KONGREGÁCIA MILOSRDNÝCH SESTIER SV. VINCENTA - SATMÁROK

Zakladateľ

Dejiny

Školstvo

HOSPIC v Trenčíne

Rodina Nepoškvrnenej

Ostatná činnosť

Modlitebník

Formácia

Aktuality

Z našej tvorby

Ostatné

Posolstvá Benedikta XVI.

Benedikt XVI.Veľkonočné posolstvo pápeža Benedikta XVI.

Bratia a sestry na celom svete, všetci ľudia dobrej vôle!

Kristus vstal z mŕtvych! Pokoj vám! Slávime dnes veľké tajomstvo, ktoré je základom kresťanskej viery a nádeje: Ježiš Nazaretský, Ukrižovaný, na tretí deň vstal z mŕtvych podľa Písiem. Správu, ktorú anjeli zvestovali na úsvite prvého dňa po sobote Márii Magdaléne a ženám, čo sa poponáhľali ku hrobu, túto zvesť dnes opäť počúvame s pohnutím: "Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, vstal z mŕtvych!" (Lk 24,5-6).

Nie je ťažké si predstaviť, čo tieto ženy prežívali v týchto chvíľach: pocity smútku a zdesenia zo smrti ich Pána, pochybnosti a pocity úžasu zo skutočnosti príliš prekvapujúcej na to, aby bola pravdivá. Lenže hrob bol otvorený a prázdny: telo tam už nebolo. Peter a Ján, upozornení ženami, pribehli ku hrobu a zistili, že mali pravdu. Viera apoštolov v Ježiša, očakávaného Mesiáša, bola podrobená mimoriadne tvrdej skúške pohoršením kríža. Počas jeho zatknutia, väznenia a smrti sa roztratili, a teraz sa opäť stretávajú, v rozpakoch a zmätení. Lenže sám Zmŕtvychvstalý im prichádza na pomoc v ich pochybovačnej túžbe po istotách. To stretnutie nebol to sen, nebol to prelud, ani subjektívna predstava; bola to pravdivá, i keď nečakaná, a práve preto tak hlboko zasahujúca skúsenosť. "Prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: ´Pokoj vám," (Jn 20,19).

Po týchto slovách sa v ich dušiach takmer vyhasnutá viera opäť rozhorela. Apoštoli oznamovali Tomášovi, ktorý chýbal na tom prvom mimoriadnom stretnutí: Áno, Pán splnil čo predpovedal; naozaj vstal z mŕtvych a my sme ho videli, my sme sa ho dotýkali! Tomáš však zotrval v pochybnostiach a rozpakoch. Keď potom Ježiš prišiel po ôsmych dňoch do Večeradla druhý krát, povedal mu: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!" Apoštolova odpoveď sa stala dojímavým vyznaním viery: „Pán môj a Boh môj!" (Jn 20,27-28).

"Pán môj a Boh môj"! Obnovme aj my v sebe Tomášovo vyznanie viery. Ako veľkonočné blahoželanie som tento rok chcel zvoliť práve jeho slová, pretože moderná spoločnosť očakáva od kresťanov obnovené svedectvo o Kristovom zmŕtvychvstaní; potrebuje ho stretnúť s možnosťou spoznať ho ako pravého Boha a pravého človeka. Ak v tomto apoštolovi spoznávame pochybnosti a neistotu mnohých dnešných kresťanov, a tiež obavy a sklamania našich nespočetných súčasníkov, rovnako spolu s ním môžeme presvedčivo objaviť obnovenú vieru v Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Táto viera, odovzdávaná cez storočia prostredníctvom nástupcov apoštolov, pretrváva, keďže zmŕtvychvstalý Pán viac nezomiera. Žije v Cirkvi a pevne ju vedie smerom k zavŕšeniu jej spásonosného poslania.

Každého z nás môžu pokúšať Tomášove pochybnosti. Bolesť, zlo, nespravodlivosť, smrť, najmä ak sa dotýka nevinných - ako sú detské obete vojen a terorizmu, chorôb a hladu - nevystavuje toto všetko našu vieru tvrdej skúške? A predsa, paradoxne práve v týchto prípadoch je nám Tomášova nedôvera vzácna a užitočná, pretože nám pomáha očisťovať každú falošnú predstavu o Bohu a vedie nás k objaveniu jeho pravej tváre: tváre Boha obťaženého v Kristovi bolesťami zraneného ľudstva. Tomáš od Pána prijal a neskôr Cirkvi odovzdal dar viery, odskúšanej Kristovým utrpením a smrťou, a potvrdilo stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom. Viera najprv takmer mŕtva a potom znovuzrodená pri dotyku Kristových rán. Rán ktoré Zmŕtvychvstalý neskrýval, ale ukázal a stále nám na ne poukazuje cez súženia a utrpenia každej ľudskej bytosti.

"Jeho ranami ste boli uzdravení" (1 Pt 2,24), to je zvesť, ktorú Peter predkladal prvým konvertitom. Tie rany, ktoré boli pre Tomáša najprv prekážkou viery, lebo sa javili ako znamenia Ježišovho zdanlivého zlyhania, tie isté rany sa počas stretnutia so Zmŕtvychvstalým stali dôkazom jeho víťaznej lásky. Tieto rany, ktoré Ježiš prijal z lásky k nám, pomáhajú nám, aby sme pochopili kto je Boh a opakovali aj my: "Pán môj a Boh môj". Iba Boh, ktorý nás miluje až do tej miery, že na seba berie naše rany a naše bolesti, vrátane bolestí nevinných, iba taký Boh je hodný viery.

Koľko zranení, koľko bolestí je vo svete! Nechýbajú prírodné katastrofy a humanitárne tragédie s nespočetnými obeťami a obrovskými materiálnymi škodami. Myslím na nedávne udalosti na Madagaskare, na Šalamúnovych ostrovoch, v Latinskej Amerike a v ďalších oblastiach sveta. Myslím na bič hladu, na nevyliečiteľné choroby, na terorizmus a únosy osôb, na tisíce tvárí násilia - niekedy ospravedlňovaného v mene náboženstva - myslím na pohŕdanie životom a na porušovanie ľudských práv, na vykorisťovanie ľudí. S obavami hľadím na životné podmienky v mnohých oblastiach Afriky: na katastrofálnu a žiaľ prehliadanú humanitárnu situáciu v Darfure a priľahlých krajinách; na Kinshasu v Demokratickej republike Kongo, kde konflikty a rabovanie v posledných týždňoch vzbudzujú obavy o budúcnosť tamojšieho demokratizačného procesu a o obnovu krajiny; v Somálsku obnovenie bojov odďaľuje nádeje na mier a prehlbuje krízu v tejto oblasti, najmä pokiaľ ide o presuny obyvateľstva a obchodovanie so zbraňami; ťažká kríza sužuje Zimbabwe, v súvislosti s ktorou tamojší biskupi vo svojom nedávnom dokumente za jediné riešenie na jej prekonanie označili modlitbu a spoločné nasadenie pre spoločné dobro.
Zmierenie a mier potrebujú obyvatelia Východného Timoru, kde sa pripravujú prežiť dôležité volebné obdobie. Mier potrebuje aj Sri Lanka, kde sa len cestou vyjednávania môže ukončiť dramatický a krvavý konflikt, a tiež Afghanistan, poznačený vzrastajúcim nepokojom a nestálou situáciou. Na Blízkom Východe, popri sľubných náznakoch dialógu medzi Izraelom a palestínskymi autoritami, nič pozitívne žiaľ neprichádza z Iraku, skrvaveného pokračujúcimi masakrami, pričom civilné obyvateľstvo je na úteku; v Libanone zmrazenie politických inštitúcií ohrozuje úlohu, ktorú je krajina povolaná plniť v oblasti Blízkeho Východu, a ťažko ju zadlžuje do budúcnosti. Nemôžem napokon nezabudnúť na každodenné ťažkosti kresťanských komunít a na ich exodus zo Svätej zeme, ktorá je kolískou našej viery. Všetky tieto národy opäť zo srdca ubezpečujem o svojej duchovnej blízkosti.

Drahí bratia a sestry, cez rany Zmŕtvychvstalého Krista môžeme všetko toto zlo, sužujúce ľudstvo, vnímať očami nádeje. Svojím zmŕtvychvstaním Pán zo sveta neodstránil utrpenie a zlo, ale od základu ho porazil hojnosťou svojej milosti. Voči arogancii zla postavil všemohúcnosť svojej lásky. Ako cestu k pokoju a radosti nám zanechal svoju lásku, ktorá sa smrti nebojí. "Ako som ja miloval vás - povedal apoštolom pred smrťou -, tak sa aj vy milujte navzájom" (Jn 13,34).

Bratia a sestry vo viere, ktorí ma počúvate vo všetkých končinách sveta! Zmŕtvychvstalý Kristus žije medzi nami, on je nádejou lepšej budúcnosti. Kým s Tomášom opakujeme: "Pán Môj a Boh môj!", nech v našich srdciach znejú aj lahodné, ale tiež zaväzujúce slová nášho Pána: "Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec" (Jn 12,26). Tak sa aj my, zjednotení s ním, pripravení dať život za našich bratov, (por. 1 Jn 3,16), staneme apoštolmi pokoja, poslami radosti, ktorá sa nebojí bolesti, poslami radosti zo zmŕtvychvstania. Nech nám tento veľkonočný dar vyprosuje Mária, Matka vzkrieseného Krista. Požehnané Veľkonočné sviatky všetkým vám!

Vatikán 8. apríla 2007