ZakladateľDejinyŠkolstvoHOSPIC v Trenčíne
Rodina NepoškvrnenejOstatná činnosťModlitebníkFormáciaAktualityZ našej tvorbyOstatné |
Život a dieloSvätý Vincent de Paul
V tomto období prechádzal Vincent skúškou- jeho dušu zahalil mrak, stal sa neschopným konať úkony viery. No zachoval si presvedčenie, že to všetko je skúška od Boha, ktorý sa nad ním zmiluje a ukončí ju. Zdvojnásobil horlivosť v modlitbe a pokání, venoval sa preukazovaniu milosrdenstva navštevovaním a potešovaním chorých v nemocnici sv. Jána z Boha. Táto skúška trvala dva alebo tri roky. Až vtedy pocítil, že je oslobodený, keď urobil silné a neodvolateľné rozhodnutie - venovať svoj život službe chudobným. V r. 1612 prišiel do farnosti Clichy na predmestí Paríža. S veľkým nadšením sa začal starať o duchovné potreby farníkov. Nadšene kázal, navštevoval chorých, potešoval utrápených, pomáhal chudobným, napomínal blúdiacich, dodával odvahu malomyseľným. Bol šťastný uprostred ľudu s veľkým srdcom. Dobrý ľud v Clichy sa však netešil dlho z jeho prítomnosti, lebo Vincent na žiadosť kardinála de Berulle čoskoro odišiel z farnosti a stal sa vychovávateľom najstaršieho syna v grófskej rodine Filipa Emanuela de Gondi, generála galejí. Páni de Gondi v ňom videli muža Prozreteľnosti, ktorého im skutočne poslal Boh pre spásu celej rodiny. Túto službu v Paríži a súčasne na vidieku vykonával celé štyri roky. Keď sa Vincent začiatkom roku 1617 nachádzal vo Folleville, na jednom z vidieckych majetkov Gondiovcov, manželka jedného ťažko chorého muža, všeobecne známeho dobrého kresťana, požiadala pána Vincenta, aby ho pripravil na smrť. Vincent ho povzbudil ku generálnej spovedi a chorý odriekal „bolestný ruženec svojich hriechov", ktoré pre hanbu, nevedomosť a z pokrytectva zamlčoval celý život. Po spovedi chorého ovládla neopísateľná radosť. Po troch dňoch zomrel.
V nasledujúcom týždni, 25. januára na sviatok Obrátenia sv. Pavla, kázal v kostole vo Folleville o generálnej spovedi chudobnému ľudu. Kázal jasne a dôrazne, poučoval, strhával. To viedlo k tomu, že ľudia húfne pristupovali k spovedi. Pomôcť mu prišli jezuiti, ale zástup penitentov sa nezmenšoval. Vincent pocítil, že toto je jeho poslanie, že Boh mu určil, aby prinášal evanjelium chudobnému dedinskému ľudu. Pochopil, že jeho povolanie nie je v dome rodiny de Gondi, ale uprostred jednoduchého ľudu. 27.decembra sa vracia späť do Paríža k rodine de Gondi rozhodnutý venovať sa aj záchrane duší chudobných dedinčanov prostredníctvom misií a pomáhať im v ich materiálnej biede zakladaním charitatívnych inštitúcií. O krátky čas poveril Lujzu de Marillac, dámu šľachtického pôvodu a neskôr spoluzakladateľku Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, navštevovaním bratstiev. Panie z vyšších vrstiev spoločnosti, ktoré vykonávali službu chudobným, mali po čase veľké ťažkosti, keďže sa často vyskytovali morové epidémie a bolo treba vykonávať aj tie najnižšie práce. V tejto službe im zabraňovali aj ich manželia, deti alebo rodičia. Namiesto seba posielali do služby chudobným svoje slúžky, ktoré však konali túto prácu s odporom. Preto bolo utvorené spoločenstvo žien, ktoré prevzali vedenie starostlivosti o chorých a starých. Pod vedením Lujzy de Marillac a Vincenta de Paul v r. 1633 vznikla v Paríži Spoločnosť dcér kresťanskej lásky, utvorená z jednoduchých dedinských dievčat (v súčasnosti je to Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul - DKL).
V rokoch 1618 - 1625 sa venoval misijnej a charitatívnej práci. Okrem toho začal navštevovať aj parížskych galejníkov. Neskôr sa stáva duchovným správcom galejí vo Francúzsku. Od roku 1632 býval Vincent vo sv. Lazáre. Všetky svoje podujatia riadil z tohto „kapitánskeho mostíka". Roky 1634 -1653 boli najplodnejšie v jeho živote - všetky spolky a spoločenstvá, ktoré založil, už vykonávali svoju činnosť. Pracoval pre chudobných: zbieral nájdené a opustené deti, ošetroval chorých, ranených, väzňov, vyučoval nevedomých a slúžil všetkým, ktorí sa nachádzali či už v materiálnej, alebo duchovnej biede. Pre neho bol Boh prítomný v modlitbe aj v chudobnom. Keď bolo potrebné zanechať modlitbu a poslúžiť chudobnému, hovorieval, že to znamená „opustiť Boha pre Boha". Svojím hlbokým pohľadom zachytil, že v chudobnom je Ježiš Kristus. Text Sv. písma - evanjelium sv. Matúša 25,31-46 - bol pre neho „svetlom", ktoré mu pomohlo porozumieť mnohým životným udalostiam. Vincent de Paul žil dlho, a preto bol svedkom odchodu do neba väčšiny svojich priateľov a spolupracovníkov. Na konci roku 1658 a po celý rok 1659 sa zhoršoval jeho zdravotný stav; dalo by sa povedať, že Pán ho chcel definitívne očistiť v ohni bolesti. Stále ho trápila horúčka, vredy na nohách a pretrvávajúca nespavosť. Misionári vedeli, že sa blíži jeho koniec a snažili sa ho oddialiť. Bolesti a čoraz menšia pohyblivosť mu neprekážali normálne vybavovať mnohé veci. Jeho korešpondencia sa dotýkala všetkých dôležitých vecí: pomoc chudobným, povzbudzovanie misionárov a ich vysielanie na Madagaskar, rady superiorom jednotlivých domov, ...Pre sestry a misionárov mával konferencie, na ktorých usmerňoval ich duchovný život i prácu. V prvých mesiacoch roku 1660 sa Vincentov stav zhoršil. Všetci sa zaujímali o jeho zdravotný stav a prosili ho, aby sa chránil všetkého, čo by skrátilo jeho život. Podvečer v nedeľu 26. septembra prijíma Vincent posledné sviatosti. Po celú noc sa pri ňom striedali jeho duchovní synovia. Jeho posledným slovom bolo „JEŽIŠ".
Sv. Vincent nás učí a vyzýva prijímať druhých takých, akí sú a povzbudzuje k vytváraniu ozajstných medziľudských vzťahov. Pobáda nás, aby sme svojou prítomnosťou medzi ľuďmi sprítomňovali Ježiša Krista a jeho lásku k nám. |