy povedal: „Chráňte si Ducha Svätého!" Prosme, aby premenil naše srdce i dušu podľa Srdca Ježišovho. O vašu modlitbu prosí vaša bývalá duchovná matka M.A.
Po ukončení skúšok z cudzieho jazyka gratuluje zdravotným sestrám: „Gratulujem k pekným výsledkom! Ida, Anna, Katarína!" Zveruje ich pod ochranu predčasne zomrelej predstavenej. „Ona je teraz aj váš anjel strážca. Tam hore môže pre vás viac urobiť ako tu dole. Modlime sa, aby Duch Svätý vial do duší túžbu, aby sa obetovali za Neho. Robte to aj vy takto! S láskou o modlitby prosí M.A.
Zdravotným sestrám do Brašova píše: „Medzi chorými Božské Srdce nech je vaším vzorom. Napíšte mi o svojej ceste a terajšej činnosti. Získajte v tom veľkom meste dobré členky. Zaiste sa tam nájde niekoľko duší s povolaním. Do ochrany Panny Márie vás porúča M.A.
27. februára 1937 píše: „List malej mi spôsobil veľkú radosť. Vzdajte chválu Božskému Srdcu, že spolu sestersky, ticho môžete spolupracovať. Kuchyňa nech je pre vás ako malá kaplnka. Naším pôstom nech je sebazaprenie a chráňme sa aj tieňa hriechu. Na duchovnú radosť bohaté Aleluja vám praje M.A.
„Drahá N.N! Prvý úrad v dome je kuchyňa. A tam si ty, drahé dieťa. Daj dobrý príklad. Modliac sa ako anjel chystaj jedlo božím miláčikom, Ježišovým snúbeniciam, predstaveným a samému trpiacemu Ježišovi poslúž posilňujúcim jedlom, osviežujúcim nápojom... Bola by som rada, keby si mi o tomto zreferovala. Modlím sa za teba M.A."
Každý jej list obsahuje dobrú radu a povzbudenie, zvlášť pre tých, čo sú v pokušení. Z jedného listu vyberáme: „Pokušenia treba prijať veselo. Tá potvora (iba takto nazýva diabla), je rád, keď nás vidí smutných. Už aj s týmto sa uspokojí. Utrpenie si nežiadaj, ale čo Pán pošle, prijmi vďačne. Svoje ťažkosti, krivdy prines pre sviatostného Spasiteľa. On nech ti je všetkým. Pros Ducha Svätého, aby ťa naučil s obetavou láskou napodobňovať Pána Ježiša..." Voči trpiacim každý jej riadok je plný súcitnej modlitby.
„Drahá N.N.! So sústrasťou som čítala tvoje riadky ohľadom otecka. Buď spokojná, teraz sa už šťastne usmieva v peknom nebi a ďakuje Božskému Srdcu, že si ťa vybral za svoju snúbenicu. On bude nad tebou bdieť a vyprosovať ti milosť vytrvalosti. Poznám tvoje pekné predsavzatie, nepochybujem o pomáhajúcej božej milosti a verím, že bude s teba dokonalá rehoľnica. S láskou sa za teba modlí a prosí o vzdych M.A."
Jednej mladej sestre, ktorá bola po operácii hrdla píše: „S oceľovou vôľou vybrús prekrásny diamant svojej duše. Veselo, s dobrou vôľou, vediac, že po utrpení prichádza šťastie a radosť. Ako sa máš? Hrdlo ťa ešte bolí? Nech ti pomáha Božské Srdce, Panna Mária a sv. Jozef. S láskou ťa čaká a do ochrany Panny Márie porúča M.A.
Ťažký kríž ti poslal Pán - píše jednej vzdialenej chorej sestre učiteľke, ktorú čaká ťažká operácia a je v nemocnici v Székesfehérvári. Už si po operácii? Rada by som ku tebe zaletieť, sadnúť si k tebe, pohladkať horúčkou rozpálené čelo a podať ti osviežujúci nápoj. Viem, že si v dobrých rukách a všetko urobia, čo je v ľudských silách, ale najistejšia nádej a útecha je v požehnaní Matky Márie. S láskou ťa jej odporúča M.A.
10. októbra 1940. Moje choré trpiace dieťa! Iba teraz si naozaj bohatá. Odovzdaj sa celkom Božskému Srdcu. Z jeho rúk aj kríž je sladší. Je mesiac Kráľovnej sv. ruženca. Koľko Zdravasov, toľko ruží.- Už ti je lepšie? Povedz všetko Matičke a v bolesti ti uľaví. Do jej ochrany ťa porúča a požehnanie pre teba vyprosuje tvoja bývalá duchovná matka M.A.
A takto v korešpondencii pokračuje až do posledného roka jej života, hoci trochu pomalšie, ale vždy s tou istou láskou a vrelým záujmom.
2. februára 1941 už akoby prorocky píše. Drahá N.N. To sväté obdobie, ktoré máme pre sebou bude už pre mňa asi posledné. Prosím o modlitby, o lásku a milosrdenstvo. Nech nás Panna Mária pripraví na toto veľké stretnutie. Potrebujem pomoc z neba! Potom zabudnúc na seba ďalej píše: Svoje bolesti a trápenia obetuj Božskému Srdcu. Buďme obetavé apoštolské duše. Kráčajme po ceste svätosti. List končí obľúbenou myšlienkou. Nech nám Duch Svätý pošle členky podľa Srdca Ježišovho. S láskou prosí M.A.
Keď už bola umiestnená v Dome sv. Jozefa medzi chorými a starými sestrami dostala novoročný pozdrav zo „zlatej kolísky" (noviciátu). Píše: Veľkú radosť mi spôsobil každý riadok vášho listu. Veľmi ste mi prirástli k srdcu. Vy ste nádejou budúcnosti... Vpred, vpred s plamennou láskou.
S mladistvým elánom sleduje vydavanie nových duchovných kníh, brožuriek a snaží sa ich dostať pre svoje sestry. V jednom liste do Kolozsváru píše: Je tam dostať knihu Sv. Vincent apoštol lásky od Kárpáthi Pál CM? Prosím sestru predstavenú, aby kúpila pre svoj dom i pre mňa. Je to veľmi dobrá kniha. Dá sa z nej poučiť, aké hrdinské sebaobetovanie vyžaduje Boh od milosrdnej sestry, a o práci a čnostiach sv. Vincenta. Táto kniha vyšla vo vydavateľstve lazaristov. Misijný dom v Budapešti. Ak by ju v Kolozsvári nebolo dostať, budeme hľadať ďalej. - Sv. Vincent pracoval v Kristovom duchu, aj my tak máme konať, ale treba o to prosiť Ducha svätého a dá nám to! List končí poznámkou: „Teraz nemôžem písať každej zvlášť, ale všetky vás nosím vo svojom srdci, modlím sa za vás a prosím o vzdych M. Alcantára.
Bývalej majsterke kandidátok píše: ...zo srdca sa teším, že N.N. vstúpila. Božské Srdce nech ochraňuje a udrží toto dobré dieťa. Modlíme sa k Duchu Svätému a anjelom o dobré členky. Sv. František sa takto modlí: Nie preto ma Boh stvoril, aby som žil sebe, ale aby som iným pomohol k spáse. P. Rosty S.J. priviedol so sebou 7 nových členov. Hovorí, že ružencom si ich „kúpil" od Matky Božej.
Na Vianoce v roku 1941 (II. svetová vojna) v liste s dojatím píše: .....betlehemský Kráľ nech premení krvavé zbrane na požehnaný pokoj...Teraz počas štyridsať dní budeme o to prosiť do 2. februára. Nezabudla si Ho navštíviť v Prevelebnej Sviatosti? Rob to tak, že ideme do Betlehema, tam nám sv. Jozef otvorí malé dvierka, pustí nás dnu, my si kľakneme a budeme sa klaňať malému Ježiškovi v lone Panny Márie. (Tento detský ťah má každá jej modlitba.) Panna Mária nám podá Dieťatko, my ho zovrieme do náručia a vykonáme duchovné sväté prijímanie. Prednesieme mu aj svoje prosby štyridsaťkrát. 2. februára odprevadíme Svätú Rodinu do Jeruzalema.- Kiež by dovtedy bol už mier. (6. januára 1942 už došla do večného pokoja).
Dňa 29. decembra ešte odpovedá dvom novickám, ktoré sa zaujímali o Zakladateľa, biskupa svätého života Jána Háma. Píše: svojich kňazov veľmi povzbudzoval k čnostnému životu a obetám. Proste ho, proste aj o zázrak, aby mohol byť povýšený na oltár. Nech je tento rok pre nás svätý! Potom ešte píše posledné želanie. .....Drahé dieťa, rada by som teba a všetky, ktoré mi Boh zveril vidieť šťastné, vzorné rehoľnice, aby sme pri Božskom Srdci spolu mohli požívať nebeskú blaženosť... Vpred, pri svetle Ducha Svätého!
Na konci decembra pero už vypadlo z jej unavených rúk, ale do poslednej chvíle ich mala zopäté v neochvejnej modlitbe: „Otče, nech sa ani jedna nestratí z tých, ktoré si mi zveril."
Po jej smrti istá predstavená z filiálky píše: „Jej povzbudzujúce malé lístky veľmi dobre padli mojej duši. No nielen mne, ale všetkým. To vedomie, že v materinci je niekto, kto sa za nás modlí, bolo veľkou silou a povzbudením v ťažkostiach. Tešíme sa, že je pochovaná v krypte blízko sestier."
Ostala s nami. Jej duch žije medzi nami. Cítime to, keď navštívime jej hrob a čítame jej náhrobný nápis. Tam povieme všetko, čo nás bolí, všetko nepochopenie, ťažkosti a kríže tak, ako pri jej písacom stole. A keď položíme pár skromných kvetov a zašepkáme krátku modlitbu, upokojíme sa. Cítime akoby na nás pozerala, chytila za ruku a milým úsmevom dobrotivo povedala: „Drahé dieťa, čo to všetko znamená oproti večnosti? Veď Pán Ježiš nás s týmto všetkým čaká! On nás povolal, On si nás vyvolil. Jemu sme slúžili v celom svojom živote. Vždy sme ho milovali a aj teraz ho milujeme do posledného dychu, vytrvalo v dobrom i v zlom. Na to sme aj prisahali! Neminie nás odmena, večná, krásna, nebeská odmena...!"
Vyslyšania
Sestra Alcantára aj po smrti ukázala, že tak ako za jej života pomáhala všetkým, čo ju o to prosili, tak pomáha aj z neba. Množstvo vyslyšaní dokazuje, že ani v nebeskej vlasti na nás nezabúda, a že ostala mocnou orodovnicou za nás u Boha. Uvádzame niekoľko prípadov z mnohých.
19. apríla 1942: Mladá sestra sa sťažuje, že jej život na filiálke je plný utrpenia, nepochopenia a ťažkostí. Sľúbila, že sa bude 30 dní modliť ku sr. Alcantáre, aby jej svojím orodovaním pomáhala. Potom Píše: „Moja situácia sa už na tretí deň zlepšila. Po dva a pol mesiaci sa predstavená začala ku mne správať s nevídanou vľúdnosťou a porozumením. Za zmenu môžem ďakovať sestre Alcantáre."
19. február 1943: Gazdiná istého vidieckeho farára opisuje, ako sa pán farár na príhovor sestry Alcantáry zbavil troch veľmi nepríjemných návštevníkov. - Mladý 21 ročný chlapec chcel prestúpiť na kalvínsku vieru a priviedol so sebou i dvoch svedkov. Pán farár po obede až do ukončenia litánií prosil o príhovor a pomoc sestru Alcantáru, aby tento mladík ostal verný katolíckej viere. Po skončení pobožnosti návštevníci vysadli na koč a odišli. Mladíka viac neobťažovali a ostal verný katolíckej Cirkvi. Farár prosil relikviu z vecí sestry Alcantáry, prípadne fotografiu.
Rok 1943: Na príhovor sr. Alcantáry alkoholik celkom zanechal pitie a stal sa poriadnym človekom na radosť svojej rodiny.
V roku 1942 bol rozšírený mor na hydinu. Sotva kde niečo z hydiny ostalo. My sme mali 95 kusov. Môj gazda nedôverčivo a posmešne hovoril, aby som teraz prosila sestru Alcantáru o príhovor. S úzkosťou v srdci som začala deviatnik a prosila som, aby nám ostalo aspoň 19 kusov hydiny. Po ukončení deviatnika nám ostalo presne 19 kusov, ale aj mor prestal. S vďačným srdcom som ďakovala za jej pomoc, že mne najmenšej pomohla a vzala moje drobné starosti za svoje. N.N.
8. marca 1943: Istý vojak píše: „JA, N.N. s pokorou hlásim, že som mal veľmi ošklivé pokušenia, ale na orodovanie sr. Alcantáry prestali. Preto prosím ctihodnú predstavenú, aby mi poslala fotografiu sestry Alcantáry." Udáva aj presnú adresu. Neskôr sa informoval aj o mužských reholiach, ako píše v liste: „na väčšiu česť a slávu Božiu a spásu mojej duše."
marec 1943: Predstavená internátu oznámila, že žiačku III. triedy meštianskej školy odviezli rýchlou pohotovosťou do nemocnice s perforovaným slepým črevom. Stav chorej bol beznádejný. Spolužiačky začali deviatnik ku sestre Alcantáre a chorej dali jej relikviu. Odvtedy sa zdravotný stav dievčaťa začal zlepšovať a o deväť dní ju predstavená našla mimo postele. Tvrdila, že sa má dobre. Traja lekári, ktorí ju liečili sa vyjadrili, že jej stav bol beznádejný a uzdravenie sa mohlo stať iba nadprirodzeným spôsobom. Jeden z týchto lekárov bol neveriaci. „Zo srdca sme ďakovali sestre Alcantáre, že vypočula našu dôvernú modlitbu a vyprosila uzdravenie našej žiačky" napísala neskôr sestra predstavená.
7. február 1944: Sestra Alcantára mi opätovne dáva pocítiť svoju účinnú pomoc. Keď som ešte žila v rodičovskom dome, písala som verše, ktoré boli uverejnené aj v miestnom časopise. Časom nastala pauza a moje rukopisy už neprijímali. Dostala som sa do zamestnania v Budapešti a mala som veľmi ťažký život. Preto som prijala miesto domvedúcej na jednej vidieckej fare. Tu som znovu začala písať. Svoje básne som posielala na rôzne miesta, ale nikde ich neprijímali. Nie preto, že by boli zlé, ale redakcie boli zavalené rukopismi a bolo by treba dlho čakať na ich zverejnenie. V tom čase som dostala relikviu (kúsok zo závoja) sestry Alcantáry. Po toľkom neúspechu ma napadla myšlienka poslať jednu báseň s kúskom tejto relikvie. Odpoveď som dostala. Nielen že báseň prijali, ale žiadali aj viac mojich básní. Odvtedy vychádzajú všetky moje básne a novely. (Neskoršie sme sa dozvedeli, že dotyčná chcela vstúpiť do našej rehole, ale vonkajšie okolnosti, II. svetová vojna a i. jej to prekazili).
20. marec 1944: Ešte trvajú hrôzy vojny, bombardovania a úkryty. Jedna osamelá žena nám s dôverou píše: „Nosím pri sebe neustále relikviu sestry Alcantáry. Počas náletov a bombardovania, bez organizovanej ochrany, kľačala som na schodoch pivnice a modlila som sa o pomoc ku sestre Alcantáre, aby nás chránila, našu obec, záhrady, chotáre... Dopadlo jedenásť bômb, ale vďaka Bohu nič sa nestalo, ani nepoškodilo. Odvtedy jej relikviu nosím stále pri sebe. Cítila som nutnosť toto napísať a opísať toto zázračné vyslobodenie našej obce. Celý náš okres zasiahlo celkom 70 bômb.
3. augusta 1943: Píše bývalá žiačka nášho kláštora v Miškolci. Nadväzuje na nejaký skorší prípad, ktorý sa stal na príhovor sestry Alcantáry. „Odvtedy pomohla vždy s úspechom vo viacerých prípadoch, počnúc od stratenej kŕmnej husi po uzdravenie ťažko chorého na srdce, keď pri zaopatrení priložili na chorého jej relikviu. Uzdravil sa a mohol aj pracovať. Aj naďalej vyprosujem pomoc sestry Alcantáry a modlím sa za jej blahorečenie. (Arleth Margita).
Marec 1943: Rothy Rajmunda 0.P. píše: O smrti sestry Alcantáry som čítala v „Denníku maďarských svätcov". Nakoľko som ju aj osobne poznala, veľmi som sa potešila fotke, ktorú ste mi poslali. Prosím ctihodnú predstavenú, aby ste mi pomohli na príhovor sestry Alcantáry vyprosiť obrátenie istej osoby, ktorá je mi veľmi blízka. Svoju vďaku zverejním... Wettenhausen, 7. marca 1943.- S úprimnou úctou M. Rajmunda Poznámka: Druhá svetová vojna prerušila korešpondenciu.
Ako vďaku za vyslyšanie posiela pani Hudinská z Érdu 20 pengó a pani Pálmaiová 10 pengó. (S. Alcantára pomohla jej synovi vo veľkej núdzi).
Neznáma zdravotná sestra píše: Cítim veľkú úctu k sestre Alcantáre Posch. Čítala som o nej a viackrát som zakúsila jej pomoc. Opatrovala som ťažko chorého, ktorý mal kameň v obličke. Náhle dostal trombózu a operácia bola riziková. Začala som deviatnik ku sestre Alcantáre, aby pomohla. S radosťou môžem napísať, že operácia sa vynikajúco podarila a chorý po krátkom čase mohol odísť domov.
1945: Riaditeľka výchovného ústavu žiadala zľavu na železničné preukazy. Predložila mená celého učiteľského zboru, počnúc škôlkou. Neskoršie sa dozvedela, že sa mohlo žiadať iba pre učiteľov stredných škôl. S horlivou modlitbou sa obrátila na sestru Alcantáru o pomoc, aby neboli ťažkosti vo veci podaných žiadostí. Dúfala v dobrý výsledok. A tak sa aj stalo. Žiadané preukazy dostali všetci.
Vyslyšania
Sestra Alcantára aj po smrti ukázala, že tak ako za jej života pomáhala všetkým, čo ju o to prosili, tak pomáha aj z neba. Množstvo vyslyšaní dokazuje, že ani v nebeskej vlasti na nás nezabúda, a že ostala mocnou orodovnicou za nás u Boha. Uvádzame niekoľko prípadov z mnohých.
19. apríla 1942: Mladá sestra sa sťažuje, že jej život na filiálke je plný utrpenia, nepochopenia a ťažkostí. Sľúbila, že za 30 dní sa bude modliť ku sr. Alcantáre, aby jej svojím orodovaním pomáhala. Potom Píše: „Moja situácia sa už na tretí deň zlepšila. Po dva a pol mesiaci sa predstavená začala ku mne správať s nevídanou vľúdnosťou a porozumením. Za zmenu môžem ďakovať sestre Alcantáre."
19. február 1943: Gazdiná istého vidieckeho farára opisuje, ako sa pán farár na príhovor sestry Alcantáry zbavil troch veľmi nepríjemných návštevníkov. - Mladý 21 ročný chlapec chcel prestúpiť na kalvínsku vieru a priviedol so sebou i dvoch svedkov. Pán farár po obede až do ukončenia litánií prosil o príhovor a pomoc sestry Alcantáru, aby tento mladík ostal verný katolíckej viere. Po skončení pobožnosti návštevníci vysadli na koč a odišli. Mladíka viac neobťažovali a ostal verný katolíckej Cirkvi. Farár prosil relikviu z vecí sestry Alcantáry, prípadne fotografiu.
Rok 1943: Na príhovor sr. Alcantáry alkoholik celkom zanechal pitie a stal sa poriadnym človekom na radosť svojej rodiny.
V roku 1942 bol rozšírený mor na hydinu. Sotva kde niečo z hydiny ostalo. My sme mali 95 kusov. Môj gazda nedôverčivo a posmešne hovoril, aby som teraz prosila sestru Alcantáru o príhovor. S úzkosťou v srdci som začala deviatnik a prosila som, aby nám ostalo aspoň 19 kusov hydiny. Po ukončení deviatnika nám ostalo presne 19 kusov, ale aj mor prestal. S vďačným srdcom som ďakovala za jej pomoc, že mne najmenšej pomohla a vzala moje drobné starosti za svoje. N.N.
8. marca 1943: Istý vojak píše: „JA, N.N. s pokorou hlásim, že som mal veľmi ošklivé pokušenia, ale na orodovanie sr. Alcantáry prestali. Preto prosím ctihodnú predstavenú, aby mi poslala fotografiu sestry Alcantáry." Udáva aj presnú adresu. Neskôr sa informoval aj o mužských reholiach, ako píše v liste: „na väčšiu česť a slávu Božiu a spásu mojej duše."
marec 1943: Predstavená internátu oznámila, že žiačku III. triedy meštianskej školy odviezli rýchlou pohotovosťou do nemocnice s perforovaným slepým črevom. Stav chorej bol beznádejný. Spolužiačky začali deviatnik ku sestre Alcantáre a chorej dali jej relikviu. Odvtedy sa zdravotný stav dievčaťa začal zlepšovať a o deväť dní ju predstavená našla mimo postele. Tvrdila, že sa má dobre. Traja lekári, ktorí ju liečili sa vyjadrili, že jej stav bol beznádejný a uzdravenie sa mohlo stať iba nadprirodzeným spôsobom. Jeden z týchto lekárov bol neveriaci. „Zo srdca sme ďakovali sestre Alcantáre, že vypočula našu dôvernú modlitbu a vyprosila uzdravenie našej žiačky" napísala neskôr sestra predstavená.
7. február 1944: Sestra Alcantára mi opätovne dáva pocítiť svoju účinnú pomoc. Keď som ešte žila v rodičovskom dome, písala som verše, ktoré boli uverejnené aj v miestnom časopise. Časom nastala pauza a moje rukopisy už neprijímali. Dostala som sa do zamestnania v Budapešti a mala som veľmi ťažký život. Preto som prijala miesto domvedúcej na jednej vidieckej fare. Tu som znovu začala písať. Svoje básne som posielala na rôzne miesta, ale nikde ich neprijímali. Nie preto, že by boli zlé, ale redakcie boli zavalené rukopismi a bolo by treba dlho čakať na ich zverejnenie. V tom čase som dostala relikviu (kúsok zo závoja) sestry Alcantáry. Po toľkom neúspechu ma napadla myšlienka poslať jednu báseň s kúskom tejto relikvie. Odpoveď som dostala. Nielen že báseň prijali, ale žiadali aj viac mojich básní. Odvtedy vychádzajú všetky moje básne a novely. (Neskoršie sme sa dozvedeli, že dotyčná chcela vstúpiť do našej rehole, ale vonkajšie okolnosti, II. svetová vojna a i. jej to prekazili).
20. marec 1944: Ešte trvajú hrôzy vojny, bombardovania a úkryty. Jedna osamelá žena nám s dôverou píše: „Nosím pri sebe neustále relikviu sestry Alcantáry. Počas náletov a bombardovania, bez organizovanej ochrany, kľačala som na schodoch pivnice a modlila som sa o pomoc ku sestre Alcantáre, aby nás chránila, našu obec, záhrady, chotáre... Dopadlo jedenásť bômb, ale vďaka Bohu nič sa nestalo, ani nepoškodilo. Odvtedy jej relikviu nosím stále pri sebe. Cítila som nutnosť toto napísať a opísať toto zázračné vyslobodenie našej obce. Celý náš okres zasiahlo celkom 70 bômb.
3. augusta 1943: Píše bývalá žiačka nášho kláštora v Miškolci. Nadväzuje na nejaký skorší prípad, ktorý sa stal na príhovor sestry Alcantáry. „Odvtedy pomohla vždy s úspechom vo viacerých prípadoch, počnúc od stratenej kŕmnej husi po uzdravenie ťažko chorého na srdce, keď pri zaopatrení priložili na chorého jej relikviu. Uzdravil sa a mohol aj pracovať. Aj naďalej vyprosujem pomoc sestry Alcantáry a modlím sa za jej blahorečenie. (Arleth Margita).
Marec 1943: Rothy Rajmunda 0.P. píše: O smrti sestry Alcantáry som čítala v „Denníku maďarských svätcov". Nakoľko som ju aj osobne poznala, veľmi som sa potešila fotke, ktorú ste mi poslali. Prosím ctihodnú predstavenú, aby ste mi pomohli na príhovor sestry Alcantáry vyprosiť obrátenie istej osoby, ktorá je mi veľmi blízka. Svoju vďaku zverejním... Wettenhausen, 7. marca 1943.- S úprimnou úctou M. Rajmunda Poznámka: Druhá svetová vojna prerušila korešpondenciu.
Ako vďaku za vyslyšanie posiela pani Hudinská z Érdu 20 pengó a pani Pálmaiová 10 pengó. (S. Alcantára pomohla jej synovi vo veľkej núdzi).
Neznáma zdravotná sestra píše: Cítim veľkú úctu k sestre Alcantáre Posch. Čítala som o nej a viackrát som zakúsila jej pomoc. Opatrovala som ťažko chorého, ktorý mal kameň v obličke. Náhle dostal trombózu a operácia bola riziková. Začala som deviatnik ku sestre Alcantáre, aby pomohla. S radosťou môžem napísať, že operácia sa vynikajúco podarila a chorý po krátkom čase mohol odísť domov.
1945: Riaditeľka výchovného ústavu žiadala zľavu na železničné preukazy. Predložila mená celého učiteľského zboru, počnúc škôlkou. Neskoršie sa dozvedela, že sa mohlo žiadať iba pre učiteľov stredných škôl. S horlivou modlitbou sa obrátila na sestru Alcantáru o pomoc, aby neboli ťažkosti vo veci podaných žiadostí. Dúfala v dobrý výsledok. A tak sa aj stalo. Žiadané preukazy dostali všetci.
Fotografie
sestra M. Alcantára |
sestra m. Alcantára |
|
